Bratislava 1. októbra (TASR) - Arménsko ani Azerbajdžan pri riešení sporu o územie Náhorného Karabachu neurobia zásadné ústupky. Hlavným regulátorom ozbrojeného konfliktu by sa mohlo stať Rusko, ktoré má v regióne južného Kaukazu veľký vplyv a najmä reálne páky. Pre TASR to vo štvrtok povedal analytik slovenského think tanku Strategic Analysis Tomáš Baranec.

"Rusko však nie je neutrálne, má v regióne svoje vlastné záujmy," zdôrazňuje. Ako príklad uviedol ruskú vojenskú základňu v Arménsku a zdroje ropy či zemného plynu v Azerbajdžane. Dodal, že oba štáty sú tiež významnými kupcami ruských zbraní.

Moskva "sa snaží mať poprednú úlohu mediátora a zároveň vystupovať neutrálne, aj keď je to strategický spojenec Arménska," hovorí český analytik think tanku Stratpol Ondřej Zacha.

Kremeľ má historicky veľký vplyv na obe krajiny — bývalé republiky Sovietskeho zväzu. Rusko je však signatárom viacerých spojeneckých zmlúv s Arménskom, čo znamená, že v prípade priameho zásahu do konfliktu by sa pridalo na stranu Jerevanu, ozrejmuje Zacha.

Predstavitelia Ruska — spolu s Francúzskom a USA — tvoria trojicu krajín predsedajúcej Minskej skupine Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorá sa od roku 1994 snaží vyriešiť napätú situáciu v regióne. Minská skupina je hlavným a preto najdôležitejším mediátorom konfliktu, "zároveň je však relatívne dlho neefektívna", ozrejmuje Zacha. Napriek tomu, že vyzýva na okamžité ukončenie paľby a má v regióne veľký vplyv, dlhodobo sa jej nedarí dosiahnuť prelom v mierových rokovaniach.

Rovnaký názor zastáva aj Baranec, podľa ktorého tento vyjednávací orgán OBSE urobil "aj užitočnú prácu v rámci monitoringu situácie a vytvárania komunikačných kanálov a platforiem pre obe znepriatelené strany, ale nie je v jej silách ten konflikt úplne uregulovať".

Napriek tomu, že analytici nemôžu s istotou povedať, kto ozbrojený konflikt minulú nedeľu po viac ako dvoch mesiacoch obnovil, viacero faktorov podľa nich poukazuje na Azerbajdžan.

Ako pripomína Zacha, minulý rok začala v Azerbajdžane rásť frustrácia, že diplomatické rokovania o spornom území Náhorného Karabachu neprinášajú sľúbené výsledky. Po zatiaľ poslednom obnovení konfliktov v júli tohto roka vyšli Azerbajdžanci do ulíc a žiadali vojnu s Arménskom. Podľa Zachu tak azerbajdžanská vláda autoritatívneho prezidenta Ilhama Alijeva mala od svojich občanov dopyt po ozbrojenom konflikte.

Obaja analytici sa tiež zhodujú, že Arménsku dlhodobo vyhovuje status quo, ktoré v regióne pretrváva od vyhlásenia prímeria v roku 1994. Navyše, 95 percent územia Náhorného Karabachu je v súčasnosti pod kontrolou etnických Arménov.

V súčasnosti prebiehajúce boje sú najväčším vyostrením obnovených nepokojov od roku 2016. Hlavnými súpermi sú azerbajdžanská armáda a arménski separatisti — teda de facto ozbrojené sily Náhorného Karabachu, čo sú vlastne sily miestnej separatistickej vlády, vysvetľuje Baranec. Priamym účastníkom bojov je však aj "regulérna arménska armáda". Pripomína, že aj Jerevan — tak ako všetky svetové štáty - naďalej uznáva Karabach za oficiálne územie svojho suseda Azerbajdžanu, napriek tomu je však jeho garantom.

Cieľom arménskych separatistov nie je zmena tamojšej ideológie či režimu, ale ich zámer je odtrhnúť sa od azerbajdžanského územia a vytvoriť si svoje vlastné teritórium, vysvetľuje analytik. "To slovo separatista je v tomto prípade neutrálne a emociálne nezafarbené," hovorí.

Čo sa týka prognózy nasledujúceho vývoja konfliktu, obaja analytici sú skôr opatrnejší. "Pravdepodobne ani jedna z bojujúcich strán nechce, aby to prerástlo do veľkého, dlhotrvajúceho (konfliktu)," povedal Baranec, pretože taká situácia by mohla výrazne poškodiť už aj tak oslabené ekonomiky oboch krajín.

Azerbajdžan by sa v rámci bojov mohol zmocniť menšej časti územia, čo by viedlo k zlepšeniu jeho vyjednávacej pozície a tým pádom aj k dočasnému upokojeniu vypätej situácie, pripúšťa zas Zacha.

Hlavnou obavou je však momentálne priame zapojenie Turecka a Ruska do konfliktu, čím by sa len ďalej eskaloval, hovorí tiež Zacha. Turecko má etnicky blízko k Azerbajdžanu, aj preto je Ankara jeho dlhodobým spojencom, doteraz však podporu udržiavala v diplomatickej a verbálnej rovine, vysvetľuje.

Zmena však nastala počas posledných bojov z júla tohto roku, kedy Turecko začalo silnejšie podporovať Baku spoločnými vojenskými cvičeniami aj vyzbrojovaním. "Turecko sa po prvýkrát za 26 rokov od skončenia vojny začalo silnejšie angažovať jednostranne na podporu Azerbajdžanu. Dalo by sa povedať, že to zapadá do širšej stratégie zahraničnej politiky (tureckého prezidenta) Erdogana. Môže to byť ďalšia oblasť, kde Turecko môže uplatňovať svoju expanzívnu zahraničnú politiku," pripúšťa Zacha.

Boje v Náhornom Karabachu si od nedele vyžiadali najmenej 95 obetí na oboch stranách, vrátane 11 civilistov. Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov v stredu uviedol, že Moskva je pripravená zorganizovať potrebné stretnutia aj rokovania medzi ministrami zahraničia Azerbajdžanu, Arménska a Ruska, ktoré by mali viesť k nastoleniu prímeria v Náhornom Karabachu.