Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Zbierku bohato ilustroval a graficky upravil jeho priateľ, akademický maliar Igi Breza rodák z Oravy.
Autor TASR
,aktualizované Bratislava 9. januára (TASR) - „Tichý básnik/ medzi štyrmi stenami./ V tichu, ako inak.“ To sú tri úvodné verše z básnického debutu Tona Škreka Zrkadlenie, ktorý koncom minulého roku vydalo vydavateľstvo Perfekt v Bratislave. Tieto vstupné verše predznamenávajú celkovú lyrickú atmosféru básnickej zbierky. Celkove štyridsaťosem lyrických impresií - lebo to je ich najpresnejšia charakteristika, autor tematicky rozčlenil do troch celkov: Pocity a hry, Nebezpečná vášeň a Bolo ako nebude.
Aj keď sa autor celkom oprávnene hlási k tichu v básni, ich zrod nebol celkom tichý. Ako sa dozvedáme zo záverečnej biografickej noticky, autor si nosnosť svojich lyrických textov najskôr odskúšal na viacerých poeticko-hudobných večeroch v pásme Pocity a hry. Tu „po prvýkrát predstúpil pred verejnosť so svojou tvorbou“. A to ho podnietilo k tomu, aby skomponoval básnickú zbierku a svoje texty vydal v klasickej knižnej podobe.
Tóno Škreko sa narodil v Trnave v roku 1979. So svojím básnickým debutom teda prichádza na širokú lúku slovenskej lyriky v netradične zrelom veku. Ale viditeľne. Predmetná zbierka nás presviedča, že autor si na báseň najskôr statočne zažil. Najzreteľnejšie je to vidieť na kompozícii i jednotlivých básňach tretej časti zbierky - Bolo ako nebude. Tu autor preukázal, že mu nie je ľahostajná ani spoločenská funkcia poézie. Nekompromisne a jednoznačne pomenúva viaceré neduhy súčasnej spoločnosti : „Toky bez korýt/ sa valia temným večerom. // A svet - ten verí v lepšie rána. // My už dávno nie.“ (Stromy)
V priestore celej zbierky sa miešajú city a pocity smútku, nádeje, skepsy, niekedy i rezignácie, no ako zlatá niť sa všetkými básňami i kompozičnými celkami zbierky tiahne cit lásky v širokom zmysle slova. Básnikova nekonečná túžba po láske a jej ustavičné hľadanie mu vystupuje zo zahmleného zrkadla, na ktoré treba stále dýchať a vzápätí ho utierať, aby sme uvideli svoju tvár. Lenže - aj tak nevieme, ktorá je tá pravá. Či tá v zrkadle, alebo tá so skutočnou slanou kvapkou potu na čele.
Básnický debut je vždy prvou lyrickou vizitkou básnika, čo sa pokúša siahnuť poézii pod blúzku. V prípade debutu Tona Škreka je to tak trochu dvojnásobná vizitka. Zbierku totiž bohato ilustroval a graficky upravil jeho priateľ, akademický maliar Igi Breza (1965), rodák z Oravy. Ak správny výtvarný umelec precestoval Európu, Ameriku i Áziu a nechystá sa mu utiecť ani Austrália.
„Nosnou inšpiráciou jeho maľby je príroda, nálady a atmosféra prírody, jej vnútorné sily a energia. Štýlovým východiskom jeho krajinárskej maľby sú romantizmus a realizmus. V maliarskom rukopise inklinuje k americkému abstraktnému expresionizmu a gestickej maľbe, k európskemu informelu, tachizmu a štrukturálnej maľbe“.
Naslovovzatý teoretik umenia by túto charakteristiku určite rozšíril ešte o ďalšie zistenia. Z pohľadu primárnosti básnického textu je však rozhodujúce, že Brezove reprodukcie obrazov sa ku Škrekovej lyrike dokonale hodia. Umocňujú jej významové odkazy a potvrdzujú jej metaforiku i naliehavý rytmus. A navyše - nechýba im slovenskosť, slovenský duch. Najviac ho cítiť na obrazoch, kde sa prestupujú lesné a biblické motívy. (Ticho, Traja králi, Svet Evy, Rozprávka o lese, Milovať jeseň a i.)
Aj keď sa autor celkom oprávnene hlási k tichu v básni, ich zrod nebol celkom tichý. Ako sa dozvedáme zo záverečnej biografickej noticky, autor si nosnosť svojich lyrických textov najskôr odskúšal na viacerých poeticko-hudobných večeroch v pásme Pocity a hry. Tu „po prvýkrát predstúpil pred verejnosť so svojou tvorbou“. A to ho podnietilo k tomu, aby skomponoval básnickú zbierku a svoje texty vydal v klasickej knižnej podobe.
Tóno Škreko sa narodil v Trnave v roku 1979. So svojím básnickým debutom teda prichádza na širokú lúku slovenskej lyriky v netradične zrelom veku. Ale viditeľne. Predmetná zbierka nás presviedča, že autor si na báseň najskôr statočne zažil. Najzreteľnejšie je to vidieť na kompozícii i jednotlivých básňach tretej časti zbierky - Bolo ako nebude. Tu autor preukázal, že mu nie je ľahostajná ani spoločenská funkcia poézie. Nekompromisne a jednoznačne pomenúva viaceré neduhy súčasnej spoločnosti : „Toky bez korýt/ sa valia temným večerom. // A svet - ten verí v lepšie rána. // My už dávno nie.“ (Stromy)
V priestore celej zbierky sa miešajú city a pocity smútku, nádeje, skepsy, niekedy i rezignácie, no ako zlatá niť sa všetkými básňami i kompozičnými celkami zbierky tiahne cit lásky v širokom zmysle slova. Básnikova nekonečná túžba po láske a jej ustavičné hľadanie mu vystupuje zo zahmleného zrkadla, na ktoré treba stále dýchať a vzápätí ho utierať, aby sme uvideli svoju tvár. Lenže - aj tak nevieme, ktorá je tá pravá. Či tá v zrkadle, alebo tá so skutočnou slanou kvapkou potu na čele.
Básnický debut je vždy prvou lyrickou vizitkou básnika, čo sa pokúša siahnuť poézii pod blúzku. V prípade debutu Tona Škreka je to tak trochu dvojnásobná vizitka. Zbierku totiž bohato ilustroval a graficky upravil jeho priateľ, akademický maliar Igi Breza (1965), rodák z Oravy. Ak správny výtvarný umelec precestoval Európu, Ameriku i Áziu a nechystá sa mu utiecť ani Austrália.
„Nosnou inšpiráciou jeho maľby je príroda, nálady a atmosféra prírody, jej vnútorné sily a energia. Štýlovým východiskom jeho krajinárskej maľby sú romantizmus a realizmus. V maliarskom rukopise inklinuje k americkému abstraktnému expresionizmu a gestickej maľbe, k európskemu informelu, tachizmu a štrukturálnej maľbe“.
Naslovovzatý teoretik umenia by túto charakteristiku určite rozšíril ešte o ďalšie zistenia. Z pohľadu primárnosti básnického textu je však rozhodujúce, že Brezove reprodukcie obrazov sa ku Škrekovej lyrike dokonale hodia. Umocňujú jej významové odkazy a potvrdzujú jej metaforiku i naliehavý rytmus. A navyše - nechýba im slovenskosť, slovenský duch. Najviac ho cítiť na obrazoch, kde sa prestupujú lesné a biblické motívy. (Ticho, Traja králi, Svet Evy, Rozprávka o lese, Milovať jeseň a i.)
