Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Pier Paolo Pasolini ako pozorovateľ spoločenských zmien v Taliansku často vzbudzoval silnú polemiku a vášnivé diskusie, ktoré boli dôsledkom jeho radikálnych názorov.
Autor TASR
Bologna/Bratislava 5. marca (TASR) – Taliansky režisér Pier Paolo Pasolini sa do dejín svetovej kinematografie nezmazateľne zapísal filmami Evanjelium sv. Matúša, Teoréma, Dravci a vrabci, Oidipus, Dekameron, Saló alebo 120 dní sodomy. Od jeho narodenia uplynulo dnes 95 rokov.
Pier Paolo Pasolini sa narodil v talianskej Bologni 5. marca 1922. Umelec a intelektuál pôsobil vďaka svojej všestrannosti aj ako spisovateľ, režisér, scenárista, dramaturg či lingvista. Ako pozorovateľ spoločenských zmien v Taliansku v období od konca druhej svetovej vojny až do polovice 70. rokov minulého storočia často vzbudzoval silnú polemiku a vášnivé diskusie, ktoré boli dôsledkom jeho radikálnych názorov.
Najznámejší film Il vangelo secondo Matteo (Evanjelium sv. Matúša, 1964) patrí medzi filmové diela s biblickou novozákonnou tematikou. Filmová verzia Boccacciovho Dekameronu tvorí súčasť diela Trilogia della Vita (Trilógia života, 1970), do ktorej patria aj Les contes de Canterbury (Canterburské poviedky, 1972) a Il fiore delle mille e una notte (Kytica z tisíc a jednej noci, 1974). V naposledy menovanom diele ožíva starobylý mystický príbeh z Arábie, v ktorom sa nevinný mladík zamiluje do svojej otrokyne, ale vzájomnému šťastiu budú musieť mnohé obetovať. Na Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) vo francúzskom Cannes získala snímka z roku 1974 hlavnú cenu poroty. Dielo Teorema (Teoréma, 1968) pôvodne zamýšľal Pasolini nakrútiť v americkom New Yorku, finančné dôvody však režiséra prinútili presunúť natáčanie filmu do talianskeho Milána. Pasolini označil Teorému za "báseň vo forme výkriku zúfalstva". Autorom hudby k filmu bol Ennio Morricone, ktorému spolupráca s Pasolinim priniesla Oscara.
Film Salo o le 120 giornate di Sodoma (Saló alebo 120 dní sodomy, 1975), ktorý bol poslednou prácou filmového tvorcu, je výrazne kontroverznou adaptáciou literárnych prác Markíza de Sade začlenenou do talianskeho prostredia v období druhej svetovej vojny.
Profesionálny i súkromný život umelca sprevádzalo mnoho škandálov najmä v súvislosti s jeho homosexualitou.
Pasoliniho mŕtve telo objavili 2. novembra 1975 na pláži v Ostii neďaleko talianskej metropoly Ríma.
Podozrenie, že v prípade vraždy Pasoliniho mohlo ísť o politicky motivovaný zločin, sa nikdy nepotvrdilo. Platí to napriek tomu, že režisér v súvislosti so svojím filmom 120 dní Sodomy dostal hrozby fyzickej likvidácie od ultrapravicových organizácií.
Pasoliniho názory na spoločnosť neprestávajú provokovať a vzbudzovať záujem filmárov. Jedným z nich je aj režisér Abel Ferrara, ktorý predstavil v roku 2014 na festivale v Benátkach film Pasiolini s hercom Willemom Dafoe v hlavnej úlohe. Film zachytáva posledný deň života tragicky zosnulého režiséra Piera Paola Pasoliniho, za ktorého dodnes chýba v talianskom verejnom a kultúrnom živote náhrada.
Pier Paolo Pasolini sa narodil v talianskej Bologni 5. marca 1922. Umelec a intelektuál pôsobil vďaka svojej všestrannosti aj ako spisovateľ, režisér, scenárista, dramaturg či lingvista. Ako pozorovateľ spoločenských zmien v Taliansku v období od konca druhej svetovej vojny až do polovice 70. rokov minulého storočia často vzbudzoval silnú polemiku a vášnivé diskusie, ktoré boli dôsledkom jeho radikálnych názorov.
Najznámejší film Il vangelo secondo Matteo (Evanjelium sv. Matúša, 1964) patrí medzi filmové diela s biblickou novozákonnou tematikou. Filmová verzia Boccacciovho Dekameronu tvorí súčasť diela Trilogia della Vita (Trilógia života, 1970), do ktorej patria aj Les contes de Canterbury (Canterburské poviedky, 1972) a Il fiore delle mille e una notte (Kytica z tisíc a jednej noci, 1974). V naposledy menovanom diele ožíva starobylý mystický príbeh z Arábie, v ktorom sa nevinný mladík zamiluje do svojej otrokyne, ale vzájomnému šťastiu budú musieť mnohé obetovať. Na Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) vo francúzskom Cannes získala snímka z roku 1974 hlavnú cenu poroty. Dielo Teorema (Teoréma, 1968) pôvodne zamýšľal Pasolini nakrútiť v americkom New Yorku, finančné dôvody však režiséra prinútili presunúť natáčanie filmu do talianskeho Milána. Pasolini označil Teorému za "báseň vo forme výkriku zúfalstva". Autorom hudby k filmu bol Ennio Morricone, ktorému spolupráca s Pasolinim priniesla Oscara.
Film Salo o le 120 giornate di Sodoma (Saló alebo 120 dní sodomy, 1975), ktorý bol poslednou prácou filmového tvorcu, je výrazne kontroverznou adaptáciou literárnych prác Markíza de Sade začlenenou do talianskeho prostredia v období druhej svetovej vojny.
Profesionálny i súkromný život umelca sprevádzalo mnoho škandálov najmä v súvislosti s jeho homosexualitou.
Pasoliniho mŕtve telo objavili 2. novembra 1975 na pláži v Ostii neďaleko talianskej metropoly Ríma.
Podozrenie, že v prípade vraždy Pasoliniho mohlo ísť o politicky motivovaný zločin, sa nikdy nepotvrdilo. Platí to napriek tomu, že režisér v súvislosti so svojím filmom 120 dní Sodomy dostal hrozby fyzickej likvidácie od ultrapravicových organizácií.
Pasoliniho názory na spoločnosť neprestávajú provokovať a vzbudzovať záujem filmárov. Jedným z nich je aj režisér Abel Ferrara, ktorý predstavil v roku 2014 na festivale v Benátkach film Pasiolini s hercom Willemom Dafoe v hlavnej úlohe. Film zachytáva posledný deň života tragicky zosnulého režiséra Piera Paola Pasoliniho, za ktorého dodnes chýba v talianskom verejnom a kultúrnom živote náhrada.
