Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Ocenenie je potrebné chápať aj ako prejav pocty Kolumbijčanom, ktorí sa napriek veľkým útrapám nevzdali nádejí na spravodlivý mier, a takisto všetkým účastníkom, ktorí prispeli k mierovému procesu.
Autor TASR/Tablet.TV
,aktualizované Oslo 7. októbra (TASR/Tablet.TV) - Nositeľom Nobelovej ceny za mier za rok 2016 sa stal kolumbijský prezident Juan Manuel Santos (65). Oznámil to dnes v Osle nórsky Nobelov výbor.
Santos sa podľa výboru zaslúžil o ukončenie vyše 50 rokov trvajúcej občianskej vojny v Kolumbii, ktorá si vyžiadala najmenej 220.000 ľudských životov a vyhnala zo svojich domovov takmer šesť miliónov ľudí, uviedla predsedníčka Nobelovho výboru Kaci Kullmannová-Fiveová.
Nobelov výbor zároveň vo vyhlásení uviedol, že ocenenie je potrebné chápať aj ako prejav pocty Kolumbijčanom, ktorí sa napriek veľkým útrapám nevzdali nádejí na spravodlivý mier, a takisto všetkým účastníkom, ktorí prispeli k mierovému procesu. Pocta je v neposlednom rade venovaná množstvu obetí občianskej vojny, uviedol Nobelov výbor vo vyhlásení.
"Prezident Santos inicioval rokovania, ktoré vyvrcholili uzavretím mierovej dohody medzi kolumbijskou vládou a povstalcami z FARC (Revolučných ozbrojených síl Kolumbie), a dôsledne sa snažil posúvať mierový proces vpred. Dobre vedel, že dohoda bola kontroverzná, pomáhal však pri zaistení toho, aby kolumbijskí voliči mohli vyjadriť svoj názor na mierovú dohodu v referende. Výsledok hlasovania ale nebol taký, aký prezident Santos chcel: tesná väčšina z viac ako 13 miliónov Kolumbijčanov, ktorí odovzdali svoje hlasovacie lístky, povedala dohode nie. Tento výsledok vytvoril veľkú neistotu, pokiaľ ide o budúcnosť Kolumbie. Existuje reálne nebezpečenstvo, že mierový proces bude zastavený a opäť prepukne občianska vojna. Preto je oveľa dôležitejšie, aby obe strany na čele s prezidentom Santosom a vodcom povstalcov z FARC Rodrigom Londoňom naďalej dodržiavali prímerie. Skutočnosť, že väčšina voličov nepodporila dohodu, však nevyhnutne neznamená, že mierový proces je mŕtvy," konštatoval Nobelov výbor.
Nobelova cena za mier sa udeľuje "osobe alebo organizácii, ktorá vykonala najviac pre bratstvo medzi národmi, pre zrušenie alebo zmenšenie existujúcich armád či usporiadanie a propagáciu mierových kongresov".
Na rozdiel od ostatných Nobelových cien ju neudeľuje Švédska akadémia vied, ale nórskym parlamentom vymenovaný Nobelov výbor. Je súčasne jedinou Nobelovou cenou, ktorej laureáta neoznamujú v Štokholme, ale v Osle.
Nositeľom Nobelovej ceny za mier za rok 2015 sa stalo kvarteto pre národný dialóg v Tunisku za svoj príspevok k budovaniu pluralitnej demokracie po jazmínovej revolúcii v roku 2011.
Kolumbijský prezident Juan Manuel Santos vyjadril "ohromenie" a "veľkú vďačnosť" po tom, čo dnes získal Nobelovu cenu za mier za rok 2016. Meno laureáta oznámil v Osle nórsky Nobelov výbor.
Santos bol "prekvapený", uviedol tajomník Nobelovho výboru Olav Njölstad, ktorý sa s prezidentom Kolumbie spojil telefonicky.
"Povedal, že to (ocenenie) je 'neuveriteľne dôležité' pre budúcnosť mierového procesu v Kolumbii," dodal Njölstad, ktorého citovala agentúra DPA.
- Juan Manuel Santos je po spisovateľovi Gabrielovi Garcíovi Márquezovi druhým laureátom pochádzajúcim z Kolumbie a v poradí pätnástou hlavou štátu alebo vlády
- Jediného laureáta mala doteraz Nobelova cena za mier v 65 prípadoch. Ocenených bolo 16 žien. Dvaja laureáti cenu zdieľali v 29 prípadoch. V roku 1994 získala cenu trojica laureátov - Jásir Arafat, vodca Organizácie za oslobodenie Palestíny, izraelský minister zahraničných vecí Šimon Peres a izraelský premiér Jicchak Rabin. V roku 2011 to bola trojica žien - libérijská prezidentka Ellen Johnsonová-Sirleafová, jej krajanka a mierová aktivistka Leymah Gboweeová a jemenská aktivistka za práva žien a demokraciu Tawakúl Karmánová.
- Jeden kandidát Nobelovu cenu odmietol. Bol to Vietnamec Le Duc Tho v roku 1973. Člen vietnamského politbyra mal zdieľať cenu s ministrom zahraničných vecí USA Henrym Kissingerom za Parížsku mierovú zmluvu podpísanú v januári 1973, ktorá mala priniesť mier vo Vietname. Le Duc Tho však cenu odmietol, pretože boje vo Vietname pokračovali. Do veľvyslanca USA, ktorý do Osla prišiel prevziať cenu v mene Henryho Kissingera, demonštranti hádzali snehové gule.
- Nobelovu cenu za mier udelili nielen jednotlivcom, ale získali ju aj inštitúcie. Boli to Ústav medzinárodného práva (1904), Stály medzinárodný výbor mieru (1910), Medzinárodný výbor Červeného kríža (1917, 1944, 1963), kvakerské spoločnosti Koncil spoločnosti priateľov a Komisia Americkej spoločnosti priateľov (1947), UNICEF (1965), Medzinárodná organizácia práce (1969), Amnesty International (1977), Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov (1981), Medzinárodné združenie Lekári proti jadrovej vojne so sídlom v Bostone (1985), Mierové sily OSN (1988), Pugwashská konferencia (1995), Medzinárodné hnutie za zákaz nášľapných mín (1997), Lekári bez hraníc (1999), Organizácia Spojených národov (2001), Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (2005), banka Grameen (2006), Medzivládna komisia OSN pre klimatické zmeny (2007), Európska únia (2012), Organizácia pre zákaz chemických zbraní (2013) a Kvarteto pre národný dialóg v Tunisku (2015).
- Traja laureáti ceny boli v čase jej udelenia vo väzení. Boli to nemecký žurnalista a pacifista Carl von Ossietzky (1935), mjanmarská politička Aun Schan Su Ťij (1991) a čínsky disident Liou Siao-po (2010).
- Keď si v roku 1979 prišla Matka Tereza z Kalkaty prevziať cenu, odmietla sa zúčastniť na tradičnom slávnostnom bankete, pretože peniaze vynaložené naň by podľa nej bolo lepšie minúť na chudobných. Banket zrušili.
- Najúspešnejším z laureátov je Medzinárodný výbor Červeného kríža, ktorý získal cenu v rokoch 1917, 1944 a 1963. Jedným z prvých ocenených bol v roku 1901 aj zakladateľ Červeného kríža, švajčiarsky spisovateľ Henri Dunant.
- Podľa historikov a predstaviteľov Nobelovej komisie je skutočnosť, že cenu nikdy neudelili indickému politikovi Mahátmovi Gándhímu, priekopníkovi nenásilnej občianskej neposlušnosti, ktorý inšpiroval milióny ľudí na celom svete, najväčšia chyba v histórii udeľovania ceny.
- Medzi nominovaných patrili aj nacistický diktátor Adolf Hitler a sovietsky krutovládca Josif Stalin.
- Hitler zakázal Nemcom prijímať Nobelove ceny, keď cenu za mier v roku 1935 dostal pacifista a protinacisticky orientovaný novinár Carl von Ossietzky. Hitlerovo rozhodnutie zabránilo trom nemeckým vedcom koncom 30. rokov 20. storočia prevziať si ceny za chémiu a medicínu.
- Dagovi Hammarskjöldovi, ktorý je dodnes všeobecne považovaný za najvplyvnejšieho šéfa OSN, ešte v roku 1961 udelili Nobelovu cenu za mier in memoriam. Od roku 1974 sa táto cena posmrtne už neudeľuje.
- Laureátka ceny, aktivistka za ľudské práva Širin Ebadiová v novembri 2009 informovala, že iránsky súd zmrazil jej bankové účty a pozastavil vyplácanie dôchodkových dávok pre ňu a jej manžela. Úrady na základe nariadenia súdu zhabali obsah bankového priečinka Ebadiovej, v ktorom mala aj medailu a diplom spojené s udelením Nobelovej ceny. Udalosť rozpútala diplomatický spor medzi Teheránom a Oslom. Iránske úrady jej napokon o mesiac ocenenie vrátili. Išlo o vôbec prvý prípad, keď nejaký štát "zhabal" Nobelovu cenu za mier.
- Izraelský jadrový technik Mordechaj Vanunu, ktorý v 80. rokoch odhalil tajný jadrový program židovského štátu, požiadal 24. februára 2010 Nobelov výbor, aby ho vyškrtol zo zoznamu kandidátov na Nobelovu cenu za mier. Vanunu si neželal cenu, ktorej držiteľom je aj izraelský prezident Šimon Peres. Peresa, ktorý získal cenu v roku 1994 ako vtedajší minister zahraničných vecí, označil za otca tajného jadrového programu Izraela.
- Najmladšou laureátkou je pakistanská aktivistka za vzdelávanie dievčat Malála Júsafzajová (2014), najstarším britský fyzik Josef Rotblat, ktorý mal v roku 1995 pri prevzatí ceny 87 rokov. Dostal ju ako spoluzakladateľ Pugwashských konferencií a za snahu o svetové odzbrojenie.
Santos sa podľa výboru zaslúžil o ukončenie vyše 50 rokov trvajúcej občianskej vojny v Kolumbii, ktorá si vyžiadala najmenej 220.000 ľudských životov a vyhnala zo svojich domovov takmer šesť miliónov ľudí, uviedla predsedníčka Nobelovho výboru Kaci Kullmannová-Fiveová.
Nobelov výbor zároveň vo vyhlásení uviedol, že ocenenie je potrebné chápať aj ako prejav pocty Kolumbijčanom, ktorí sa napriek veľkým útrapám nevzdali nádejí na spravodlivý mier, a takisto všetkým účastníkom, ktorí prispeli k mierovému procesu. Pocta je v neposlednom rade venovaná množstvu obetí občianskej vojny, uviedol Nobelov výbor vo vyhlásení.
Announcement of the 2016 #NobelPrize in Peace https://t.co/pMBPquTF3S
— The Nobel Prize (@NobelPrize) 7. októbra 2016
"Prezident Santos inicioval rokovania, ktoré vyvrcholili uzavretím mierovej dohody medzi kolumbijskou vládou a povstalcami z FARC (Revolučných ozbrojených síl Kolumbie), a dôsledne sa snažil posúvať mierový proces vpred. Dobre vedel, že dohoda bola kontroverzná, pomáhal však pri zaistení toho, aby kolumbijskí voliči mohli vyjadriť svoj názor na mierovú dohodu v referende. Výsledok hlasovania ale nebol taký, aký prezident Santos chcel: tesná väčšina z viac ako 13 miliónov Kolumbijčanov, ktorí odovzdali svoje hlasovacie lístky, povedala dohode nie. Tento výsledok vytvoril veľkú neistotu, pokiaľ ide o budúcnosť Kolumbie. Existuje reálne nebezpečenstvo, že mierový proces bude zastavený a opäť prepukne občianska vojna. Preto je oveľa dôležitejšie, aby obe strany na čele s prezidentom Santosom a vodcom povstalcov z FARC Rodrigom Londoňom naďalej dodržiavali prímerie. Skutočnosť, že väčšina voličov nepodporila dohodu, však nevyhnutne neznamená, že mierový proces je mŕtvy," konštatoval Nobelov výbor.
Odporúčame aj: Kolumbijská vláda chce dodržiavať prímerie s FARC
Nobelova cena za mier sa udeľuje "osobe alebo organizácii, ktorá vykonala najviac pre bratstvo medzi národmi, pre zrušenie alebo zmenšenie existujúcich armád či usporiadanie a propagáciu mierových kongresov".
Na rozdiel od ostatných Nobelových cien ju neudeľuje Švédska akadémia vied, ale nórskym parlamentom vymenovaný Nobelov výbor. Je súčasne jedinou Nobelovou cenou, ktorej laureáta neoznamujú v Štokholme, ale v Osle.
Nositeľom Nobelovej ceny za mier za rok 2015 sa stalo kvarteto pre národný dialóg v Tunisku za svoj príspevok k budovaniu pluralitnej demokracie po jazmínovej revolúcii v roku 2011.
Laureát Nobelovej ceny za mier vyjadril "ohromenie" a "veľkú vďačnosť"
Kolumbijský prezident Juan Manuel Santos vyjadril "ohromenie" a "veľkú vďačnosť" po tom, čo dnes získal Nobelovu cenu za mier za rok 2016. Meno laureáta oznámil v Osle nórsky Nobelov výbor.
Santos bol "prekvapený", uviedol tajomník Nobelovho výboru Olav Njölstad, ktorý sa s prezidentom Kolumbie spojil telefonicky.
"Povedal, že to (ocenenie) je 'neuveriteľne dôležité' pre budúcnosť mierového procesu v Kolumbii," dodal Njölstad, ktorého citovala agentúra DPA.
TASR prináša prehľad ďalších zaujímavostí o Nobelovej cene za mier a jej doterajších laureátoch:
- Juan Manuel Santos je po spisovateľovi Gabrielovi Garcíovi Márquezovi druhým laureátom pochádzajúcim z Kolumbie a v poradí pätnástou hlavou štátu alebo vlády
- Jediného laureáta mala doteraz Nobelova cena za mier v 65 prípadoch. Ocenených bolo 16 žien. Dvaja laureáti cenu zdieľali v 29 prípadoch. V roku 1994 získala cenu trojica laureátov - Jásir Arafat, vodca Organizácie za oslobodenie Palestíny, izraelský minister zahraničných vecí Šimon Peres a izraelský premiér Jicchak Rabin. V roku 2011 to bola trojica žien - libérijská prezidentka Ellen Johnsonová-Sirleafová, jej krajanka a mierová aktivistka Leymah Gboweeová a jemenská aktivistka za práva žien a demokraciu Tawakúl Karmánová.
- Jeden kandidát Nobelovu cenu odmietol. Bol to Vietnamec Le Duc Tho v roku 1973. Člen vietnamského politbyra mal zdieľať cenu s ministrom zahraničných vecí USA Henrym Kissingerom za Parížsku mierovú zmluvu podpísanú v januári 1973, ktorá mala priniesť mier vo Vietname. Le Duc Tho však cenu odmietol, pretože boje vo Vietname pokračovali. Do veľvyslanca USA, ktorý do Osla prišiel prevziať cenu v mene Henryho Kissingera, demonštranti hádzali snehové gule.
- Nobelovu cenu za mier udelili nielen jednotlivcom, ale získali ju aj inštitúcie. Boli to Ústav medzinárodného práva (1904), Stály medzinárodný výbor mieru (1910), Medzinárodný výbor Červeného kríža (1917, 1944, 1963), kvakerské spoločnosti Koncil spoločnosti priateľov a Komisia Americkej spoločnosti priateľov (1947), UNICEF (1965), Medzinárodná organizácia práce (1969), Amnesty International (1977), Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov (1981), Medzinárodné združenie Lekári proti jadrovej vojne so sídlom v Bostone (1985), Mierové sily OSN (1988), Pugwashská konferencia (1995), Medzinárodné hnutie za zákaz nášľapných mín (1997), Lekári bez hraníc (1999), Organizácia Spojených národov (2001), Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (2005), banka Grameen (2006), Medzivládna komisia OSN pre klimatické zmeny (2007), Európska únia (2012), Organizácia pre zákaz chemických zbraní (2013) a Kvarteto pre národný dialóg v Tunisku (2015).
- Traja laureáti ceny boli v čase jej udelenia vo väzení. Boli to nemecký žurnalista a pacifista Carl von Ossietzky (1935), mjanmarská politička Aun Schan Su Ťij (1991) a čínsky disident Liou Siao-po (2010).
- Keď si v roku 1979 prišla Matka Tereza z Kalkaty prevziať cenu, odmietla sa zúčastniť na tradičnom slávnostnom bankete, pretože peniaze vynaložené naň by podľa nej bolo lepšie minúť na chudobných. Banket zrušili.
- Najúspešnejším z laureátov je Medzinárodný výbor Červeného kríža, ktorý získal cenu v rokoch 1917, 1944 a 1963. Jedným z prvých ocenených bol v roku 1901 aj zakladateľ Červeného kríža, švajčiarsky spisovateľ Henri Dunant.
- Podľa historikov a predstaviteľov Nobelovej komisie je skutočnosť, že cenu nikdy neudelili indickému politikovi Mahátmovi Gándhímu, priekopníkovi nenásilnej občianskej neposlušnosti, ktorý inšpiroval milióny ľudí na celom svete, najväčšia chyba v histórii udeľovania ceny.
- Medzi nominovaných patrili aj nacistický diktátor Adolf Hitler a sovietsky krutovládca Josif Stalin.
- Hitler zakázal Nemcom prijímať Nobelove ceny, keď cenu za mier v roku 1935 dostal pacifista a protinacisticky orientovaný novinár Carl von Ossietzky. Hitlerovo rozhodnutie zabránilo trom nemeckým vedcom koncom 30. rokov 20. storočia prevziať si ceny za chémiu a medicínu.
- Dagovi Hammarskjöldovi, ktorý je dodnes všeobecne považovaný za najvplyvnejšieho šéfa OSN, ešte v roku 1961 udelili Nobelovu cenu za mier in memoriam. Od roku 1974 sa táto cena posmrtne už neudeľuje.
- Laureátka ceny, aktivistka za ľudské práva Širin Ebadiová v novembri 2009 informovala, že iránsky súd zmrazil jej bankové účty a pozastavil vyplácanie dôchodkových dávok pre ňu a jej manžela. Úrady na základe nariadenia súdu zhabali obsah bankového priečinka Ebadiovej, v ktorom mala aj medailu a diplom spojené s udelením Nobelovej ceny. Udalosť rozpútala diplomatický spor medzi Teheránom a Oslom. Iránske úrady jej napokon o mesiac ocenenie vrátili. Išlo o vôbec prvý prípad, keď nejaký štát "zhabal" Nobelovu cenu za mier.
- Izraelský jadrový technik Mordechaj Vanunu, ktorý v 80. rokoch odhalil tajný jadrový program židovského štátu, požiadal 24. februára 2010 Nobelov výbor, aby ho vyškrtol zo zoznamu kandidátov na Nobelovu cenu za mier. Vanunu si neželal cenu, ktorej držiteľom je aj izraelský prezident Šimon Peres. Peresa, ktorý získal cenu v roku 1994 ako vtedajší minister zahraničných vecí, označil za otca tajného jadrového programu Izraela.
- Najmladšou laureátkou je pakistanská aktivistka za vzdelávanie dievčat Malála Júsafzajová (2014), najstarším britský fyzik Josef Rotblat, ktorý mal v roku 1995 pri prevzatí ceny 87 rokov. Dostal ju ako spoluzakladateľ Pugwashských konferencií a za snahu o svetové odzbrojenie.
Zoznam laureátov Nobelovej ceny za mier od roku 1901
1901 - Jean Henri Dunant (Švajčiarsko) a Frédéric Passy (Francúzsko)
1902 - Élie Ducommun a Charles Albert Gobat (obaja Švajčiarsko)
1903 - Sir William Randal Cremer (Veľká Británia)
1904 - Ústav medzinárodného práva - Institut de droit international (Gent - Belgicko)
1905 - Barónka Bertha Sophie Felicia von Suttner, narodená v Prahe, prezidentka Stáleho medzinárodného mierového výboru so sídlom v Berne
1906 - Theodore Roosevelt, 26. prezident USA - 1901-1909 (republikán)
1907 - Ernesto Teodoro Moneta (Taliansko) a Louis Renault (Francúzsko)
1908 - Klas Pontus Arnoldson (Švédsko) a Fredrik Bajer (Dánsko)
1909 - Auguste Beernaert (Belgicko) a barón Paul Henri d'Estournelles de Constant (Francúzsko)
1910 - Stály medzinárodný výbor mieru (Bern, Švajčiarsko)
1911 - Tobias Michael Carel Asser (Holandsko) a Alfred Hermann Fried (Nemecko)
1912 - Elihu Root (USA)
1913 - Henri la Fontaine (Belgicko)
1914 - 1916 - cena nebola udelená
1917 - Medzinárodný výbor Červeného kríža (Ženeva, Švajčiarsko)
1918 - cena nebola udelená
1919 - Thomas Woodrow Wilson, 28. prezident USA - 1913-1921 (demokrat)
1920 - Léon Victor Auguste Bourgeois (Francúzsko)
1921 - Hjalmar Branting (Švédsko) a Christian Lous Lange (Nórsko)
1922 - Fridtjof Nansen (Nórsko)
1923 - cena nebola udelená
1924 - cena nebola udelená
1925 - sir Austen Chamberlain (Spojené kráľovstvo) a Charles Gates Dawes (USA)
1926 - Aristide Briand (Francúzsko) a Gustav Stresemann (Nemecko)
1927 - Ferdinand Buisson (Francúzsko) a Ludwig Quidde (Nemecko)
1928 - cena nebola udelená
1929 - Frank Billings Kellogg (USA)
1930 - arcibiskup Nathan Söderblom (Švédsko)
1931 - Jane Addamsová (USA) a Nicholas Murray Butler (USA)
1932 - cena nebola udelená
1933 - sir Norman Angell (Spojené kráľovstvo)
1934 - Arthur Henderson (Spojené kráľovstvo)
1935 - Carl von Ossietzky (Nemecko), pacifista a protinacisticky orientovaný novinár
1936 - Carlos Saavedra Lamas (Argentína), vyjednávač v konflikte medzi Paraguajom a Bolíviou
1937 - lord Robert Cecil (Spojené kráľovstvo)
1938 - Nansenov medzinárodný úrad pre utečencov (Ženeva, Švajčiarsko)
1939 - 1943 - cena nebola udelená (finančná odmena bola vložená z jednej tretiny do spoločného fondu Nobelových cien, z dvoch tretín do osobitného fondu Nobelovej ceny za mier)
1944 - Medzinárodný výbor Červeného kríža
1945 - Cordell Hull (USA)
1946 - Emily Greene Balchová (USA), prezidentka Medzinárodného ženského združenia pre mier a slobodu, a John Raleigt Mott (USA), prezident Svetovej aliancie mladých mužov kresťanskej asociácie
1947 - Koncil spoločnosti priateľov (kvakeri) - Friends Service Council (Spojené kráľovstvo) a Komisia Americkej spoločnosti priateľov (kvakeri) - American Friends Service Committee (Washington, DC - USA)
1948 - cena nebola udelená. (finančná odmena bola vložená z jednej tretiny do spoločného fondu Nobelových cien, z dvoch tretín do osobitného fondu Nobelovej ceny za mier)
1949 - lord John Boyd-Orr (Spojené kráľovstvo)
1950 - Ralph Bunche (USA), profesor Harvardovej univerzity, výkonný vyjednávač v Palestíne
1951 - Léon Jouhaux (Francúzsko)
1952 - Albert Schweitzer (Francúzsko), misionár, chirurg, pôsobiaci v africkej krajine Gabon
1953 - George Catlett Marshall (USA), iniciátor a tvorca Marshallovho plánu
1954 - Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov (Švajčiarsko).
1955 - cena nebola udelená
1956 - cena nebola udelená (finančná odmena bola vložená z jednej tretiny do spoločného fondu Nobelových cien, z dvoch tretín do osobitného fondu Nobelovej ceny za mier)
1957 - Lester Bowles Pearson (Kanada)
1958 - Georges Pire (Belgicko)
1959 - Philip Noel-Baker (Spojené kráľovstvo)
1960 - Albert Lutuli (Juhoafrická republika), predseda Afrického národného kongresu
1961 - Dag Hammarskjöld (Švédsko), generálny tajomník Organizácie Spojených národov, in memoriam.
1962 - Linus Carl Pauling (USA)
1963 - Medzinárodný výbor Červeného kríža a Medzinárodná federácia spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca (Švajčiarsko)
1964 - Martin Luther King (USA), baptistický pastor, bojovník za občianske práva
1965 - Detský fond Organizácie Spojených národov (UNICEF)
1966 - cena nebola udelená
1967 - cena nebola udelená (finančná odmena bola vložená z jednej tretiny do spoločného fondu Nobelových cien, z dvoch tretín do osobitného fondu Nobelovej ceny za mier)
1968 - René Cassin (Francúzsko), predseda Európskeho súdneho dvoru pre ľudské práva
1969 - Medzinárodná organizácia práce (ILO)
1970 - Norman Ernest Borlaug (USA), vedec Medzinárodného centra pre šľachtenie kukurice a pšenice
1971 - Willy Brandt, západonemecký kancelár, iniciátor zbližovania Nemeckej spolkovej republiky s Nemeckou demokratickou republikou a ostatnými krajinami tzv. východného bloku
1972 - cena nebola udelená
1973 - minister zahraničných vecí USA Henry A. Kissinger a Le Duc Tho (Vietnam), člen vietnamského politbyra, za sprostredkovanie mierovej dohody s cieľom ukončiť vojnu vo Vietname
1974 - Seán Mac Bride (Írsko), prezident a zakladateľ organizácie Amnesty International, a Eisaku Sato (Japonsko), predseda japonskej vlády
1975 - Andrej Dmitrijevič Sacharov (ZSSR), jadrový fyzik
1976 - Betty Williamsová a Mairead Corriganová (obidve Spojené kráľovstvo), zakladateľky mierového hnutia v Severnom Írsku.
1977 - organizácia Amnesty International (Spojené kráľovstvo)
1978 - Egyptský prezident Anwar Sadat a izraelský premiér Menachem Begin, Izraela, mieroví vyjednávači
1979 - matka Tereza (India), misionárka z indickej Kalkaty, predstaviteľka kresťanských charitatívnych misií
1980 - Adolfo Pérez Esquivel (Argentína), architekt, sochár, obhajca ľudských práv
1981 - Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov
1982 - Alva Myrdalová (Švédsko) a Alfonso García Robles (Mexiko), diplomati
1983 - Lech Walesa (Poľsko), vodca hnutia Solidarita, obhajca ľudských práv
1984 - Desmond Mpilo Tutu (Juhoafrická republika), biskup z Johannesburgu, bojovník proti apartheidu
1985 - Medzinárodné združenie Lekári proti jadrovej vojne so sídlom v Bostone (USA)
1986 - Elie Wiesel (USA), spisovateľ, humanista, predseda komisie vyšetrujúcej holokaust
1987 - Oscar Arias Sánchez, prezident Kostariky
1988 - Mierové sily OSN
1989 - Tändzin Gjamccho, 14. dalajláma (Tibet, po jeho okupácii Čínou v roku 1950 emigroval do Indie), tibetský duchovný vodca
1990 - Michail Gorbačov (ZSSR), prvý a posledný prezident ZSSR
1991 - Aun Schan Su Ťij, (Barma, v súčasnosti Mjanmarsko), predstaviteľka opozície
1992 - Rigoberta Menchú Tumová (Guatemala), bojovníčka za ľudské práva a rovnoprávnosť Indiánov
1993 - Nelson Mandela, vodca Afrického národného kongresu, a Frederik Willem de Klerk (obaja Juhoafrická republika), prezident JAR
1994 - Jásir Arafat, vodca Organizácie za oslobodenie Palestíny, Šimon Peres, minister zahraničných vecí Izraela a Jicchak Rabin, premiér Izraela
1995 - Josef Rotblat (Spojené kráľovstvo) a Pugwashská konferencia (Kanada)
1996 - biskup Carlos Filipe Ximenes Belo a opozičný vodca José Ramos-Horta (obaja Východný Timor)
1997 - Medzinárodné hnutie za zákaz nášľapných mín - ICBL (USA) a Jody Williamsová (USA)
1998 - John Hume, predseda Sociálnodemokratickej a labouristickej strany (SDLP), a David Trimble, líder Ulsterskej unionistickej strany (obaja Severné Írsko)
1999 - Lekári bez hraníc (Švajčiarsko)
2000 - Kim Te-džung, prezident Kórejskej republiky
2001 - Organizácia Spojených národov (OSN) a Kofi Annan (Ghana), generálny tajomník OSN
2002 - Jimmy Carter, 39. prezident USA v rokoch 1977-1981 (demokrat)
2003 - Širin Ebadiová (Irán), právnička
2004 - Wangari Muta Maathaiová (Keňa), ekologická aktivistka
2005 - Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) a Muhammad Baradej (Egypt), generálny riaditeľ MAAE
2006 - ekonóm Muhammad Júnus (Bangladéš) a banka Grameen (Bangladéš)
2007 - Medzivládna komisia pre klimatickú zmenu (IPCC) a Albert Arnold Gore (USA), bývalý americký viceprezident
2008 - Martti Ahtisaari (Fínsko), diplomat, bývalý fínsky prezident, mierový vyjednávač
2009 - Barack Obama, 44. prezident USA (demokrat)
2010 - Liou Siao-po (Čína), väznený disident, literárny kritik a historik
2011 - libérijská prezidentka Ellen Johnsonová-Sirleafová, jej krajanka a mierová aktivistka Leymah Gboweeová a jemenská aktivistka za práva žien a demokraciu Tawakúl Karmánová
2012 - Európska únia za svoju dlhodobú úlohu v zjednocovaní kontinentu a presadzovaní demokracie a mieru
2013 - Organizácia pre zákaz chemických zbraní (OPCW) za svoje rozsiahle úsilie o likvidáciu chemických zbraní
2014 - indický bojovník za práva detí Kailash Satyarthi a pakistanská aktivistka za vzdelávanie dievčat Malála Júsafzajová za ich zápas proti útlaku detí a mladých ľudí a za práva všetkých detí na vzdelanie
2015 - kvarteto pre národný dialóg v Tunisku za svoj príspevok k budovaniu pluralitnej demokracie
1901 - Jean Henri Dunant (Švajčiarsko) a Frédéric Passy (Francúzsko)
1902 - Élie Ducommun a Charles Albert Gobat (obaja Švajčiarsko)
1903 - Sir William Randal Cremer (Veľká Británia)
1904 - Ústav medzinárodného práva - Institut de droit international (Gent - Belgicko)
1905 - Barónka Bertha Sophie Felicia von Suttner, narodená v Prahe, prezidentka Stáleho medzinárodného mierového výboru so sídlom v Berne
1906 - Theodore Roosevelt, 26. prezident USA - 1901-1909 (republikán)
1907 - Ernesto Teodoro Moneta (Taliansko) a Louis Renault (Francúzsko)
1908 - Klas Pontus Arnoldson (Švédsko) a Fredrik Bajer (Dánsko)
1909 - Auguste Beernaert (Belgicko) a barón Paul Henri d'Estournelles de Constant (Francúzsko)
1910 - Stály medzinárodný výbor mieru (Bern, Švajčiarsko)
1911 - Tobias Michael Carel Asser (Holandsko) a Alfred Hermann Fried (Nemecko)
1912 - Elihu Root (USA)
1913 - Henri la Fontaine (Belgicko)
1914 - 1916 - cena nebola udelená
1917 - Medzinárodný výbor Červeného kríža (Ženeva, Švajčiarsko)
1918 - cena nebola udelená
1919 - Thomas Woodrow Wilson, 28. prezident USA - 1913-1921 (demokrat)
1920 - Léon Victor Auguste Bourgeois (Francúzsko)
1921 - Hjalmar Branting (Švédsko) a Christian Lous Lange (Nórsko)
1922 - Fridtjof Nansen (Nórsko)
1923 - cena nebola udelená
1924 - cena nebola udelená
1925 - sir Austen Chamberlain (Spojené kráľovstvo) a Charles Gates Dawes (USA)
1926 - Aristide Briand (Francúzsko) a Gustav Stresemann (Nemecko)
1927 - Ferdinand Buisson (Francúzsko) a Ludwig Quidde (Nemecko)
1928 - cena nebola udelená
1929 - Frank Billings Kellogg (USA)
1930 - arcibiskup Nathan Söderblom (Švédsko)
1931 - Jane Addamsová (USA) a Nicholas Murray Butler (USA)
1932 - cena nebola udelená
1933 - sir Norman Angell (Spojené kráľovstvo)
1934 - Arthur Henderson (Spojené kráľovstvo)
1935 - Carl von Ossietzky (Nemecko), pacifista a protinacisticky orientovaný novinár
1936 - Carlos Saavedra Lamas (Argentína), vyjednávač v konflikte medzi Paraguajom a Bolíviou
1937 - lord Robert Cecil (Spojené kráľovstvo)
1938 - Nansenov medzinárodný úrad pre utečencov (Ženeva, Švajčiarsko)
1939 - 1943 - cena nebola udelená (finančná odmena bola vložená z jednej tretiny do spoločného fondu Nobelových cien, z dvoch tretín do osobitného fondu Nobelovej ceny za mier)
1944 - Medzinárodný výbor Červeného kríža
1945 - Cordell Hull (USA)
1946 - Emily Greene Balchová (USA), prezidentka Medzinárodného ženského združenia pre mier a slobodu, a John Raleigt Mott (USA), prezident Svetovej aliancie mladých mužov kresťanskej asociácie
1947 - Koncil spoločnosti priateľov (kvakeri) - Friends Service Council (Spojené kráľovstvo) a Komisia Americkej spoločnosti priateľov (kvakeri) - American Friends Service Committee (Washington, DC - USA)
1948 - cena nebola udelená. (finančná odmena bola vložená z jednej tretiny do spoločného fondu Nobelových cien, z dvoch tretín do osobitného fondu Nobelovej ceny za mier)
1949 - lord John Boyd-Orr (Spojené kráľovstvo)
1950 - Ralph Bunche (USA), profesor Harvardovej univerzity, výkonný vyjednávač v Palestíne
1951 - Léon Jouhaux (Francúzsko)
1952 - Albert Schweitzer (Francúzsko), misionár, chirurg, pôsobiaci v africkej krajine Gabon
1953 - George Catlett Marshall (USA), iniciátor a tvorca Marshallovho plánu
1954 - Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov (Švajčiarsko).
1955 - cena nebola udelená
1956 - cena nebola udelená (finančná odmena bola vložená z jednej tretiny do spoločného fondu Nobelových cien, z dvoch tretín do osobitného fondu Nobelovej ceny za mier)
1957 - Lester Bowles Pearson (Kanada)
1958 - Georges Pire (Belgicko)
1959 - Philip Noel-Baker (Spojené kráľovstvo)
1960 - Albert Lutuli (Juhoafrická republika), predseda Afrického národného kongresu
1961 - Dag Hammarskjöld (Švédsko), generálny tajomník Organizácie Spojených národov, in memoriam.
1962 - Linus Carl Pauling (USA)
1963 - Medzinárodný výbor Červeného kríža a Medzinárodná federácia spoločností Červeného kríža a Červeného polmesiaca (Švajčiarsko)
1964 - Martin Luther King (USA), baptistický pastor, bojovník za občianske práva
1965 - Detský fond Organizácie Spojených národov (UNICEF)
1966 - cena nebola udelená
1967 - cena nebola udelená (finančná odmena bola vložená z jednej tretiny do spoločného fondu Nobelových cien, z dvoch tretín do osobitného fondu Nobelovej ceny za mier)
1968 - René Cassin (Francúzsko), predseda Európskeho súdneho dvoru pre ľudské práva
1969 - Medzinárodná organizácia práce (ILO)
1970 - Norman Ernest Borlaug (USA), vedec Medzinárodného centra pre šľachtenie kukurice a pšenice
1971 - Willy Brandt, západonemecký kancelár, iniciátor zbližovania Nemeckej spolkovej republiky s Nemeckou demokratickou republikou a ostatnými krajinami tzv. východného bloku
1972 - cena nebola udelená
1973 - minister zahraničných vecí USA Henry A. Kissinger a Le Duc Tho (Vietnam), člen vietnamského politbyra, za sprostredkovanie mierovej dohody s cieľom ukončiť vojnu vo Vietname
1974 - Seán Mac Bride (Írsko), prezident a zakladateľ organizácie Amnesty International, a Eisaku Sato (Japonsko), predseda japonskej vlády
1975 - Andrej Dmitrijevič Sacharov (ZSSR), jadrový fyzik
1976 - Betty Williamsová a Mairead Corriganová (obidve Spojené kráľovstvo), zakladateľky mierového hnutia v Severnom Írsku.
1977 - organizácia Amnesty International (Spojené kráľovstvo)
1978 - Egyptský prezident Anwar Sadat a izraelský premiér Menachem Begin, Izraela, mieroví vyjednávači
1979 - matka Tereza (India), misionárka z indickej Kalkaty, predstaviteľka kresťanských charitatívnych misií
1980 - Adolfo Pérez Esquivel (Argentína), architekt, sochár, obhajca ľudských práv
1981 - Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov
1982 - Alva Myrdalová (Švédsko) a Alfonso García Robles (Mexiko), diplomati
1983 - Lech Walesa (Poľsko), vodca hnutia Solidarita, obhajca ľudských práv
1984 - Desmond Mpilo Tutu (Juhoafrická republika), biskup z Johannesburgu, bojovník proti apartheidu
1985 - Medzinárodné združenie Lekári proti jadrovej vojne so sídlom v Bostone (USA)
1986 - Elie Wiesel (USA), spisovateľ, humanista, predseda komisie vyšetrujúcej holokaust
1987 - Oscar Arias Sánchez, prezident Kostariky
1988 - Mierové sily OSN
1989 - Tändzin Gjamccho, 14. dalajláma (Tibet, po jeho okupácii Čínou v roku 1950 emigroval do Indie), tibetský duchovný vodca
1990 - Michail Gorbačov (ZSSR), prvý a posledný prezident ZSSR
1991 - Aun Schan Su Ťij, (Barma, v súčasnosti Mjanmarsko), predstaviteľka opozície
1992 - Rigoberta Menchú Tumová (Guatemala), bojovníčka za ľudské práva a rovnoprávnosť Indiánov
1993 - Nelson Mandela, vodca Afrického národného kongresu, a Frederik Willem de Klerk (obaja Juhoafrická republika), prezident JAR
1994 - Jásir Arafat, vodca Organizácie za oslobodenie Palestíny, Šimon Peres, minister zahraničných vecí Izraela a Jicchak Rabin, premiér Izraela
1995 - Josef Rotblat (Spojené kráľovstvo) a Pugwashská konferencia (Kanada)
1996 - biskup Carlos Filipe Ximenes Belo a opozičný vodca José Ramos-Horta (obaja Východný Timor)
1997 - Medzinárodné hnutie za zákaz nášľapných mín - ICBL (USA) a Jody Williamsová (USA)
1998 - John Hume, predseda Sociálnodemokratickej a labouristickej strany (SDLP), a David Trimble, líder Ulsterskej unionistickej strany (obaja Severné Írsko)
1999 - Lekári bez hraníc (Švajčiarsko)
2000 - Kim Te-džung, prezident Kórejskej republiky
2001 - Organizácia Spojených národov (OSN) a Kofi Annan (Ghana), generálny tajomník OSN
2002 - Jimmy Carter, 39. prezident USA v rokoch 1977-1981 (demokrat)
2003 - Širin Ebadiová (Irán), právnička
2004 - Wangari Muta Maathaiová (Keňa), ekologická aktivistka
2005 - Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) a Muhammad Baradej (Egypt), generálny riaditeľ MAAE
2006 - ekonóm Muhammad Júnus (Bangladéš) a banka Grameen (Bangladéš)
2007 - Medzivládna komisia pre klimatickú zmenu (IPCC) a Albert Arnold Gore (USA), bývalý americký viceprezident
2008 - Martti Ahtisaari (Fínsko), diplomat, bývalý fínsky prezident, mierový vyjednávač
2009 - Barack Obama, 44. prezident USA (demokrat)
2010 - Liou Siao-po (Čína), väznený disident, literárny kritik a historik
2011 - libérijská prezidentka Ellen Johnsonová-Sirleafová, jej krajanka a mierová aktivistka Leymah Gboweeová a jemenská aktivistka za práva žien a demokraciu Tawakúl Karmánová
2012 - Európska únia za svoju dlhodobú úlohu v zjednocovaní kontinentu a presadzovaní demokracie a mieru
2013 - Organizácia pre zákaz chemických zbraní (OPCW) za svoje rozsiahle úsilie o likvidáciu chemických zbraní
2014 - indický bojovník za práva detí Kailash Satyarthi a pakistanská aktivistka za vzdelávanie dievčat Malála Júsafzajová za ich zápas proti útlaku detí a mladých ľudí a za práva všetkých detí na vzdelanie
2015 - kvarteto pre národný dialóg v Tunisku za svoj príspevok k budovaniu pluralitnej demokracie
