Bratislava 27. marca (TASR) – Stredné odborné vzdelávanie žiakov so sluchovým postihnutím v hlavnom meste si tento rok pripomína 70. výročie. Stredná odborná škola pre sluchovo postihnutých bola zriadená 1. januára 1947, vyučovať sa začalo 1. apríla toho roku. Neskôr ku škole pribudlo aj Odborné učilište pre žiakov so sluchovým postihnutím a Gymnázium pre žiakov so sluchovým postihnutím. Vzdelávanie detí so sluchovým postihnutím však začalo svoju históriu písať omnoho skôr.

"Mesto vyvíjalo činnosti, ktoré smerovali k vzdelávaniu sluchovo postihnutých, už od prvej tretiny 19. storočia, a to formou vzdelávania v ústavoch pre hluchonemých. Bolo to ale vzdelávanie pre deti, pre mladších žiakov, na úrovni základných škôl a chýbalo odborné vzdelávanie sluchovo postihnutých," uviedla pre TASR bývalá riaditeľka školy na Koceľovej ulici Eva Kršková, ktorá túto funkciu zastávala od roku 2002 do polovice marca tohto roka.

Už pred druhou svetovou vojnou, v roku 1938, začal Spolok pre starostlivosť o hluchonemých vyvíjať aktivity, aby vznikla odborná škola aj v Bratislave. Dovtedy totiž fungovala odborná škola iba v Kremnici, ktorá ale nestačila pokryť potrebu vzdelávania všetkých sluchovo postihnutých na Slovensku. Druhá svetová vojna však spomalila, resp. zabrzdila rozvoj odborného školstva v Bratislave, koniec vojny však celý proces urýchlil. "Cez Kremnicu prešiel front, škola bola zničená a prišla o budovy. Preto už 15. mája 1945 požiadal vtedajší tajomník spolku o budovu v Bratislave, ktorá by bola vhodná na odborné vzdelávanie sluchovo postihnutých," približuje Kršková.

Odborne sa žiaci so sluchovým postihnutím začali vzdelávať od apríla 1947. Do školských lavíc vtedy v neúplnom školskom roku, ktorý trval do júna, zasadlo prvých 20 mladých ľudí, avšak ešte v náhradných priestoroch na Brnianskej ceste. Prvým otvoreným odborom bol odbor pánsky a dámsky krajčír. Zároveň sa začalo s výstavbou nových priestorov, ktoré dokončili v roku 1952. V danom roku sa tak škola presťahovala do súčasných priestorov na Koceľovej ulici a na susednej Rastislavovej ulici bol zriadený školský internát. Škola vtedy počítala so 60 žiakmi.

"Ďalší žiaci sa ale nejako nehlásili. Boli to povojnové roky a väčšinou po skončení ústavu pre hluchonemých zostávali doma pri rodičoch," hovorí Kršková. Preto pedagógovia školy navštevovali trvalé bydliská žiakov a presviedčali ich, aby začali chodiť do odbornej školy. Postupne sa situácia začala meniť.

V 50. až 90. rokoch minulého storočia pribudli nové obdory. Aj keď mnohé z nich nemali podľa bývalej riaditeľky školy dlhé trvanie, mali veľký význam pre uplatnenie sluchovo postihnutých, napr. aj preto, lebo sa spolu prakticky vyučovali počujúci a nepočujúci žiaci. "Vtedy bolo dané, že žiak, či už počujúci alebo nepočujúci, sa začal v strednom odbornom učilišti učiť po podpísaní zmluvy s podnikom, ktorú za 15-ročného žiaka podpisoval jeho rodič," vysvetľuje Kršková. Škola otvárala jednotlivé odbory až po tom, ako mala zabezpečené podniky, ktoré by zamestnali nepočujúcich.

Na rozdiel od kremnickej školy mala odborná škola v Bratislave až do 90. rokov len učebné odbory, študijné absentovali. Postupne vznikali nadstavbové štúdiá pre niektoré učebné odbory či pomaturitný odbor.

Deväťdesiate roky minulého storočia boli zároveň podľa Krškovej obdobím veľkého nárastu počtu žiakov. Najväčší počet dosiahla škola približne v polovici 90. rokov, kedy ju navštevovalo 230 žiakov. Nárast počtu žiakov si vyžiadal okrem iného aj rozšírenie priestorov školy o ďalšie dielne.

Od daného obdobia však začal počet žiakov na školách ubúdať a pokles sa nevyhol ani tejto škole. Príčinou bol pokles demografickej krivky, živelný nárast počtu gymnázií, ktoré podľa riaditeľky odoberali potenciálnych žiakov stredných odborných škôl a v neposlednom rade aj zlepšenie starostlivosti o deti so sluchovým postihnutím. Zlepšil sa vývoj načúvacích prístrojov a začali sa operácie s kochleárnym implantátom, čo znamenalo, že po úspešnej pooperačnej rehabilitácii sa žiaci mohli začleniť do bežných škôl. Zároveň si podľa Krškovej treba uvedomiť, že nepočujúce dieťa má v 90 percentách počujúcich rodičov a zasa nepočujúci rodičia majú v 90 percentách počujúce dieťa.

V škole študujú aj žiaci s inými vzdelávacími potrebami

Stredná odborná škola, Gymnázium a Odborné učilište pre žiakov so sluchovým postihnutím na Koceľovej ulici Bratislave nie je len o vzdelávaní nepočujúcich. V súčasnosti tu študuje 80 žiakov, z ktorých je sluchovo postihnutých 65 percent. Zvyšný počet tvoria v rámci experimentálneho overovania spoločného vzdelávania žiaci s inými špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Experiment spustila škola pred tromi rokmi a má byť obohatením pre obe skupiny, teda počujúcich aj nepočujúcich.

Foto: FOTO TASR - Michal Svítok

"Nepočujúci potrebuje byť spokojný vo svojom prostredí a potom začne prenikať do spoločnosti počujúcich," povedala pre TASR bývalá riaditeľka školy Eva Kršková. Pritom už v 90. rokoch minulého storočia prešla škola veľkou zmenou vo vzdelávaní, tzv. opačnou integráciou, kedy medzi sluchovo postihnutých prijímala aj zdravých žiakov. Výsledok preukázal, že takéto vzdelávanie je vhodné, ale je potrebné dodržať určité percento, zhruba okolo 25 percent počujúcich žiakov medzi nepočujúcimi. Ak si žiaci totiž nie sú istí vo svojej komunite, neotvoria sa ani inej a v prípade, ak v komunite chýbajú študijné či vedúce typy alebo majú žiaci kombinované postihnutie, nie je opačná integrácia vôbec vhodná.

Škola pozostáva z troch zložiek. Prvou je stredná odborná škola, kde sa vzdeláva momentálne 70 žiakov. Tí majú možnosť študovať päťročné študijné alebo štvorročné učebné odbory. "V bežných školách sú to štvorročné alebo trojročné odbory, vzhľadom na zmyslové postihnutie našich žiakov trvá štúdium o rok dlhšie," vysvetľuje Kršková. Škola tiež ponúka dvojročné nadstavbové štúdium, pomaturitný odbor a odbory pre žiakov, ktorí neskončili základnú školu v deviatom ročníku.

Druhou zložkou školy je odborné učilište, v ktorom ročne študuje okolo desať žiakov. Ide o žiakov s kombinovaným postihnutím, teda sluchovým a mentálnym, ktorí sa vzdelávajú v rámci trojročných učebných odborov. "Snažíme sa mať odbory na rôznych úrovniach. Napríklad odbor polygraf-knihár je štvorročný učebný odbor v strednej odbornej škole a zodpovedá mu trojročný učebný odbor polygrafická výroba v odbornom učilišti," približuje Kršková. Treťou školou je gymnázium, ktoré bolo zaradené do siete škôl v roku 2010. V ňom sa ale v súčasnosti nevzdeláva, keďže sa naň počas uplynulých rokov podľa riaditeľky hlásili len štyria žiaci, ktorí nakoniec uprednostnili strednú odbornú školu.

Škola sa úspešne zapája aj do rôznych medzinárodných projektov. Prvý z nich – Grafické systémy vo vzdelávaní sluchovo postihnutých priniesol možnosť zapojiť do procesu vzdelávania aj počítačovú grafiku. Projekt s názvom See you, see me z rokov 2012–2014 bol o rozmanitosti v kultúrach, vzťahoch a vzdelávaní. Škola v rámci neho využila aj školský časopis a školské divadlo a jej partnermi boli školy z Nemecka, Poľska, Írska a Turecka. Iniciatíva Európska značka pre jazyky 2016 ocenila tento projekt ako jeden z troch najlepších na Slovensku.

K ďalším medzinárodným projektom patrí You-topia, v ktorom sa žiaci zamýšľajú nad tým, ako budú vyzerať partnerské európske štáty o 30 až 50 rokov. Okrem Slovenska ide o Írsko, Taliansko, Nemecko, Lotyšsko, Švédsko a Poľsko. Prvé projektové stretnutie sa uskutočnilo v decembri 2016 a témou bola komunikácia. Ďalšie je naplánované na začiatok apríla na Slovensku a žiaci budú rozoberať vzdelávanie a prácu ako takú.

Foto: FOTO TASR - Michal Svítok

Pre pedagógov je zasa určený projekt s názvom Lepšia podpora, lepšia voľba – kde sa s partnermi z Poľska a Slovinska zameriavajú na poradenstvo v špeciálnom odbornom školstve. O spôsobe vzdelávania je aj projekt Together we can/Spolu to dokážeme, v rámci ktorého ide o spoluprácu so školami vo Francúzsku, Nórsku, Rumunsku a Slovinsku.

Škola, ako každá iná, zápasí s rôznymi problémami. Okrem klesajúceho počtu žiakov je to napr. absencia telocvične. Tú škola nemala podľa Krškovej až do 70. rokov minulého storočia. Vtedy sa ju konečne podarilo vybudovať, ale krátko na to sa zistilo, že nie je dobre postavená a má narušenú statiku. Tak ju museli v novembri 2015 zatvoriť. "Chceme ju obnoviť, je to jeden z cieľov. Je to trojpodlažná budova, ktorú treba najprv zbúrať, čo je drahé, a potom postaviť," hovorí Kršková s tým, že škola má pripravený aj projekt, návrh telocvične bez učebných tried na horných dvoch poschodiach.

Nevýhodou je podľa Krškovej aj to, že školské internáty sú v dvoch budovách, na Rastislavovej a Nevädzovej. Ani jeden z nich nie je v dobrom stave. "Na počet by sa žiaci zmestili na Nevädzovu, ale izby a hygienické zariadenia sú tam v zlom stave. Aj budova na Rastislavovej potrebuje rozsiahlu rekonštrukciu, vodovodné  a elektrické vedenia sa často kazia," konštatuje Kršková. Zaujímavosťou je, že žiaci sa v noci nezamykajú. "Je to pre priebežnú nočnú kontrolu a predovšetkým pre bezpečnosť v prípade požiaru. Veď nepočujúcich nezobudíte búchaním na dvere," dodáva Kršková.

Učitelia sa s absolventmi radi stretávajú

Absolventi Strednej odbornej školy pre žiakov so sluchovým postihnutím či Odborného učilišťa pre žiakov so sluchovým postihnutím na Koceľovej ulici v Bratislave spomínajú na svoje školské časy veľmi radi. Už v minulosti sa niektorí z nich radi vracali do školy za spomienkami, prípadne si zacvičiť so žiakmi a pedagógmi v telocvični. Najlepšiu spätnú väzbu však škola dostáva počas stretnutí absolventov, ktoré začala organizovať pri príležitosti 70. výročia svojho vzniku.

"Vždy si povieme, s absolventmi ktorého ročníka sa stretneme. Potom úplne stačí malé občerstvenie, káva a čaj. Porozprávame sa s nimi, priblížia nám svoj život, ako sa uplatnili, čo im škola dala a aj vzájomne medzi sebou po čase podebatujú," hovorí bývalá riaditeľka školy Eva Kršková. Najradšej spomínajú podľa nej najstaršie ročníky, kedy sa aj pedagógovia školy či spolužiaci dozvedia z rozprávania veľmi veľa zo života sluchovo postihnutého. Mladšie ročníky sa vraj zatiaľ často ešte len hľadajú alebo majú oproti minulosti sťažené možnosti uplatnenia sa. Starší absolventi však vedia mladším poradiť a dať dobré rady do života.

Vo vyštudovanom odbore sa uplatnili mnohí strojári, zámočníci či zvárači, ale aj niektoré vyučené krajčírky, aj keď pre zatvorenie viacerých podnikov museli prácu zmeniť. "V pamäti mi ale ostala Zuzka Ferková, ktorá bola veľmi šikovná a naďalej robí krajčírsku prácu v divadelných dielňach," približuje Kršková. Rada spomína aj na niektoré absolventky kaderníčky, najmä na Janku Čermákovú, ktorej sa veľmi darí a má svoj vlastný kadernícky salón v Pezinku.

V pamäti jej ostal aj žiak, ktorý v odbornom učilišti skončil odbor záhradník. Keď stratil prácu v záhradníckom podniku, spoločne sa mamou rekvalifikoval na viazanie košíkov a znova sa uplatnil. "Na stretnutí bol aj jeho brat, ktorý povedal, že keď brat zostal po strate práce doma, cítil sa zbytočný. Beznádej ho viedla k hlbšiemu upadaniu, ale keď začal znova robiť, opäť pookrel," spomína Kršková. Rada si zaspomína aj na bývalú žiačku Kláru Slávikovú, ktorej bola triednou učiteľkou. Hoci sa vyučila za krajčírku, už vtedy sa venovala tenisu a v súčasnosti trénuje deti.

Bývalá riaditeľa zároveň vysvetľuje, že ich maturanti sa so školou lúčia o niečo odlišnejšie ako v bežných školách. Nechodia po meste a nedávajú najavo, že končia štúdium, ale škola pre nich pripravuje akciu s názvom Všetci bavia všetkých. "My máme malé ročníky, tento rok nám maturuje deväť žiakov," dopĺňa Kršková. Na akcii sa predstavia svojím programom maturanti, ale aj pozvaní hostia. Žiaci tak napríklad besedovali s policajtmi cvičiacich psov alebo s paňou, ktorá učí psov pre postihnutých.

Podľa jej slov si za tie roky komunitu na škole veľmi obľúbila, aj keď priznáva, že pri nástupe v roku 1984 si aj poplakala, že tu musí byť. Pri odchode do dôchodku však skonštatovala, že v živote mala nakoniec šťastie.