Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Pondelok 25. november 2024Meniny má Katarína
< sekcia Video

VIDEO:RICHTÁRIK: Každý sláčik by mal byť šperkom v rukách hudobníka

Sláčiky pre všetky hudobné nástroje - husle,violy, violončelá, kontrabasy vyrába už pätnásť rokov Bratislavčan Peter Richtárik. S jeho sláčikmi hrajú hudobníci po celej Európe. Foto: OTO TASR - Vladimír Benko

Dobrý sláčik nesmie byť ani nervózny, ani lenivý a hlavne musí súzvučiť s nástrojom, na ktorom vyludzuje tóny, uviedol medzinárodne uznávaný výrobca sláčikov P. Richtárik.

Bratislava 7. mája (TASR) - Dobrý sláčik nesmie byť ani nervózny, ani lenivý a hlavne musí súzvučiť s nástrojom, na ktorom vyludzuje tóny. Preto je jeho výber pre hudobníka prakticky rovnako dôležitý, ako výber samotného nástroja. Pre TASR to uviedol medzinárodne uznávaný výrobca sláčikov RNDr. Peter Richtárik. V rozhovore, ktorý je súčasťou multimediálneho seriálu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky vysvetľuje i to, čo je v procese výroby sláčikov najdôležitejšie, prečo sa sláčik spája s drahými kovmi a drevom z Južnej Ameriky, ale tiež to, prečo sa aj dvestoročný sláčik považuje za moderný.



Ak budeme hovoriť o výrobe sláčikov, budeme sa baviť hlavne o umení alebo o remesle?-

O jednom i druhom, napokon, môžeme to nazvať umeleckým remeslom, ktorého produktom je "šperk". Sláčik totiž je a mal by vždy byť šperkom, ktorý má svoju funkčnosť.

Ako ste sa dostali k výrobe sláčikov? Predchádzala tomu umelecká hudobná kariéra, spojená s hrou na sláčikové nástroje?

Nie, ja som vyštudoval prírodné vedy, konkrétne analytickú chémiu. K výrobe sláčikov ma priviedla moja vášeň, ktorou je práca s drevom. Svoj vzťah k drevu, k jeho kráse, som kedysi vnášal do výroby drevených šperkov. A vlastne, od toho som sa, ako som už naznačil v prvej odpovedi, nevzdialil ani ako "bowmaker" – teda výrobca sláčikov.

Kedy ste sa teda rozhodli vyrábať tieto "šperky"?


Pomohlo tomu stretnutie s človekom, s ktorým som dodnes vo veľmi úzkom kontakte. Keď som raz zháňal pre svoju vtedajšiu tvorbu exotické farebné drevá, v Prahe som sa stretol s Jiřím Zelbom, ktorý ma oboznámil s výrobou sláčikov. Zaujalo ma to, vlastne nie, to nie je správny výraz. Fascinovalo ma to a keď som videl kópiu barokového sláčika, chcel som robiť to isté. Tak sa to celé začalo.

A čo vás po 15 rokoch, čo sa tomu venujete, fascinuje doteraz?

Mohlo by sa zdať, že človek po čase skĺzne do určitej rutiny, ale ja to ani po tých rokoch nerobím rutinne. Vlastne sa to ani celkom nedá, lebo ak z jednej dosky, prvotného polotovaru vyrobíte dva sláčiky, budú svojimi vlastnosťami úplne odlišné. Človek sa tak vždy pri tejto výrobe môže tešiť na to, čo vlastne vznikne. Teším sa na moment, keď drevo po tom, čo ho nalakujete a vyleštíte, naplno ukáže svoju krásu. A, samozrejme, aj na to, keď sa dostane do akcie, keď ho drží v rukách hudobník a vyludzuje prostredníctvom neho tóny.

Môže sa stať, že sa jedno podarí, ale to druhé nie? Teda, že sa podarí vyrobiť pekný sláčik, krásny artefakt, nenájde sa však muzikant, ktorému by vyhovoval?


V princípe, každý sláčik si nájde svojho majiteľa. To, čo niekomu nevyhovuje, druhý môže, naopak, oceniť. Záleží teda na tom, ktorú konkrétnu vlastnosť sláčika muzikant považuje za prioritnú. To ovplyvňuje jeho výber. Pre niekoho je viac dôležitý zvuk, teda jeho šírka a farebnosť. Niekto, naopak, hľadá sláčik, ktorý rýchlo reaguje a je schopný vydať ostrý tón.

Ako to tak počúvam, je to ako o vzťahu, keď si dvaja jednoducho musia sadnúť...-

Dá sa to tak povedať. Vo všeobecnosti platí, že najdôležitejší je prvý pocit, keď hudobník dostane do ruky sláčik, či mu sedí v ruke, či ho poslúcha. Nesmie byť nervózny, musí sedieť na strune, no nesmie byť ani lenivý, zaostávať. Okrem toho, sláčik musí súzvučiť aj s nástrojom, pretože desať sláčikov jedného huslistu vydá na tom istom nástroji iný zvuk. Takže preto je pre hudobníka veľmi dôležité vybrať si správny sláčik.

V čích rukách skončil váš prvý vyrobený slák?

Odohral s ním koncert v Klariskách umelecký vedúci rakúskeho telesa Ars Antiqua Austria. Po koncerte ma požiadal, či si ho môže nechať.

Bol to dlhý proces, kým ste sa k tej prvotine dopracovali?

Bolo to približne rok po mojom rozhodnutí, že sa tomu budem venovať. Mal som šťastie, že už spomenutý pán Zelba bol ochotný pomôcť mi v začiatkoch, podeliť sa o know-how, vysvetliť mi jednotlivé techniky a nuansy pri výrobe sláčikov. Mojou výhodou bolo to, že som disponoval určitou zručnosťou, nadobudnutou pri predchádzajúcej tvorbe. Vďaka tomu som aj rozumel práci s drevom, čo je pri výrobe sláčikov nevyhnutné.
Sláčiky pre všetky hudobné nástroje - husle,violy, violončelá, kontrabasy vyrába už pätnásť rokov Bratislavčan Peter Richtárik.
Foto: FOTO TASR - Vladimír Benko

Tam sa to vlastne celé aj začína, nie?

Áno, hneď na začiatku je dôležité, aby ste si vedeli vybrať to správne drevo. Už prvým kontaktom s dreveným prútom, z ktorého sa sláčik bude vyrábať, jeho ohmatávaním, vizuálnym kontaktom, skúšaním tvrdosti človek zisťuje, či ten alebo onen konkrétny druh dreva je vhodný na sláčik a na aký druh sláčika.

A v rámci samotného procesu výroby?

Človek musí mať veľmi dobré oko, cit v prstoch, ale i veľkú trpezlivosť. Tieto faktory sú najdôležitejšie.

Ako dlho trvá výroba jedného sláku, podarí sa zvyčajne na prvýkrát?

Nedá sa to jednoznačne povedať, pretože niektoré činnosti na seba nadväzujú, rovnako, v istých fázach je z hľadiska technológie potrebné urobiť prestávku – napríklad, aby si drevo zvyklo na nový tvar po ohnutí. Tiež to záleží od toho, aký je materiál, či je, ako sa hovorí, poslušný. Ak sú rovné vlákna, neodídu z toho želaného tvaru, ak sú však krivé, je potrebné sa s tým viac vyhrať. No a či sa podarí vždy na prvýkrát, áno, v princípe áno, ak, samozrejme, v tom materiáli nie je nejaká skrytá chyba, hrčka či niečo podobné...

Vy vyrábate sláčiky vlastne pre všetky strunové hudobné nástroje - husle, violy, violončelá, kontrabasy. Špecializujete sa na sláčiky pre niektorý z nástrojov?

Venujem sa najviac husľovým sláčikom. No pravdepodobne preto, že huslistov je spomedzi hráčov na sláčikové nástroje najviac, a tak aj ten dopyt je najväčší.

Ako ste spomenuli, tým impulzom k tejto práci bol barokový sláčik. S tými ste aj začali, dodnes sa špecializujete na kópie dobových nástrojov?

Nie, dnes už sa viac venujem moderným sláčikom. Čo je však pojem, ktorý má tiež historickú hodnotu, pretože vývoj sláčika bol ukončený na prelome 18. a 19. storočia. Odvtedy ide o moderné sláčiky.

Keď sme už pri histórii, kde má sláčikárstvo svoj začiatok?

Ako samostatná oblasť približne na konci barokového obdobia. Vtedy sa oddelilo od výroby nástrojov. Najdynamickejším vývojom prešlo vo Francúzsku, kde rozvíjajúce sa sláčikárstvo ovplyvnili požiadavky talianskych virtuózov. Každé to obdobie - barok, klasicizmus i romantizmus - mali svoj model sláčika.

Pokiaľ viem, tak história a vývoj sláčikárstva sa dá opísať aj prostredníctvom používaného dreva...

Áno, v barokovom období sa na sláčiky používal "snakewood", teda tzv. hadie drevo, ktoré svojou kresbou pripomína hadiu kožu. V Anglicku sa mu zasa hovorí "letter wood", keďže kresba dreva môže pripomínať aj akési hieroglyfy. Od začiatku 19. storočia, keď sa ukončil vývoj sláčikov, sa začalo používať fernambukové drevo. To úplne vytlačilo hadie drevo, ktoré sa dnes používa iba na kópie dobových, barokových sláčikov.
V týchto dňoch Peter Richtárik vystavuje svoju kolekciu sláčikov na medzinárodnej výstave výrobcov sláčikov a strunových nástrojov Sinfonima Cuvee Darling vo Frankfurte nad Mohanom v rámci hudobného veltrhu Musikmesse Frankfurt 2017.
Foto: FOTO TASR - Vladimír Benko

V oboch prípadoch ide o drevá pochádzajúce z Južnej Ameriky. Vôbec, sláčiky sa spájajú s exotickými drevami. Tým ďalším je myslím ebenové drevo...

Áno. Mnohé veci v sláčikárstve určuje tradícia. Napríklad to, že na žabku sa používa eben. Nielen vďaka kráse, ktorú čierny eben má, dôvodom je aj štruktúra tohto dreva. Je veľmi husté, takmer bez pórov, teda najvhodnejšie na výrobu tenkých a ostrých tvarov zakončenia žabky. Ďalšími drevami, ktoré sa môžu využiť, sú železné drevá z tropických oblastí, ktoré domorodé národy používali napríklad pri výrobe luku. Výhodou týchto driev je ich pružnosť, preto sú vhodné aj na výrobu sláčika.

Je na výrobu vhodné aj typické slovenské drevo?


Popri pružnosti je dôležitá hustota, tvrdosť a vláknitosť materiálu. Veľa vlákien dokáže urobiť sláčik pevný a pružný. Z tých slovenských driev bol kedysi využívaný buk, používal sa pri masovej výrobe lacných, študentských sláčikov. Buk sa samozrejme farbil, aby pripomínal fernambukové drevo. V súčasnosti sa zasa na masovú produkciu používa karbón, uhlíkové vlákno, ktoré umožňuje dokonca vyrábať sláčik s ešte menšími nákladmi, ako tomu bolo pri buku. Lídrom v tejto výrobe je Čína.

K sláčiku však patria aj drahé kovy.

To je tiež zásluha konzervativizmu, ktorý sa v sláčikárstve nosí. Používa sa zlato i striebro alebo zliatina niklu a striebra na lacnejších sláčikoch. Použitie týchto kovov sleduje jednak estetické hľadisko, keďže sme povedali, že sláčik by mal vyzerať ako šperk, ale aj funkčnú úlohu. V žabke sa sláčik dáva do kovu, aby boli tenké časti chránené pred opotrebovaním. Rovnako, práve v tom kovovom prstenci možno vlásie sláčika rozprestrieť do želanej šírky.

Na vlásie sa vraj používajú vlasy z chvostov mongolských koní. Prečo práve kone z Mongolska?


Nuž, lebo sú najlepšie. Ale nečakajte, že vám vysvetlím, prečo sú najlepšie. No pravdou je, že sa používajú aj vlasy z konských chvostov zo Sibíri a z Číny. Predtým aj z Kanady a z Argentíny.

Technická otázka: juhoamerické drevo, konské vlasy z Mongolska... To asi v slovenských hudobninách bežne nedostať.

Ak myslíte, ako sa dostanem k materiálu, z ktorého vyrábam, tak je to prostredníctvom výstav, kde sa predstavujú výrobcovia, ale i dodávatelia. Tam si dokáže človek vybrať to, čo potrebuje.

Vaše sláčiky si vybrali mnohí slovenskí, ale aj zahraniční umelci, napríklad členovia Českej komornej filharmónie Praha či londýnskeho Trinity College of Music. Aké spolupráce si najviac ceníte?


Samozrejme, som vždy poctený a vážim si, ak hudobníci prejavia záujem o moje diela. Ak už mám niekoho menovať, je to napríklad huslista Igor Karško, Slovák žijúci vo Švajčiarsku, ktorý má viacero mojich sláčikov. Takisto sa môžem pochváliť tým, že som jeden z  dobových sláčikov z čias klasicizmu vyrobil pre známeho violistu Vladimira Mendelssohna.

A je to tak, že najlepšou reklamou pre vás sú práve referencie hudobníkov?


Určite, nové kontakty prichádzajú najčastejšie takýmto spôsobom.

Vy v súčasnosti predstavujete svoje diela na výstave vo Frankfurte nad Mohanom. Na ktorých podobných podujatiach v zahraničí možno vidieť vaše sláčiky?


Tradične sa zúčastňujem na známom, a v našej branži zrejme najprestížnejšom, podujatí v talianskej Cremone, Mondomusica. V najbližšom okolí Slovenska je to zasa viedenský festival Resonanzen, ktorého prvý víkend je venovaný výrobcom kópií barokových hudobných nástrojov.