Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Vladimir Putin ministrov zahraničných vecí Azerbajdžanu a Arménska pozval do Moskvy na konzultácie.
Autor TASR
,aktualizované Moskva 9. októbra (TASR) - Rusko v piatok oznámilo, že Arménsko a Azerbajdžan súhlasili s účasťou na rokovaniach v Moskve v súvislosti s ukončením bojov o Náhorný Karabach, informovala agentúra AFP.
"Baku i Jerevan potvrdili účasť na konzultáciách v Moskve," povedala hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Marija Zacharovová a dodala, že prípravy na rozhovory prebiehajú.
Kremeľ podľa agentúry Interfax vo štvrtok večer oznámil, že ruský prezident Vladimir Putin ministrov zahraničných vecí Azerbajdžanu a Arménska pozval do Moskvy na piatok na konzultácie.
Arménsko a Azerbajdžan, dve bývalé sovietske republiky, na celé desaťročia uviazli v konflikte o Náhorný Karabach, etnicky arménsku oblasť, ktorá sa odtrhla od Azerbajdžanu vo vojne v 90. rokoch. Konflikt si vyžiadal približne 30.000 obetí na životoch. Ťažké boje v tejto oblasti prepukli opäť 27. septembra, pričom odvtedy zomrelo už viac ako 300 ľudí vrátane civilistov.
Obe strany sa z opätovného rozpútania bojov vinia navzájom. Obnovený konflikt má navyše aj regionálnych aktérov: kým Turecko podporilo Azerbajdžan, Arménsko sa obrátilo na svojho spojenca Rusko, ktoré doteraz zostávalo bokom.
Prehľad vojenských konfliktov na území bývalého Sovietskeho zväzu
V rokoch 1988-91 vzniklo na území bývalých sovietskych republík okolo 150 konfliktov na etnickom základe, pričom v 20 prípadoch prerástli do ozbrojených zrážok a krviprelievania. Tieto konflikty vznikali na území Sovietskeho zväzu najmä v Zakaukazsku (Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko), v Moldavsku a v strednej Ázii (Tadžikistan, Uzbekistan a Kirgizsko.)
STREDNÁ ÁZIA
Tadžikistan (1990 a 1992-97)
V hlavnom meste Dušanbe došlo 12.-14. februára 1990 k nepokojom. Falošné správy o tom, že tisíce arménskych utečencov z Azerbajdžanu majú dostať byty v čase nedostatku miest na bývanie, vyvolali vlnu protestov a pogromov. Krviprelievanie sa podarilo ukončiť až po nasadení armády. Konflikt s vyše dvoma desiatkami mŕtvych sa stal prológom občianskej vojny, ktorá zachvátila krajinu v rokoch 1992-97. Vyžiadala si viac ako 60.000 obetí, 100.000 ľudí zmizlo, milióny boli nútené opustiť domovy a takmer polovica obyvateľov Tadžikistanu zostala bez strechy nad hlavou. Išlo o jeden z najkrvavejších konfliktov po rozpade bývalého Sovietskeho zväzu.
KAUKAZ
Náhorný Karabach (1988–...)
Náhorný Karabach (čo znamená po azerbajdžansky Čierna záhrada), je arménskou enklávou v Azerbajdžane – zo 189.000 obyvateľov bolo pred vojnou 146.000 Arménov. Nepokoje sa začali už v roku 1988 protestmi a prerástli do vojny, ktorá si vyžiadala 30.000 (podľa niektorých odhadov vyše 40.000) obetí a milión ľudí vyhnala z domovov.
Boje utíchli 12. mája 1994, no ozbrojené strety pokračovali ďalej. Neúspešné boli rokovania o diplomatickom urovnaní konfliktu vedené tzv. Minskou skupinou Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorú tvorili USA, Francúzsko a Rusko. Ozbrojený konflikt sa rozhorel 27. septembra 2020, pričom najnovšia eskalácia predstavuje najväčšie vyostrenie situácie od roku 2016.
Abcházsko, 1989-94
Abcházsko bolo od roku 1931 autonómnou republikou v rámci Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky. Abcházci hovoria kaukazským jazykom podobne ako Gruzínci, hlásia sa ku gruzínskej kresťanskej cirkvi, respektíve k islamu a miestnym kultom.
Dňa 18. marca 1989 vyhlásilo Zhromaždenie abcházskeho národa v dedine Lychny oddelenie Abcházska od Gruzínska a v oblasti sa stupňovali nepokoje. Deklaráciu o suverenite Abcházskej sovietskej socialistickej republiky prijal abcházsky parlament 25. augusta 1990 v rozpore s vtedajšou sovietskou ústavou.
Po rozpade Sovietskeho zväzu sa Abcházsko stalo súčasťou Gruzínska. Nezávislosť od neho vyhlásil abcházsky parlament 23. júla 1992. Už 14. augusta 1992 sa začali medzi Gruzínskom a Abcházskom boje, ktoré prerástli do vojny s nasadením delostrelectva a letectva. Koncom septembra boli gruzínske vojská prinútené opustiť Abcházsko. Zahynulo tu približne 16.000 ľudí, z toho 10.000 Gruzíncov, 4000 Abcházcov a 2000 dobrovoľníkov z rôznych republík Severného Kaukazu. Okolo 250.000 Gruzíncov muselo utiecť z Abcházska.
Zbrane utíchli v septembri 1993 a od 14. mája 1994 začalo platiť prímerie. Na hraniciach medzi Gruzínskom a Abcházskom začal v roku 1993 pôsobiť tím vojenských a policajných pozorovateľov OSN pod označením UNOMIG. V roku 2008 po vojne s Gruzínskom Rusko uznalo Abcházsko za štát, neskôr tak urobili niektoré ďalšie (pozri Južné Osetsko).
Južné Osetsko (1991-92)
Južné Osetsko je oblasť Gruzínska ležiaca pri hraniciach s Ruskom, respektíve so Severoosetskou oblasťou, ktorá je súčasťou Ruskej federácie. Osetský jazyk patrí do indoeurópskej rodiny a je príbuzný s perzštinou.
Ešte v roku 1991 tu vypukol konflikt medzi gruzínskou vládou, ktorá zrušila Južnému Osetsku štatút autonómnej oblasti, a osetskými separatistami, ktorí požadovali odtrhnutie od Gruzínska. Boje ukončil podpis dohody 24. júna 1992 v Soči. Vojna si vyžiadala približne 1000 obetí, asi 100.000 obyvateľov oblasti utieklo do Severného Osetska a ďalších 23.000 do iných častí Gruzínska. Na prímerie tu dohliadajú mierové sily zložené z príslušníkov z Ruska, Gruzínska a Severného Osetska.
Po rusko-gruzínskej vojne (2008) Rusko uznalo Južné Osetsko ako štát a pripojili sa k nemu Nikaragua, Venezuela, Nauru, Sýria a Vanuatu. Ostrovný štát Tuvalu svoje uznanie neskôr stiahol. Južné Osetsko a Abcházsko sa tiež uznávajú navzájom, za štáty ich považujú aj odštiepenecké regióny Podnestersko a Náhorný Karabach. Takmer všetci obyvatelia regiónu majú ruské pasy. Ako menu používajú rubeľ.
Ingušsko (1992)
Po rozpade Sovietskeho zväzu – a spolu s ním aj Čečensko-Ingušskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky – vypukol v roku 1992 ozbrojený konflikt o okres Prigorodnyj medzi Ingušskom a susedným Severným Osetskom. Boje trvali od 31. októbra do 6. novembra 1992 a vyžiadali si cca 600 obetí.
Situácia v oblasti ostala nestabilná, hoci 11. októbra 2002 podpísali predstavitelia Ingušska a Severného Osetska dohodu o spolupráci a susedských vzťahoch. K ich opätovnému zhoršeniu prispela teroristická dráma v severoosetskom meste Beslan, ktorá sa odohrala 1.-3. septembra 2004 v miestnej škole. Vyžiadala si 330 civilných obetí, z toho 186 detí. Zrážky medzi separatistami a ruskými jednotkami pokračovali aj v rokoch 2007-15. V roku 2018 vyvolala v regióne vlnu nepokojov dohoda o zmene hraníc medzi Čečenskom a Ingušskom.
Čečensko, Dagestan (1994-2000)
Takisto sa po rozpade Sovietskeho zväzu usilovalo o osamostatnenie od Ruska aj Čečensko s viac než miliónom prevažne moslimského obyvateľstva. Pod vedením niekdajšieho sovietskeho generála Džochara Dudajeva deklarovalo Čečensko nezávislosť pod názvom Čečenská republika Ičkerija.
Rusko začalo s vojenskými akciami 1. decembra 1994 a 11. decembra sem vstúpili ruské pozemné sily. Odpor povstalcov v hornatej krajine však viedol k partizánskej vojne. Vzhľadom na to - a tiež na nesúhlas ruskej verejnosti s vojnou - boli v auguste 1996 boje zastavené.
Rusko začalo 7. augusta 1999 ofenzívu proti radikálnymi islamistom v Dagestane, republike susediacej s Čečenskom. V regióne, ktorý ovládli, vyhlásili islamisti 10. augusta 1999 nezávislý Islamský štát Dagestan. Pokračovaním ofenzívy bola ozbrojená akcia v Čečensku 1. októbra 1999. Ruské sily obsadili hlavné mesto Groznyj 2. februára 2000. V máji 2000 dosiahlo Rusko kontrolu nad Čečenskom a nastolilo promoskovskú vládu. Ruská federácia označovala túto akciu za protiteroristickú operáciu a vojská z Čečenska stiahla až po jej ukončení 16. apríla 2009. Podľa odhadov obe vojny v Čečensku pripravili o život asi 300.000 ľudí.
Gruzínsko (2008)
Situácia v separatistických regiónoch Gruzínska, Južnom Osetsku a Abcházsku, vyústila do 5-dňovej vojny medzi Ruskou federáciou a Gruzínskom v roku 2008.
Vojna sa začala v noci zo 7. na 8. augusta 2008, keď gruzínska vláda začala ofenzívu s cieľom dobyť južnoosetské hlavné mesto Cchinvali. Rusko, ktoré politicky aj vojensky podporuje regióny odtrhnuté od Gruzínska, zapojilo letecké sily (bomardovanie Tbilisi) aj pozemné jednotky, ktoré z Abcházska prešli na územie Gruzínska.
Boje boli sa oficiálne skončili 12. augusta, no ešte 15. augusta ruský vojenský konvoj prenikol na gruzínskom území do blízkosti 55 kilometrov od gruzínskej metropoly Tbilisi, a to v čase, keď Tbilisi navštívila americká ministerka zahraničných vecí Condoleezza Riseová.
Rusko oznámilo stiahnutie jednotiek z Gruzínska 22. augusta. Už 25. augusta ruský parlament jednomyseľne schválil uznanie Abcházska a Južného Osetska ako samostatných štátov, o deň neskôr toto rozhodnutie potvrdil prezident Dmitrij Medvedev. Väčšina krajín tieto štáty neuznala. S ruským uznaním nezávislosti Abcházska a Južného Osetska nesúhlasila v roku 2008 ani slovenská diplomacia.
VÝCHODNÁ EURÓPA
Podnestersko (1992)
Obyvateľstvo polmiliónovej oblasti ležiacej na východnom brehu rieky Dnester po rozpade Sovietskeho zväzu nesúhlasilo s pričlenením k Moldavsku ako nezávislému štátu – ešte v roku 1990 žiadali občania regiónu vznik autonómnej republiky, v referende v roku 1991 sa vyslovili za zachovanie Sovietskeho zväzu. Od 2. marca do 21. júla 1992 tu prebiehal ozbrojený konflikt. Jeho výsledkom je viac než 1000 obetí a vznik krajiny s vlastnou menou, normami a poštovými známkami, ktorú neuznal žiadny štát, dokonca ani Rusko - iba Abcházsko a Južné Osetsko.
Ukrajina, Krym (2014–...)
Po tom, ako sa Ukrajina 28.-29. novembra 2013 rozhodla na summite Európskej únie nepodpísať s ňou asociačnú dohodu, začali sa protivládne protesty v Kyjeve a ďalších mestách. Parlament zosadil 22. februára 2014 prezidenta Viktora Janukovyča z funkcie.
Už 27. februára sa na Kryme objavili ozbrojení muži a polostrov obsadila ruská armáda. O štatúte oblasti sa konalo 16. marca referendum. Za pripojenie Krymu k Rusku hlasovalo 96,77 percenta voličov pri účasti 83 percent. Ruský prezident Vladimir Putin a krymskí predstavitelia podpísali 18. marca 2014 v Kremli Zmluvu o prijatí Krymskej republiky a mesta Sevastopol ako dvoch samostatných subjektov do zväzku Ruskej federácie.
Odpor proti ukrajinskej vláde na jar 2014 zosilnel v regiónoch Donbas a Luhansk. Separatisti v týchto regiónoch vyhlásili povstaleckú Doneckú ľudovú republiku (7. apríla 2014) a Luhanskú ľudovú republiku (27. apríla 2014), obe so silnými väzbami na Rusko.
V Minsku bola 12. februára 2015 podpísaná mierová dohoda, ktorú uzavreli zástupcovia tzv. normandskej štvorky (Francúzsko, Nemecko, Ukrajina, Rusko) a podpísali ju aj zástupcovia separatistov. Po viacnásobnom vyhlásení prímeria a jeho opakovanom porušení pokračuje konflikt v zmrazenej podobe. Doteraz si vyžiadal vyše 13.000 obetí.
"Baku i Jerevan potvrdili účasť na konzultáciách v Moskve," povedala hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Marija Zacharovová a dodala, že prípravy na rozhovory prebiehajú.
Kremeľ podľa agentúry Interfax vo štvrtok večer oznámil, že ruský prezident Vladimir Putin ministrov zahraničných vecí Azerbajdžanu a Arménska pozval do Moskvy na piatok na konzultácie.
Arménsko a Azerbajdžan, dve bývalé sovietske republiky, na celé desaťročia uviazli v konflikte o Náhorný Karabach, etnicky arménsku oblasť, ktorá sa odtrhla od Azerbajdžanu vo vojne v 90. rokoch. Konflikt si vyžiadal približne 30.000 obetí na životoch. Ťažké boje v tejto oblasti prepukli opäť 27. septembra, pričom odvtedy zomrelo už viac ako 300 ľudí vrátane civilistov.
Obe strany sa z opätovného rozpútania bojov vinia navzájom. Obnovený konflikt má navyše aj regionálnych aktérov: kým Turecko podporilo Azerbajdžan, Arménsko sa obrátilo na svojho spojenca Rusko, ktoré doteraz zostávalo bokom.
Prehľad vojenských konfliktov na území bývalého Sovietskeho zväzu
V rokoch 1988-91 vzniklo na území bývalých sovietskych republík okolo 150 konfliktov na etnickom základe, pričom v 20 prípadoch prerástli do ozbrojených zrážok a krviprelievania. Tieto konflikty vznikali na území Sovietskeho zväzu najmä v Zakaukazsku (Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko), v Moldavsku a v strednej Ázii (Tadžikistan, Uzbekistan a Kirgizsko.)
STREDNÁ ÁZIA
Tadžikistan (1990 a 1992-97)
V hlavnom meste Dušanbe došlo 12.-14. februára 1990 k nepokojom. Falošné správy o tom, že tisíce arménskych utečencov z Azerbajdžanu majú dostať byty v čase nedostatku miest na bývanie, vyvolali vlnu protestov a pogromov. Krviprelievanie sa podarilo ukončiť až po nasadení armády. Konflikt s vyše dvoma desiatkami mŕtvych sa stal prológom občianskej vojny, ktorá zachvátila krajinu v rokoch 1992-97. Vyžiadala si viac ako 60.000 obetí, 100.000 ľudí zmizlo, milióny boli nútené opustiť domovy a takmer polovica obyvateľov Tadžikistanu zostala bez strechy nad hlavou. Išlo o jeden z najkrvavejších konfliktov po rozpade bývalého Sovietskeho zväzu.
KAUKAZ
Náhorný Karabach (1988–...)
Náhorný Karabach (čo znamená po azerbajdžansky Čierna záhrada), je arménskou enklávou v Azerbajdžane – zo 189.000 obyvateľov bolo pred vojnou 146.000 Arménov. Nepokoje sa začali už v roku 1988 protestmi a prerástli do vojny, ktorá si vyžiadala 30.000 (podľa niektorých odhadov vyše 40.000) obetí a milión ľudí vyhnala z domovov.
Boje utíchli 12. mája 1994, no ozbrojené strety pokračovali ďalej. Neúspešné boli rokovania o diplomatickom urovnaní konfliktu vedené tzv. Minskou skupinou Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorú tvorili USA, Francúzsko a Rusko. Ozbrojený konflikt sa rozhorel 27. septembra 2020, pričom najnovšia eskalácia predstavuje najväčšie vyostrenie situácie od roku 2016.
Abcházsko, 1989-94
Abcházsko bolo od roku 1931 autonómnou republikou v rámci Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky. Abcházci hovoria kaukazským jazykom podobne ako Gruzínci, hlásia sa ku gruzínskej kresťanskej cirkvi, respektíve k islamu a miestnym kultom.
Dňa 18. marca 1989 vyhlásilo Zhromaždenie abcházskeho národa v dedine Lychny oddelenie Abcházska od Gruzínska a v oblasti sa stupňovali nepokoje. Deklaráciu o suverenite Abcházskej sovietskej socialistickej republiky prijal abcházsky parlament 25. augusta 1990 v rozpore s vtedajšou sovietskou ústavou.
Po rozpade Sovietskeho zväzu sa Abcházsko stalo súčasťou Gruzínska. Nezávislosť od neho vyhlásil abcházsky parlament 23. júla 1992. Už 14. augusta 1992 sa začali medzi Gruzínskom a Abcházskom boje, ktoré prerástli do vojny s nasadením delostrelectva a letectva. Koncom septembra boli gruzínske vojská prinútené opustiť Abcházsko. Zahynulo tu približne 16.000 ľudí, z toho 10.000 Gruzíncov, 4000 Abcházcov a 2000 dobrovoľníkov z rôznych republík Severného Kaukazu. Okolo 250.000 Gruzíncov muselo utiecť z Abcházska.
Zbrane utíchli v septembri 1993 a od 14. mája 1994 začalo platiť prímerie. Na hraniciach medzi Gruzínskom a Abcházskom začal v roku 1993 pôsobiť tím vojenských a policajných pozorovateľov OSN pod označením UNOMIG. V roku 2008 po vojne s Gruzínskom Rusko uznalo Abcházsko za štát, neskôr tak urobili niektoré ďalšie (pozri Južné Osetsko).
Južné Osetsko (1991-92)
Južné Osetsko je oblasť Gruzínska ležiaca pri hraniciach s Ruskom, respektíve so Severoosetskou oblasťou, ktorá je súčasťou Ruskej federácie. Osetský jazyk patrí do indoeurópskej rodiny a je príbuzný s perzštinou.
Ešte v roku 1991 tu vypukol konflikt medzi gruzínskou vládou, ktorá zrušila Južnému Osetsku štatút autonómnej oblasti, a osetskými separatistami, ktorí požadovali odtrhnutie od Gruzínska. Boje ukončil podpis dohody 24. júna 1992 v Soči. Vojna si vyžiadala približne 1000 obetí, asi 100.000 obyvateľov oblasti utieklo do Severného Osetska a ďalších 23.000 do iných častí Gruzínska. Na prímerie tu dohliadajú mierové sily zložené z príslušníkov z Ruska, Gruzínska a Severného Osetska.
Po rusko-gruzínskej vojne (2008) Rusko uznalo Južné Osetsko ako štát a pripojili sa k nemu Nikaragua, Venezuela, Nauru, Sýria a Vanuatu. Ostrovný štát Tuvalu svoje uznanie neskôr stiahol. Južné Osetsko a Abcházsko sa tiež uznávajú navzájom, za štáty ich považujú aj odštiepenecké regióny Podnestersko a Náhorný Karabach. Takmer všetci obyvatelia regiónu majú ruské pasy. Ako menu používajú rubeľ.
Ingušsko (1992)
Po rozpade Sovietskeho zväzu – a spolu s ním aj Čečensko-Ingušskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky – vypukol v roku 1992 ozbrojený konflikt o okres Prigorodnyj medzi Ingušskom a susedným Severným Osetskom. Boje trvali od 31. októbra do 6. novembra 1992 a vyžiadali si cca 600 obetí.
Situácia v oblasti ostala nestabilná, hoci 11. októbra 2002 podpísali predstavitelia Ingušska a Severného Osetska dohodu o spolupráci a susedských vzťahoch. K ich opätovnému zhoršeniu prispela teroristická dráma v severoosetskom meste Beslan, ktorá sa odohrala 1.-3. septembra 2004 v miestnej škole. Vyžiadala si 330 civilných obetí, z toho 186 detí. Zrážky medzi separatistami a ruskými jednotkami pokračovali aj v rokoch 2007-15. V roku 2018 vyvolala v regióne vlnu nepokojov dohoda o zmene hraníc medzi Čečenskom a Ingušskom.
Čečensko, Dagestan (1994-2000)
Takisto sa po rozpade Sovietskeho zväzu usilovalo o osamostatnenie od Ruska aj Čečensko s viac než miliónom prevažne moslimského obyvateľstva. Pod vedením niekdajšieho sovietskeho generála Džochara Dudajeva deklarovalo Čečensko nezávislosť pod názvom Čečenská republika Ičkerija.
Rusko začalo s vojenskými akciami 1. decembra 1994 a 11. decembra sem vstúpili ruské pozemné sily. Odpor povstalcov v hornatej krajine však viedol k partizánskej vojne. Vzhľadom na to - a tiež na nesúhlas ruskej verejnosti s vojnou - boli v auguste 1996 boje zastavené.
Rusko začalo 7. augusta 1999 ofenzívu proti radikálnymi islamistom v Dagestane, republike susediacej s Čečenskom. V regióne, ktorý ovládli, vyhlásili islamisti 10. augusta 1999 nezávislý Islamský štát Dagestan. Pokračovaním ofenzívy bola ozbrojená akcia v Čečensku 1. októbra 1999. Ruské sily obsadili hlavné mesto Groznyj 2. februára 2000. V máji 2000 dosiahlo Rusko kontrolu nad Čečenskom a nastolilo promoskovskú vládu. Ruská federácia označovala túto akciu za protiteroristickú operáciu a vojská z Čečenska stiahla až po jej ukončení 16. apríla 2009. Podľa odhadov obe vojny v Čečensku pripravili o život asi 300.000 ľudí.
Gruzínsko (2008)
Situácia v separatistických regiónoch Gruzínska, Južnom Osetsku a Abcházsku, vyústila do 5-dňovej vojny medzi Ruskou federáciou a Gruzínskom v roku 2008.
Vojna sa začala v noci zo 7. na 8. augusta 2008, keď gruzínska vláda začala ofenzívu s cieľom dobyť južnoosetské hlavné mesto Cchinvali. Rusko, ktoré politicky aj vojensky podporuje regióny odtrhnuté od Gruzínska, zapojilo letecké sily (bomardovanie Tbilisi) aj pozemné jednotky, ktoré z Abcházska prešli na územie Gruzínska.
Boje boli sa oficiálne skončili 12. augusta, no ešte 15. augusta ruský vojenský konvoj prenikol na gruzínskom území do blízkosti 55 kilometrov od gruzínskej metropoly Tbilisi, a to v čase, keď Tbilisi navštívila americká ministerka zahraničných vecí Condoleezza Riseová.
Rusko oznámilo stiahnutie jednotiek z Gruzínska 22. augusta. Už 25. augusta ruský parlament jednomyseľne schválil uznanie Abcházska a Južného Osetska ako samostatných štátov, o deň neskôr toto rozhodnutie potvrdil prezident Dmitrij Medvedev. Väčšina krajín tieto štáty neuznala. S ruským uznaním nezávislosti Abcházska a Južného Osetska nesúhlasila v roku 2008 ani slovenská diplomacia.
VÝCHODNÁ EURÓPA
Podnestersko (1992)
Obyvateľstvo polmiliónovej oblasti ležiacej na východnom brehu rieky Dnester po rozpade Sovietskeho zväzu nesúhlasilo s pričlenením k Moldavsku ako nezávislému štátu – ešte v roku 1990 žiadali občania regiónu vznik autonómnej republiky, v referende v roku 1991 sa vyslovili za zachovanie Sovietskeho zväzu. Od 2. marca do 21. júla 1992 tu prebiehal ozbrojený konflikt. Jeho výsledkom je viac než 1000 obetí a vznik krajiny s vlastnou menou, normami a poštovými známkami, ktorú neuznal žiadny štát, dokonca ani Rusko - iba Abcházsko a Južné Osetsko.
Ukrajina, Krym (2014–...)
Po tom, ako sa Ukrajina 28.-29. novembra 2013 rozhodla na summite Európskej únie nepodpísať s ňou asociačnú dohodu, začali sa protivládne protesty v Kyjeve a ďalších mestách. Parlament zosadil 22. februára 2014 prezidenta Viktora Janukovyča z funkcie.
Už 27. februára sa na Kryme objavili ozbrojení muži a polostrov obsadila ruská armáda. O štatúte oblasti sa konalo 16. marca referendum. Za pripojenie Krymu k Rusku hlasovalo 96,77 percenta voličov pri účasti 83 percent. Ruský prezident Vladimir Putin a krymskí predstavitelia podpísali 18. marca 2014 v Kremli Zmluvu o prijatí Krymskej republiky a mesta Sevastopol ako dvoch samostatných subjektov do zväzku Ruskej federácie.
Odpor proti ukrajinskej vláde na jar 2014 zosilnel v regiónoch Donbas a Luhansk. Separatisti v týchto regiónoch vyhlásili povstaleckú Doneckú ľudovú republiku (7. apríla 2014) a Luhanskú ľudovú republiku (27. apríla 2014), obe so silnými väzbami na Rusko.
V Minsku bola 12. februára 2015 podpísaná mierová dohoda, ktorú uzavreli zástupcovia tzv. normandskej štvorky (Francúzsko, Nemecko, Ukrajina, Rusko) a podpísali ju aj zástupcovia separatistov. Po viacnásobnom vyhlásení prímeria a jeho opakovanom porušení pokračuje konflikt v zmrazenej podobe. Doteraz si vyžiadal vyše 13.000 obetí.
