Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Vysockého dielo vzniklo za necelé dve desiatky rokov. Poézii a autorskej piesni sa venoval od polovice 60. rokov 20. storočia.
Autor TASR/TERAZ.sk
Moskva/Bratislava 25. januára (TASR/Teraz.sk) - Herec, pesničkár a básnik Vladimír Vysockij sa narodil 25. januára 1938 v Moskve v bývalom Zväze sovietskych socialistických republík (ZSSR). Vysockého dielo vzniklo za necelé dve desiatky rokov. Poézii a autorskej piesni sa venoval od polovice 60. rokov 20. storočia. Od narodenia Vladimíra Semionoviča Vysockého uplynie vo štvrtok 25. januára 80 rokov.
Hoci bol úspešným divadelným a filmovým hercom, popularitu mu priniesla jeho poézia a jej interpretácia v piesňach. Naspieval viac ako 500 piesní, z toho väčšinu vlastných. Významnú časť jeho tvorby tvorili piesne o vojne a človeku v nej, piesne o ľuďoch v krajných situáciách, o láske, ale aj piesne akoby odpočuté priamo zo života. Nechýbajú v nich ani biblické témy, o športe, vážne i humorné, ironické, kritické, alebo básne, v ktorých sa vyznával zo svojich názorov a činov (Nemám rád, Nestihol som, Neľutujem). Jeho poetická tvorba vyvrcholila hlbokými filozofickými a etickými úvahami z tzv. divadelného cyklu (Môj Hamlet, Či čítam Fausta, či Doriana Graya...).
Svojimi baladami si Vysockij získal úctu a popularitu v národe, ukázal v nich svetu čistú ruskú dušu, jej radosti a žiale. Vo svojich piesňach vystupoval proti zlým silám a proti systému, v ktorom žil a texty jeho zhudobnených básní sa medzi ľudom rýchlo šírili. Bol hlasom disentu, hoci sám disidentom nebol. Sovietska moc ho preto nikdy neprijala ako básnika a speváka, len ako herca.
Prvú básnickú zbierku Zaklínač hadov preto vydali v Moskve štyri roky po jeho smrti. Obsahovala lyrické i epické básne zozbierané na základe zvukových zápisov a rukopisov, ktoré nakladateľstvu poskytla manželka Vysockého Marina Vladyová.
Vladimír Vysockij začal prvé básne písať ako osemročný. V detstve žil niekoľko rokov s otcom v Nemecku a po návrate do Moskvy začal študovať strojné inžinierstvo. Po roku však prešiel na divadelnú fakultu MCHAT, ktorú dokončil. Ako herec bol Vysockij nerozlučne spätý s najslávnejšou érou moskovského divadla Na Taganke. Do divadla prišiel po štvorročnom účinkovaní v Divadle Alexandra Sergejeviča Puškina v roku 1974. Divadelné predstavenia s Vysockým na javisku sa mnohokrát stali jedinou príležitosťou vypočuť si balady a romance v podaní ich autora, ktorý sa sprevádzal hrou na gitare.
Zahral si aj vo filme, ale skutočne veľké úlohy stelesnil v divadle pod réžiou Jurija Ľubimova - Galileo, Majakovskij, von Koren v Čechovovom Súboji. Slávu mu priniesla postava Shakespearovho Hamleta. Filmografia Vysockého, v ktorej je aj napríklad dielo Konstantina Simonova Živí a mŕtvi a film Strely Robina Hooda sa symbolicky končí postavou Dona Juana v Puškinovom Malom trápení z roku 1980.
Obraz drsného, milujúceho muža si udržiaval Vysockij nielen na plátnach kín, ale aj v súkromí. Srdce zradilo 42-ročného herca, ruskú živú legendu, 25. júla 1980 v Moskve. Sovietske vedenie sa pokúšalo v čase Letných olympijských hier v Moskve jeho smrť utajiť. Napriek tomu ho na jeho poslednej ceste odprevádzali desaťtisíce ľudí.
Hoci bol úspešným divadelným a filmovým hercom, popularitu mu priniesla jeho poézia a jej interpretácia v piesňach. Naspieval viac ako 500 piesní, z toho väčšinu vlastných. Významnú časť jeho tvorby tvorili piesne o vojne a človeku v nej, piesne o ľuďoch v krajných situáciách, o láske, ale aj piesne akoby odpočuté priamo zo života. Nechýbajú v nich ani biblické témy, o športe, vážne i humorné, ironické, kritické, alebo básne, v ktorých sa vyznával zo svojich názorov a činov (Nemám rád, Nestihol som, Neľutujem). Jeho poetická tvorba vyvrcholila hlbokými filozofickými a etickými úvahami z tzv. divadelného cyklu (Môj Hamlet, Či čítam Fausta, či Doriana Graya...).
Svojimi baladami si Vysockij získal úctu a popularitu v národe, ukázal v nich svetu čistú ruskú dušu, jej radosti a žiale. Vo svojich piesňach vystupoval proti zlým silám a proti systému, v ktorom žil a texty jeho zhudobnených básní sa medzi ľudom rýchlo šírili. Bol hlasom disentu, hoci sám disidentom nebol. Sovietska moc ho preto nikdy neprijala ako básnika a speváka, len ako herca.
Prvú básnickú zbierku Zaklínač hadov preto vydali v Moskve štyri roky po jeho smrti. Obsahovala lyrické i epické básne zozbierané na základe zvukových zápisov a rukopisov, ktoré nakladateľstvu poskytla manželka Vysockého Marina Vladyová.
Vladimír Vysockij začal prvé básne písať ako osemročný. V detstve žil niekoľko rokov s otcom v Nemecku a po návrate do Moskvy začal študovať strojné inžinierstvo. Po roku však prešiel na divadelnú fakultu MCHAT, ktorú dokončil. Ako herec bol Vysockij nerozlučne spätý s najslávnejšou érou moskovského divadla Na Taganke. Do divadla prišiel po štvorročnom účinkovaní v Divadle Alexandra Sergejeviča Puškina v roku 1974. Divadelné predstavenia s Vysockým na javisku sa mnohokrát stali jedinou príležitosťou vypočuť si balady a romance v podaní ich autora, ktorý sa sprevádzal hrou na gitare.
Zahral si aj vo filme, ale skutočne veľké úlohy stelesnil v divadle pod réžiou Jurija Ľubimova - Galileo, Majakovskij, von Koren v Čechovovom Súboji. Slávu mu priniesla postava Shakespearovho Hamleta. Filmografia Vysockého, v ktorej je aj napríklad dielo Konstantina Simonova Živí a mŕtvi a film Strely Robina Hooda sa symbolicky končí postavou Dona Juana v Puškinovom Malom trápení z roku 1980.
Obraz drsného, milujúceho muža si udržiaval Vysockij nielen na plátnach kín, ale aj v súkromí. Srdce zradilo 42-ročného herca, ruskú živú legendu, 25. júla 1980 v Moskve. Sovietske vedenie sa pokúšalo v čase Letných olympijských hier v Moskve jeho smrť utajiť. Napriek tomu ho na jeho poslednej ceste odprevádzali desaťtisíce ľudí.
