Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Tóth sa ešte nerozhodol, ako bude vyzerať jeho profesijná budúcnosť, či zostane pri chôdzi alebo sa zamieria na inú kariéru.
Sapporo 6. augusta (TASR) - Posledná päťdesiatka na olympiáde i posledná Mateja Tótha. Obhajca zlata z Ria priznal, že to bolo jedny z najťažších pretekov, aké absolvoval. Šancu na medailu stratil približne v druhej tretine a odvtedy bojoval sám so sebou. V náročných podmienkach v Sappore ho do cieľa hnala najmä motivácia dokončiť svoju poslednú súťaž v kariére.
Tridsaťosemročný pretekár sa v prvej polovici piatkových pretekov držal na čele, potom stále vo vedúcej skupine, no od 30. kilometra mu začala unikať. Manko narastalo a keď už bolo zrejmé, že sa do početnej skupiny nevráti, vedel, že o medailu už nezabojuje. Vzdať svoju záverečnú súťaž však za žiadnych okolností nechcel a až do konca bojoval, aby ešte poslednýkrát preťal cieľ.
"Boli to určite jedny z najťažších pretekov. Na štyridsiatich kilometroch som mal pocit, že to nedám, ak by tam nebola tá obrovská motivácia prísť do cieľa, vidieť ho a ukončiť to s hrdosťou. Z výsledku som sklamaný, ale bolo to so cťou a to bolo pre mňa najdôležitejšie. Môžem odísť s hlavou hore a každému sa pozrieť do očí, že som spravil maximum," povedal. Tóth po vlaňajšom presunutí hier zvažoval, či bude pokračovať v kariére a či sa v Japonsku vôbec predstaví. Nakoniec sa rozhodol potiahnuť ešte rok driny a či stál za to?: "Určite áno, príprava bola výborná, aj záverečná a aj aklimatizácia v Japonsku. Aj dnešok mi sadol, proste toto bolo moje maximum. Treba sa na to pozrieť reálne, vrchol kariéry už mám za sebou. Áno bojoval som, skúšal som, ale v týchto podmienkach moje telo na viac nemalo."
Po polovici pretekov bolo pre slovenského športovca najťažšie vyrovnať sa s tým, že v posledných pretekoch nebude bojovať o medaily: "Aj keď som sa necítil zle a tempo nebolo zlé, odišla mi príliš silná skupina a videl som, že som skončil. Musel som si zachovať koncentráciu, nerezignovať a bojovať o každú sekundu. Ďakujem všetkým, ktorí ma tam podporili, trénerovi, fyzioterapeutovi, ale aj novinárom, ktorí ma tlačili. Tam sa nedalo povoliť ani meter, nedalo sa ani na chvíľku rezignovať, drel som až do konca."
Od toho momentu sa sústredil len na seba a na to, že treba vydržať a prísť do cieľa: "Pretekal som, ale už nie s nimi, ale len sám so sebou." Tóthovi sa nakoniec podarilo zvládnuť celých 50 km a na posledných stovkách metrov pred cieľom sa mu premietli momenty z celej 26-ročnej kariéry. "Veľké emócie, som plný dojmov a dojatia. Boli také silné ako na OH v Riu, možno ME v Berlíne. To, čo zažívam, je neporovnateľné so všetkým. Áno, nie je tam tá radosť z úspechu, ale emócie sú. Je to obrovská vďačnosť a hrdosť na tých 26 rokov. Som rád, že je už po tom, ale je mi ťažko predstaviť si čo bude zajtra. No veľmi sa na to teším," povedal.
Tóth sa ešte nerozhodol, ako bude vyzerať jeho profesijná budúcnosť, či zostane pri chôdzi alebo sa zamieria na inú kariéru. Napríklad žurnalistickú, keďže tento obor vyštudoval na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. O tej najbližšej však mal jasno hneď v cieli. "Teraz chcem byť čo najviac s mojimi babami, na to sa veľmi teším," povedal so slzami v očiach. Ešte predtým ho však čaká presun zo Sappora do olympijskej dediny v Tokiu, ktorú navštívi prvýkrát od príchodu do Japonska, a tak si chce aspoň na chvíľu užiť jej atmosféru. Na programe bude hlavne oddych a regenerácia, no možno aj krátky tréning. "Pôjdeme sa minimálne prejsť a možno sa aj ´hecneme´, zoberiem Maťa Pupiša, tohto lenivca Mira Úradníka a dáme nejakú výzvu. Ale uvidíme, či budem v poriadku, pretože momentálne sa necítim ani na prechádzku," dodal.
Tridsaťosemročný pretekár sa v prvej polovici piatkových pretekov držal na čele, potom stále vo vedúcej skupine, no od 30. kilometra mu začala unikať. Manko narastalo a keď už bolo zrejmé, že sa do početnej skupiny nevráti, vedel, že o medailu už nezabojuje. Vzdať svoju záverečnú súťaž však za žiadnych okolností nechcel a až do konca bojoval, aby ešte poslednýkrát preťal cieľ.
"Boli to určite jedny z najťažších pretekov. Na štyridsiatich kilometroch som mal pocit, že to nedám, ak by tam nebola tá obrovská motivácia prísť do cieľa, vidieť ho a ukončiť to s hrdosťou. Z výsledku som sklamaný, ale bolo to so cťou a to bolo pre mňa najdôležitejšie. Môžem odísť s hlavou hore a každému sa pozrieť do očí, že som spravil maximum," povedal. Tóth po vlaňajšom presunutí hier zvažoval, či bude pokračovať v kariére a či sa v Japonsku vôbec predstaví. Nakoniec sa rozhodol potiahnuť ešte rok driny a či stál za to?: "Určite áno, príprava bola výborná, aj záverečná a aj aklimatizácia v Japonsku. Aj dnešok mi sadol, proste toto bolo moje maximum. Treba sa na to pozrieť reálne, vrchol kariéry už mám za sebou. Áno bojoval som, skúšal som, ale v týchto podmienkach moje telo na viac nemalo."
Po polovici pretekov bolo pre slovenského športovca najťažšie vyrovnať sa s tým, že v posledných pretekoch nebude bojovať o medaily: "Aj keď som sa necítil zle a tempo nebolo zlé, odišla mi príliš silná skupina a videl som, že som skončil. Musel som si zachovať koncentráciu, nerezignovať a bojovať o každú sekundu. Ďakujem všetkým, ktorí ma tam podporili, trénerovi, fyzioterapeutovi, ale aj novinárom, ktorí ma tlačili. Tam sa nedalo povoliť ani meter, nedalo sa ani na chvíľku rezignovať, drel som až do konca."
Od toho momentu sa sústredil len na seba a na to, že treba vydržať a prísť do cieľa: "Pretekal som, ale už nie s nimi, ale len sám so sebou." Tóthovi sa nakoniec podarilo zvládnuť celých 50 km a na posledných stovkách metrov pred cieľom sa mu premietli momenty z celej 26-ročnej kariéry. "Veľké emócie, som plný dojmov a dojatia. Boli také silné ako na OH v Riu, možno ME v Berlíne. To, čo zažívam, je neporovnateľné so všetkým. Áno, nie je tam tá radosť z úspechu, ale emócie sú. Je to obrovská vďačnosť a hrdosť na tých 26 rokov. Som rád, že je už po tom, ale je mi ťažko predstaviť si čo bude zajtra. No veľmi sa na to teším," povedal.
Tóth sa ešte nerozhodol, ako bude vyzerať jeho profesijná budúcnosť, či zostane pri chôdzi alebo sa zamieria na inú kariéru. Napríklad žurnalistickú, keďže tento obor vyštudoval na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. O tej najbližšej však mal jasno hneď v cieli. "Teraz chcem byť čo najviac s mojimi babami, na to sa veľmi teším," povedal so slzami v očiach. Ešte predtým ho však čaká presun zo Sappora do olympijskej dediny v Tokiu, ktorú navštívi prvýkrát od príchodu do Japonska, a tak si chce aspoň na chvíľu užiť jej atmosféru. Na programe bude hlavne oddych a regenerácia, no možno aj krátky tréning. "Pôjdeme sa minimálne prejsť a možno sa aj ´hecneme´, zoberiem Maťa Pupiša, tohto lenivca Mira Úradníka a dáme nejakú výzvu. Ale uvidíme, či budem v poriadku, pretože momentálne sa necítim ani na prechádzku," dodal.
