Bratislava 8. augusta (TASR) - Slovenský chodec Matej Tóth mal pred štartom na majstrovstvách Európy v Berlíne rozčítanú ďalšiu z obľúbených detektívok. Skôr, než ju však stihol dokončiť, napísal na päťdesiatkilometrovej trati vlastný príbeh plný zápletiek i radostného záveru.

Na ME 2014 v Zürichu sa Tóthova medailová cesta začala striebrom a rovnaký odlesk malo jej najnovšie pokračovanie. "Asi si už slovenskí fanúšikovia zvykli, že u mňa je to ako v telenovele. Ako to vyšlo v Riu, vyšlo to aj teraz. Možno nie so zlatým leskom, ale príbeh pretekov je pre mňa veľmi silný a verím, že inšpiroval aj ľudí. V Zürichu to bola nepopísaná kniha, vyslovene som si to užíval, ako dieťa, ktoré ide pod vianočný stromček. Teraz je príbeh oveľa silnejší, človek si to viac váži, keď vie, čo všetko je za tým," povedal 35-ročný Tóth po stredajšom prílete z Berlína.



Napriek nesmiernej horúčave a dlhej súťažnej prestávke už absolvoval fyzicky ťažšie päťdesiatky, utorňajšia dala zabrať najmä z psychickej stránky: "Zažil som horšie, čo sa týka kríz, keď som naozaj musel regulovať tempo. Táto bola relatívne vyrovnaná, no byť na čele, prísť zrazu o medailovú pozíciu a pozerať sa skôr dozadu, kto ma ešte predstihne, to bolo náročné na zmobilizovanie sa. Som rád, že sa mi to podarilo."

O to zaslúženejšie sa mohol radovať v cieli, na medailovej ceremónii, večer v hoteli, ale aj na druhý deň po návrate na Slovensko: "Prvé emócie tesne po príchode do cieľa už vyprchali, je to viac racionálne. Stále je to krásne, už na vyhlasovaní som si uvedomoval čistú radosť. Zabudol som na všetko, čo sa riešilo, a vychutnával som si krásnu atmosféru, ktorú som tam mal. Bolo to o čistej radosti, dojímavé emócie som nevnímal. Snažil som sa užiť si večer spoločne s ľuďmi, ktorí prišli. Bola to nefalšovaná radosť bez ďalších veľkých myšlienok. Tajný ctiteľ mi poslal tortu do izby, doteraz neviem, kto to bol. Keďže sladké nejem, napadla mi improvizovaná oslava, pozval som všetkých do jedálne, kde som ju rozkrájal."



Tóth stihol v stredu pre nabitý program iba približne pätnásť minút fyzioterapie. Ilúziu od Jeffreyho Deavera dočítal až v lietadle, v najbližších dňoch však už naňho čaká čas s rodinou, s ktorou pôjde na "dovolenku/rekondičné sústredenie." Námetmi na prípadné nasledujúce diely sa bude zaoberať na jeseň: "Počkáme a uvidíme. Moje plány vypršali, keď som prišiel do cieľa, všetko ďalšie sa rozhodne s chladnou hlavou. Vízia zostáva, ak bude všetko dobré, Tokio 2020 je pre mňa veľká výzva. Víziu treba naplniť konkrétnymi plánmi, načasovaním, o tom sa bude určite rozhodovať až na jeseň. Necháme si to prejsť hlavou s trénerom, s rodinou, treba to dobre zvážiť. Strieborná medaila a atmosféra sú skôr motivácia pokračovať a prinášať radosť na Slovensko. Drina je možno na druhej strane váh, či som schopný ešte to niekedy absolvovať. Myslím si, že rozhodnutie bude pre slovenský šport pozitívne."