Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Národný umelec bol známy svojím neopakovateľným hlasovým prejavom. Poslucháčom utkvel v pamäti ako recitátor rozhlasových Nedeľných chvíľok poézie, ktoré sa neskôr dostali aj na televízne obrazovky.
Autor TASR
Vráble/Bratislava 5. februára (TASR) - Významný herec a pedagóg Viliam Záborský vytvoril dnes už klasickú recitačnú školu založenú na monumentalizácii, vycibrenom deklaračnom majstrovstve, bohatom využívaní zvukových krás a osobitosti slovenčiny. Dnes uplynulo 35 rokov od jeho úmrtia.
Národný umelec bol známy svojím neopakovateľným hlasovým prejavom. Poslucháčom utkvel v pamäti ako recitátor rozhlasových Nedeľných chvíľok poézie, ktoré sa neskôr dostali aj na televízne obrazovky. Celú profesionálnu kariéru (1940-1980) prežil v Činohre Slovenského národného divadla (SND), ako člen legendárnej hereckej generácie (Gustáv Valach, Mária Kráľovičová, Július Pántik, Mikuláš Huba, Ctibor Filčík, Ladislav Chudík, Karol Machata, Štefan Kvietik, Eva Kristinová a i.).
Viliam Záborský sa narodil 9. októbra 1920 vo Vrábľoch. Už v roku 1938 ako študent bratislavského gymnázia získal druhú cenu v pražskej celoštátnej recitačnej súťaži. Po maturite (1940) študoval súčasne na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) a na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. V tom istom roku sa stal aj členom činoherného súboru SND v Bratislave. V rokoch 1944-1950 bol pedagógom na bratislavskom Štátnom konzervatóriu. Od roku 1950 pôsobil na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave, najskôr ako externý, neskôr interný pedagóg javiskovej reči. V rokoch 1952-1953 bol vedúcim Katedry herectva na VŠMU. V roku 1963 získal akademickú hodnosť docenta, v roku 1969 profesúru. V rokoch 1966-1972 bol dekanom Činohernej a bábkarskej fakulty VŠMU.
S charakteristickým timbrom (artikulácia samohlások) sa Záborský podieľal na vytváraní profilu prvej slovenskej divadelnej scény. Jeho cesta na javisko viedla cez recitáciu. Bol jedným zo zakladateľov recitačného umenia na Slovensku. Začiatkom 50. rokov 20. storočia začal organizovať tzv. literárne večery, kde spolu s ďalšími hercami recitoval básne Sama Chalupku, Jána Bottu, Janka Kráľa, Andreja Sládkoviča i Pavla Országha Hviezdoslava. Postupne sa formovala recitačná škola, do ktorej sa zapájali mnohí pedagógovia. Ich spoločné úsilie vyvrcholilo vyhlásením celoslovenskej súťaže v umeleckom prednese a výraznom čítaní, ktorú pomenovali Hviezdoslavov Kubín (1954).
Ako herec Viliam Záborský zažiaril v postavách Herodes v Hviezdoslavovej hre Herodes a Herodias, Galileo v rovnomennej Brechtovej hre, vo Falstafovi v Shakespearových Veselých paničkách windsorských či Vladárovi v Nezvalovej Atlantíde. Často hral pod režisérskym vedením Jána Jamnického a Jozefa Budského.
Účinkoval aj vo filmoch: Vlčie diery, Bíla tma (oba 1948), Priehrada (1950), Pole neorané (1953), Štvorylka (1955), Posledná bosorka (1956), Štyridsaťštyri (1957), Prerušená pieseň (1959), Jánošík I., II. (1962), Smrť prichádza v daždi (1965), Rok na dedine (1967), Cid (1973), Maškaráda (1981), v televíznych seriáloch Príbehy z lepšej spoločnosti (1969), Parížski mohykáni (1971), Vivat Beňovský (1975) a i. Uplatnil sa tiež v rozhlasových hrách, dabingu a ako moderátor dokumentárnych filmov.
Systematicky sa Záborský venoval umeleckej reči a jej výskumu. Napísal vysokoškolskú učebnicu Výslovnosť a prednes (1965). Za svoje recitačné umenie získal mnoho ocenení: Štátnu cenu (1953), Vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu (1960), titul Zaslúžilý umelec (1966), Krištáľovú ružu za recitáciu (1972), televízneho Zlatého Krokodíla (1973), titul Národný umelec (1973), Cenu Andreja Bagara za rok 1973 (1974), Národnú cenu SSR (1979), Rad práce (1980).
Viliam Záborský bol členom ortoepickej komisie Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, predsedom Zväzu slovenských dramatických umelcov (1977-1982) a podpredsedom Zväzu československých dramatických umelcov (1978-1982).
V októbri 1979 na celoštátnej divadelnej prehliadke v Ostrave postihol Viliama Záborského uprostred predstavenia Čechovovej hry Platonov (stvárnil postavu Porfirija) infarkt. Na javisko sa už potom viac nevrátil. Národný umelec Viliam Záborský zomrel 5. februára 1982 v Prahe vo veku 61 rokov.
Národný umelec bol známy svojím neopakovateľným hlasovým prejavom. Poslucháčom utkvel v pamäti ako recitátor rozhlasových Nedeľných chvíľok poézie, ktoré sa neskôr dostali aj na televízne obrazovky. Celú profesionálnu kariéru (1940-1980) prežil v Činohre Slovenského národného divadla (SND), ako člen legendárnej hereckej generácie (Gustáv Valach, Mária Kráľovičová, Július Pántik, Mikuláš Huba, Ctibor Filčík, Ladislav Chudík, Karol Machata, Štefan Kvietik, Eva Kristinová a i.).
Viliam Záborský sa narodil 9. októbra 1920 vo Vrábľoch. Už v roku 1938 ako študent bratislavského gymnázia získal druhú cenu v pražskej celoštátnej recitačnej súťaži. Po maturite (1940) študoval súčasne na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) a na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave. V tom istom roku sa stal aj členom činoherného súboru SND v Bratislave. V rokoch 1944-1950 bol pedagógom na bratislavskom Štátnom konzervatóriu. Od roku 1950 pôsobil na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave, najskôr ako externý, neskôr interný pedagóg javiskovej reči. V rokoch 1952-1953 bol vedúcim Katedry herectva na VŠMU. V roku 1963 získal akademickú hodnosť docenta, v roku 1969 profesúru. V rokoch 1966-1972 bol dekanom Činohernej a bábkarskej fakulty VŠMU.
S charakteristickým timbrom (artikulácia samohlások) sa Záborský podieľal na vytváraní profilu prvej slovenskej divadelnej scény. Jeho cesta na javisko viedla cez recitáciu. Bol jedným zo zakladateľov recitačného umenia na Slovensku. Začiatkom 50. rokov 20. storočia začal organizovať tzv. literárne večery, kde spolu s ďalšími hercami recitoval básne Sama Chalupku, Jána Bottu, Janka Kráľa, Andreja Sládkoviča i Pavla Országha Hviezdoslava. Postupne sa formovala recitačná škola, do ktorej sa zapájali mnohí pedagógovia. Ich spoločné úsilie vyvrcholilo vyhlásením celoslovenskej súťaže v umeleckom prednese a výraznom čítaní, ktorú pomenovali Hviezdoslavov Kubín (1954).
Ako herec Viliam Záborský zažiaril v postavách Herodes v Hviezdoslavovej hre Herodes a Herodias, Galileo v rovnomennej Brechtovej hre, vo Falstafovi v Shakespearových Veselých paničkách windsorských či Vladárovi v Nezvalovej Atlantíde. Často hral pod režisérskym vedením Jána Jamnického a Jozefa Budského.
Účinkoval aj vo filmoch: Vlčie diery, Bíla tma (oba 1948), Priehrada (1950), Pole neorané (1953), Štvorylka (1955), Posledná bosorka (1956), Štyridsaťštyri (1957), Prerušená pieseň (1959), Jánošík I., II. (1962), Smrť prichádza v daždi (1965), Rok na dedine (1967), Cid (1973), Maškaráda (1981), v televíznych seriáloch Príbehy z lepšej spoločnosti (1969), Parížski mohykáni (1971), Vivat Beňovský (1975) a i. Uplatnil sa tiež v rozhlasových hrách, dabingu a ako moderátor dokumentárnych filmov.
Systematicky sa Záborský venoval umeleckej reči a jej výskumu. Napísal vysokoškolskú učebnicu Výslovnosť a prednes (1965). Za svoje recitačné umenie získal mnoho ocenení: Štátnu cenu (1953), Vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu (1960), titul Zaslúžilý umelec (1966), Krištáľovú ružu za recitáciu (1972), televízneho Zlatého Krokodíla (1973), titul Národný umelec (1973), Cenu Andreja Bagara za rok 1973 (1974), Národnú cenu SSR (1979), Rad práce (1980).
Viliam Záborský bol členom ortoepickej komisie Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra, predsedom Zväzu slovenských dramatických umelcov (1977-1982) a podpredsedom Zväzu československých dramatických umelcov (1978-1982).
V októbri 1979 na celoštátnej divadelnej prehliadke v Ostrave postihol Viliama Záborského uprostred predstavenia Čechovovej hry Platonov (stvárnil postavu Porfirija) infarkt. Na javisko sa už potom viac nevrátil. Národný umelec Viliam Záborský zomrel 5. februára 1982 v Prahe vo veku 61 rokov.
