Bratislava 28. augusta (TASR) – Afganskí prezidenti Hámid Karzaj aj Ašraf Ghaní dali toľko do psychickej nenávisti voči iným národnostiam, že prišiel deň, keď nemohol ani Ghaní sám seba chrániť, utiekol a Taliban bez jedinej strely obsadil Kábul. Ľudia boli už tak unavení, že pre nich boli štát a Taliban rovnakí. Keby neprišiel Taliban, vypukli by boje medzi etnikami. Pre TASR to povedal afganský exulant so slovenským občianstvom Azim Farhadi, ktorý zastupuje afganskú komunitu v SR a venuje sa tu tiež pomoci a integrácii cudzincov.

Ako vnímate situáciu v Afganistane pri pohľade na ľudí snažiacich sa utiecť z krajiny po nedávnom opätovnom nástupe Talibanu, keďže sám ste v roku 1996 ušli pred jeho vtedajším režimom?

Myslím si, že scenár v roku 1996 a teraz je rovnaký. Rozdiel je v tom, že vtedy nemal Afganistan taký počet obyvateľov, ani v Kábule nežilo toľko ľudí. Vtedy nebolo pre Taliban také ťažké ovládať Kábul, kde žilo 30 percent z terajšieho počtu obyvateľov. V roku 1996 bol Taliban agresívnejší. Ich politika a rétorika sa teraz zmenili. Teraz vyhlásili, aby im dali čas, že sa dohodnú. Samozrejme, čo sa týka obyvateľov v meste či na letisku, nemáme z toho dobrý pocit. Každý čaká, že sa každú chvíľu niečo stane. Vždy ale dúfam, že to dopadne dobre.

Mali to obyvatelia ľahšie vtedy, keď ste z krajiny utiekli aj vy, alebo skôr teraz?

V 1996 nebol až taký záujem o Afganistan. Vtedy, keď krajinu obsadili, hovorili o tom len dve alebo tri svetové médiá. Samotní Afganci vedeli, čo majú robiť – utekáme, alebo sa niekde schováme. Nebolo to tam ako teraz, keď sa napríklad Američania vrátili zobrať ľudí. Ale z tých na letisku, povedal by som, že mnohí boli aj mladí ľudia, ktorých nebolo treba chrániť, pretože to boli bežní mladí ľudia z mesta, ktorí nepracovali so spojencami, takže im ani nehrozí nejaké nebezpečenstvo zo strany Talibanu. Veľa mladých ľudí, či už zo severu alebo juhu, ide nenápadne do Kábulu a aj kamarát mi povedal, že chcú ísť na západ, najviac do Ameriky.

Musia sa niektoré skupiny obyvateľov báť „odplaty“ zo strany Talibanu?

Určitá časť, napríklad tajné služby, manažéri, ministri či policajti, ľudia, ktorí pracovali so spojencami, verejní činitelia, verejne známe ženy, áno. Ale tam je nenávisť medzi ľuďmi. Nie je to len Taliban, ale milión iných problémov. Krajina zažila niekoľko režimov. Boli tam vojny, systém komunistov, demokratov, mudžahedínov, občianska vojna, boje medzi mudžahedínmi. Potom prišli ďalší a priliali olej do ohňa. Ľudia sú nervózni. Modlím sa, nech sa situácia nejako upokojí, nech Taliban akceptuje aj opozíciu a nech nebude ďalšia vojna.

Foto: TASR/AP

Čo donúti ľudí pre taký útek z krajiny, že neváhajú vyštverať sa na podvozok lietadla?

Boli a sú tam aj ľudia, ktorí sa báli Talibanu a majú na to reálne dôvody a treba im pomôcť, ale aj davová panika. Rozprával som sa o tom s viacerými chlapcami a dievčatami v Afganistane a hovoria, že u niektorých to nie je ani tak strach, ale aj snaha dostať sa do zahraničia, majú pocit, že teraz je to ľahšie. Na vine je však štát a bývalá vláda, napríklad prezident Ašraf Ghaní nerobil nič pre množstvo nezamestnaných mladých ľudí.

Mnohé krajiny a ich lídri sa pozerajú na jeho vládu ako na demokratickú. Bola naozaj taká?

Ašraf Ghaní mal viac právomocí ako líder Severnej Kórey. Nikoho neakceptoval okrem pár ľudí v prezidentskom paláci. Neakceptoval premiéra, ministrov, parlament. Keď parlament schválil nejaký zákon, nepodpísal ho a podpísal iný. Afganistan je etnická krajina, je tam veľa národností a on videl len seba a svoju národnosť. Ostatní neboli nič. Veľa vecí robil Ghaní štýlom nenávisti. Nikdy síce nepovedal, že Taliban sú bratia, ako to povedal prezident predtým, keď vyhlásil, že oni sú Afganci, oni obsadiť môžu. Potom generál, ktorý bojuje proti Talibanu, si povie, tak načo som tu. Hámid Karzaj aj Ašraf Ghaní dali toľko do psychickej nenávisti voči iným národnostiam, že prišiel deň, keď nemohol ani Ghaní sám seba chrániť, utiekol a Taliban bez jedinej strely obsadil Kábul. Ľudia boli už tak unavení, že pre nich boli štát a Taliban rovnakí.

Hovoríme stále o Kábule, ale Afganistan má viac ako 30 miest, provincií, okresné mestá a menšie mestá...

Mimo Kábulu žije 24 miliónov ľudí a treba vnímať aj tú inú časť - viacerí sú spokojní, že prišiel Taliban. Ľudia boli nespokojní, nemohli pokojne spať, keď chceli ísť do mesta, báli sa Talibancov i armádnych vojakov, či ich jedni alebo druhí nebudú považovať za agentov štátu alebo Talibanu. Viacerí, ktorí žijú mimo Kábulu, teraz povedali, že pokojne spia i cestujú. Keby nebol prišiel Taliban, „vybuchlo“ by to medzi etnikami. Čiže, to je časť krajiny, ktorá ich podporuje, časť je proti nim a časť čaká, čo sa stane. Nie je na nich jednotný názor.

Afganistan je už viac ako 40 rokov vo vojne. Ako to vplýva na mentalitu či zmýšľanie ľudí?

Je to aj únava. Vojna, zlá situácia, politika, ekonomika... nervozitu v meste cítiť. V meste bolo veľa bitiek, domáceho násilia voči ženám či deťom, únosy detí. Ľudia sa medzi sebou ľahšie zabíjajú. Je to všetko psychika. Keď 15-ročný chalan išiel do boja, videl veľa mŕtvych, do toho sa pridajú problémy s ekonomikou i to, že nemajú vzdelanie. To rodine škodí a nie raz bolo počuť, ako niekto v Kábule zabil svojich rodičov, manžel manželku alebo opačne. Človek vidí málo tolerancie, ľudia nechcú veľa akceptovať, čakať, či byť trpezlivejší. Sú nervózni. Myslím si, že keď sa niečo stane v Kábule, nemusí to byť len zo strany Talibanu, ale aj zo strany ľudí, ktorí to napätie nevydržia.

Foto: TASR/AP

Čo by bolo pre krajinu teraz najlepšie?

Nech USA, ktoré majú dobrý vzťah s Talibancami cez svojho vyslanca Zalmaya Khalilzada, však spolu vyrokovali mierovú dohodu, i svet tlačia na veliteľov alebo výbor v Katare, že ak by sa vrátili k starým praktikám, tak končia. Mali by sa férovo rozprávať ako chlap s chlapom. Nech sa aj týždeň, dva dohadujú s opozíciou, ale nech západ a ďalšie krajiny na nich tlačia, aby ustúpili, dodržiavali práva výmenou za ich účasť na vláde. Ľudia sú nervózni z neistoty, že čo bude alebo nebude alebo kedy to bude. Čaká na to 30 miliónov ľudí v Afganistane i celý svet. Nech teda štáty tlačia na Talibancov, nech sa dohodnú. Nervozita sa prenáša aj na iné štáty. Obávam sa tiež toho, čo sa stane, ak z krajiny odíde celá inteligencia. Kto tam ostane a zmení krajinu? Preto s obavami sledujem ten vývoj, aj keď chápem, že mnoho ľudí sa bojí a nevidí tam svoju budúcnosť ako ani ja kedysi.

Pomohol svet za ostatných 20 rokov Afganistanu?

Keď prišiel svet do Afganistanu v roku 2001, veľa vlád pomáhalo financiami, technikou, odborníkmi. Ale keď sa už pomoc do Afganistanu dostala, nebolo to už také zodpovedné. Veľa ľudí, ktorí sa venovali pomoci a rozvoju, videli, že 30 až 40 percent pomoci ide naspäť do zahraničia. Jeden prezident nerobil 12 rokov nič, iba kšeftoval na postoch ministrov, vedúcich, riaditeľov. Bola korupcia. Bývalý minister školstva Farúk Wardak mal 2000 vymyslených škôl, pričom peniaze dávali mnohé krajiny, okrem západu aj arabské krajiny, Austrália, Japonsko. Mal 35.000 vymyslených učiteľov, ktorí mesačne poberali plat, to boli miliardy. Sám raz povedal, že má posledný náboj a ak ho niekto obviní, povie všetky mená. Doteraz ho nikto neobvinil. Rovnako aj v armáde boli "mŕtve duše", teda vojaci, na ktorých niekto poberal plat, no nikdy neexistovali. Všadeprítomná korupcia krajinu a ľudí demoralizovala.

Takže aj preto je pre niektorých, ktorí žijú v Afganistane zo 100 eur mesačne, dobrý Taliban...

Áno, hovoria, že sa stratila korupcia, znásilnenia, zlodejstvo, môžu pokojne cestovať po Afganistane a večer pokojne spať. Čo sa stane zlé, je jedna vec. Ako sa na Taliban pozerá svet, je druhá vec. A ako sa to berie z pohľadu bežného Afganca, ktorý žije mimo Kábulu, je ďalšia vec. Pre mnohých z nich je situácia momentálne lepšia, mnohí čakajú, čo bude.

Verím však, že v krajine sa za posledné roky aj dosť dobrého podarilo...

Nehovorím, že sa nič nestalo. V Afganistane pribudlo veľa ciest, čo krajina nemala, či už v Kábule alebo z iných miest. Postavili sa nemocnice i školy. Podarili sa aj mnohé menšie projekty, aj Slovensko pomohlo. Mnohé krajiny dali veľmi veľa peňazí.

Treba sa obávať veľkej migračnej krízy?

Povedal by som, že veľmi nie. Svet nie je ako v roku 1996, keď som odchádzal ja. Cesty i hranice boli otvorenejšie. Napríklad Turecko dokončilo minulý mesiac 180 kilometrov múru s Iránom, je ťažké prejsť aj cez Irán, režim sa tiež bojí iných skupín. Hranice vidím aj v iných krajinách. Veľkú krízu neočakávam, ale budú ľudia, ktorí budú musieť alebo chcieť odísť.

Foto: TASR/AP

Má bežný človek nejakú nádej?

Bežný človek, ktorý chce, aby boli jeho deti vzdelané, alebo aby mohol aspoň pokojne žiť, nemá nádej ani s Talibanom, ani bez Talibanu. On sa ani nespolieha na to, že príde nejaký mier. Pozná rétoriku Talibancov aj bývalých štátnikov, s tými budúcnosť tohto štátu nevidí. Dúfajme, že sa objaví človek, ktorý bude chcieť pre tých, ktorí žijú z jedného alebo 1,5 dolára denne, niečo dobré spraviť. Po všetkej nenávisti, vojne i chudobe si tento národ zaslúži, aby aspoň chvíľu pokojne žil.