Na archívnej snímke Lukašenko skladá prezidentskú prísahu v Paláci nezávislosti v Minsku 23. septembra 2020.Foto: TASR/APNa archívnej snímke bieloruskí podporovatelia opozície počas "Pochodu za slobodu", ktorým protestovali proti spornému znovuzvoleniu prezidenta Alexandra Lukašenka vo voľbách 9. augusta v centre hlavného mesta Minsk v nedeľu 16. augusta 2020.Foto: TASR/APNa snímke bieloruská polícia zatýka demonštranta počas protestu proti prezidentovi Alexandrovi Lukašenkovi v Minsku 27. marca 2021.Foto: TASR/AP
Vyštudovaný učiteľ a riaditeľ štátneho poľnohospodárskeho majetku vyhral voľby prvý raz 10. júla 1994 so ziskom 80,1 percenta.
Minsk/Bratislava 9. augusta (TASR) – Už rok zažíva Bielorusko sériu protestov a prejavov občianskej nespokojnosti. Odštartovali ich prezidentské voľby 9. augusta 2020, po ktorých sa šiestykrát prezidentskej funkcie ujal Alexandr Lukašenko.
Prvý raz sa stal prezidentom Bieloruska 20. júla 1994 – vyštudovaný učiteľ a riaditeľ štátneho poľnohospodárskeho majetku vyhral voľby 10. júla 1994 so ziskom 80,1 percenta.
1991 - 2000
Bielorusko vyhlásilo nezávislosť 25. augusta 1991. Po rozpade niekdajšieho Sovietskeho zväzu (ZSSR) vstúpilo do Spoločenstva nezávislých štátov, na ktorého vzniku sa dohodli prezidenti väčšiny bývalých sovietskych republík 7. a 8. decembra 1991.
Vzhľadom na nestabilnú politickú situáciu v Bielorusku súhlasila Najvyššia rada republiky so skrátením volebného obdobia a s vypísaním predčasných volieb na rok 1994. Zároveň v marci 1994 prijala novú ústavu, v ktorej bol zakotvený post prezidenta so širokými právomocami. Ilustračná snímka.Foto: TASR/AP
Dvojkolové prezidentské voľby 23. júna a 10. júla vyhral vtedy 39-ročný Alexandr Lukašenko. V druhom kole so ziskom 80,1 percenta hlasov porazil úradujúceho premiéra Viačeslava Kebiča.
Dňa 14. mája 1995 sa konalo referendum, v ktorom väčšina zo 64,5 percenta zúčastnených voličov odsúhlasila bližšie vzťahy s Ruskom, uznanie ruštiny ako druhého oficiálneho jazyka, zmenu štátnych symbolov a tiež rozšírenie právomocí prezidenta napr. o možnosť rozpustiť parlament.
Okrem toho sa 14. a 28. mája 1995 konali dve kolá parlamentných volieb, v ktorých sa pre nízku účasť nepodarilo zvoliť potrebný počet nových poslancov. Lukašenko legitimitu parlamentu v starom zložení neuznával a hrozil, že ak doplňujúce voľby v novembri a decembri 1995 nebudú úspešné, zavedie prezidentský režim.
V doplňujúcich voľbách sa podarilo zvýšiť počet kresiel obsadených novými poslancami zo 139 na 198, čo bola viac ako potrebná dvojtretinová väčšina z 260-členného parlamentu.
Prezident sa však rozhodol pre rozsiahlu reformu parlamentu i politického systému v Bielorusku. Na archívnej snímke bieloruský prezident Alexander Lukašenko v Minsku v sobotu 9. mája 2020. Prehliadka sa uskutočnila aj napriek pandémii koronavírusu.Foto: TASR/AP
Mandát na takýto krok získal v ďalšom referende 24. novembra 1996, na ktorom sa zúčastnilo viac ako 84 percent oprávneného voličstva, pričom 70,5 percenta podporilo prezidentov návrh ústavy. Ten okrem iného rozšíril právomoci hlavy štátu a predĺžil funkčné obdobie prezidenta o dva roky.
Lukašenko rozpustil parlament a začal s budovaním nového, pozostávajúceho z dvoch komôr. V prezidentskom výnose Lukašenko priznal mandát iba 110 jemu nakloneným poslancom, ktorí sa stali členmi dolnej snemovne. Všetci opoziční poslanci svoje mandáty stratili.
2001 - 2010
V druhých prezidentských voľbách 9. septembra 2001 zvíťazil Lukašenko už v prvom kole, keď podľa oficiálnych výsledkov získal 75,6 percenta hlasov. Účasť voličov dosiahla 82,5 percenta. Opozícia označila voľby za sfalšované. Lukašenko pred voľbami obvinil zástupcov opozície a médií, že na americkom veľvyslanectve v Bielorusku poberali dolárové honoráre.
Výsledok ďalšieho referenda 17. októbra 2004 umožnil Lukašenkovi zastávať úrad prezidenta viac, než dovtedy ústavou zakotvené dve funkčné obdobia. Zmenu ústavného článku odsúhlasilo približne 77 percent voličov.
Zmenená ústava umožnila Lukašenkovi uchádzať sa o najvyššiu funkciu v tretích voľbách, ktoré sa konali 19. marca 2006 - získal v nich 82,6 percent hlasov. Za hlavného opozičného kandidáta Alexandra Milinkeviča hlasovalo šesť percent voličov. Účasť vo voľbách bola podľa Ústrednej volebnej komisie 92,6 percenta. Na archívnej snímke bieloruský prezident Alexander Lukašenko (vpravo) víta Vladimira Putina v Minsku 11. februára 2015.Foto: TASR/AP
Opozícia označila voľby za zmanipulované. Ich priebeh podrobili kritike aj medzinárodní pozorovatelia z Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Napriek zákazu demonštrácií sa v Minsku zišlo po voľbách asi 10.000 stúpencov opozície.
V rokoch 2005 a 2010 bieloruské úrady opakovane zasiahli proti zástupcom poľskej menšiny, ktorá sa napriek zákazu nevzdala činnosti. K poľskej menšine sa v desaťmiliónovej republike hlási cca 400.000 ľudí. Konflikt vyvolával napätie medzi Poľskom a Bieloruskom.
Voľby 19. decembra 2010, ktoré Lukašenka vyniesli do prezidentského úradu štvrtý raz, sprevádzali najväčšie protesty od roku 1996. Lukašenko získal 79,67 percenta hlasov, jeho protikandidát Andrej Sannikav 2,56 percenta.
V centre Minsku sa zišlo asi 40.000 stúpencov opozície, žiadali Lukašenkovo odstúpenie. Z narušenia verejného poriadku obvinili v Bielorusku opozičných prezidentských kandidátov (Uladzimir Ňakľajev, Andrej Sannikav, Vitaľ Rymaševski a Mikalaj Statkevič). Prví traja utrpeli 19. decembra zranenia počas brutálneho policajného zákroku proti demonštrantom.
2011 - 2020 Na archívnej snímke bieloruský prezident Alexander Lukašenko spolu s najmladším synom Nikolajom vhadzuje volebný lístok do urny v nedeľu 23. septembra 2012Foto: TASR/AP Photo
Bieloruský súd v máji 2011 odsúdil na päťročné väzenie Lukašenkovho odporcu Sannikava. Súd ho uznal za vinného z organizácie masových nepokojov počas protestov v decembri 2010. Za organizáciu protestu´dostali Mikalaj Statkevič šesťročný a Dzmitryj Vus 5,5-ročný trest väzenia. Neskôr Lukašenko odsúdeným udelil milosť.
Lukašenko zostal hlavou štátu aj piate funkčné obdobie po tom, čo so ziskom 83,5 percenta hlasov zvíťazil v prezidentských voľbách 12. októbra 2015. Tento raz mal iba troch formálnych konkurentov: lídrov dvoch provládnych politických strán - Siarheja Hajdukeviča a Mikalaja Ulachoviča - a málo známu opozičnú aktivistku Taccianu Karatkevičovú.
Pred voľbami v roku 2020 bieloruská volebná komisia odmietla zaregistrovať ako kandidáta opozičného politika Statkeviča, ktorý proti Lukašenkovi kandidoval aj v roku 2010 a po veľkej demonštrácii bol zadržaný a väznený. Volebná komisia sa odvolala práve na tento jeho záznam v trestnom registri.
Statkeviča v máji 2020 opätovne zadržali, rovnako bol zatknutý opozičný bloger Siarhej Cichanovski. Protikandidátom Alexandra Lukašenka vo voľbách 9. augusta 2020 sa stala jeho manželka Sviatlana Cichanovská. Bývalá prezidentská kandidátka Sviatlana Cichanovská, foto z archívu.Foto: TASR/AP
Podľa oficiálne zverejnených výsledkov Lukašenko vo voľbách 9. augusta 2020 získal 80,1 percenta hlasov, zatiaľ čo jeho opozičná protikandidátka Sviatlana Cichanovská 10,1 percenta.
Z alternatívneho sčítania hlasov však podľa Cichanovskej vyplývalo, že tam, kde sa hlasovalo transparentne, ju podporilo 60-70 percent voličov, niekde za ňu hlasovalo až 90 percent ľudí. Objavili sa svedectvá, že štátni úradníci nútili členov volebných komisií, aby vypracovali a podpísali protokoly s výsledkami v prospech Lukašenka, ako napríklad komisiu v meste Vicebsk, kde pôvodne vyhrala Cichanovská. Predseda tamojšej volebnej komisie potvrdil pravosť rozhovoru, ktorý zachytával manipuláciu a unikol na internet.
Po voľbách sa konali masové protesty, najväčšie v dejinách Bieloruska. Do ulíc v auguste vyšlo 100.000 až 200.000 demonštrantov, do štrajkov sa zapojili mnohé podniky.
Cichanovská odišla do exilu v Litve.
V súvislosti s demonštráciami a prejavmi nespokojnosti zahynuli najmenej traja - podľa niektorých zdrojov - až ôsmi ľudia, tisíce účastníkov zbili príslušníci bezpečnostných zložiek, viac než 35.000 ľudí bolo zadržaných. Na archívnej snímke ľudia mávajú so starou bieloruskou vlajkou počas pohrebu Alexandra Tarajkovského, ktorý zahynul počas zrážok medzi protestujúcimi a policajtmi 15. augusta 2020 v Minsku.Foto: TASR/AP
Výberová chronológia udalostí súvisiacich s protestmi v Bielorusku
Pred rokom, 9. augusta 2020, sa v Bielorusku konali prezidentské voľby, v ktorých podľa oficiálne zverejnených výsledkov zvíťazil úradujúci bieloruský prezident Alexandr Lukašenko so ziskom 80,1 percenta hlasov. Stal sa prezidentom šiesty raz po sebe.
Nespokojnosť a podozrenia, že výsledky volieb boli zmanipulované, vyvolali v krajine sériu protestov. V súvislosti s nimi zahynuli najmenej štyri osoby (podľa niektorých odhadov sedem až osem), tisíce účastníkov zbili príslušníci bezpečnostných zložiek a viac než 35.000 ľudí bolo zadržaných.
TASR v tejto súvislosti prináša výberovú chronológiu udalostí spojených s bieloruskými protestmi počas posledného roka.
Rok 2020
9. augusta - Na základe oficiálnych výsledkov prezidentské voľby v Bielorusku vyhral Alexandr Lukašenko, ktorý dovtedy vládol už 26 rokov. Opozícia označila hlasovanie za zmanipulované a začala organizovať sériu protestných mítingov a demonštrácií.
10. augusta – Neúspešná kandidátka Sviatlana Cichanovská sa obrátila so sťažnosťou na bieloruskú ústrednú volebnú komisiu, v ktorej žiada anulovanie výsledkov volieb a opätovné sčítanie hlasov alebo opakované hlasovanie v niektorých hlasovacích miestnostiach. Následne Cichanovská opustila krajinu a odišla do Litvy.
13. augusta - V čase od 10. do 13. augusta bolo zadržaných okolo 6700 ľudí vrátane desiatok novinárov. Jeden muž zatknutý pri protestoch následne v nemocnici zomrel.
14. augusta - Ústredná volebná komisia potvrdila výsledky volieb, podľa ktorých Lukašenko získal 80,1 percenta hlasov a Cichanovská 10,1 percenta. Podľa alternatívneho sčítania hlasov dostala Cichanovská 60-70 percent, niekde až 90 percent hlasov. Na archívnej snímke ľudia držia starú bieloruskú vlajku a kladú kvety na miesto, kde zahynul Alexander Tarajkovski počas zrážok medzi protestujúcimi a policajtmi 15. augusta 2020 v Minsku.Foto: TASR/AP - Cichanovská iniciovala vznik opozičnej tzv. Koordinačnej rady.
16. augusta - Približne 200.000 prívržencov opozície sa zišlo v centre Minska a spoločne podnikli "Pochod za slobodu". Protesty pokračovali aj na ďalší deň, 17. augusta; tisícky zamestnancov tovární vstúpili do štrajku.
24. augusta - V uliciach Minska podľa odhadov médií demonštrovalo asi 100.000 ľudí. "Máme len dve požiadavky - spravodlivé voľby a koniec násilia," povedal jeden z demonštrantov.
25. augusta - Bieloruský najvyšší súd zamietol sťažnosť Sviatlany Cichanovskej, v ktorej sa dožadovala anulovania výsledkov sporných prezidentských volieb.
23. septembra - Alexandr Lukašenko sa oficiálne ujal svojho šiesteho funkčného obdobia v úrade bieloruského prezidenta. Inaugurácia bola do poslednej chvíle utajovaná.
2. októbra - Lídri členských krajín EÚ sa dohodli na zavedení sankcií voči členom režimu bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka.
8. októbra - Slovenský minister zahraničných vecí Ivan Korčok sa rozhodol povolať vedúceho diplomatickej misie SR v Minsku na konzultácie do Bratislavy. Urobil tak ako prejav solidarity s Poľskom a Litvou.
12. októbra - Ministri zahraničných vecí EÚ sa v Luxemburgu dohodli na uvalení sankcií priamo na bieloruského lídra Alexandra Lukašenka.
22. októbra - Sacharovovu cena za slobodu myslenia poslanci Európskeho parlamentu (EP) udelili demokratickej opozícii v Bielorusku zastúpenej Koordinačnou radou. Cenu si 16. decembra prišla prevziať Sviatlana Cichanovská v sprievode niekoľkých ďalších predstaviteľov bieloruskej opozície.
8. novembra – V poradí trinásta nedeľa patrila v Bielorusku protestom, na ktorých zadržali 1024 osôb. Prezident Lukašenko nazval protestujúcich "potkanmi" a nariadil, aby prepustili účastníkov protestov a štrajkov, ktorí pracujú v štátnych podnikoch. Do Bieloruska sa tiež nesmú vrátiť občania, ktorí krajinu po jeho volebnom víťazstve opustili.
13. novembra - Obyvatelia Minska si uctili pamiatku 31-ročného Ramana Bandarenku, ktorý podľahol zraneniam po incidente s neznámymi osobami, zvanými tichari – ide o mužov v civile, ktorí po boku bezpečnostných zložiek zasahovali proti protivládnym aktivistom. Smrť aktivistu odsúdil aj slovenský minister zahraničných vecí Ivan Korčok.
14. novembra – Pod názvom Pochod odvážnych sa uskutočnila ďalšia protestná akcia; proti jej účastníkom bezpečnostné zložky zasiahli mimoriadne tvrdo, zadržali 1120 ľudí. Na archívnej snímke žena zakrytá starou bieloruskou vlajkou počas opozičného zhromaždenia dôchodcov na protest proti výsledkom augustových prezidentských volieb v Minsku 16. novembra 2020. Foto: TASR/AP 19. novembra - Dvoch zakladateľov komunikačného kanálu Nexta Live na sociálnej sieti Telegram, kde sa mobilizujú účastníci opozičných protestov, zaradili bieloruské orgány na zoznam teroristických organizácií. Išlo o Sciapana Pucilu a Ramana Prataseviča žijúcich vo Varšave.
15. decembra - Väznenému vodcovi bieloruskej opozície a niekdajšiemu kandidátovi v prezidentských voľbách Mikalajovi Statkevičovi rozšírili obvinenie aj o účasť na masových nepokojoch. Vo väzbe je od mája 2020. Obvinenia rozšírili aj voči blogerovi Iharovi Losikovi.
31. decembra - Alexandr Lukašenko uviedol, že chce uskutočniť referendum o zmenách v ústave krajiny. Neuviedol však, kedy by sa takéto hlasovanie malo konať.
Rok 2021
3. januára - Pápež František prijal demisiu katolíckeho arcibiskupa z Minska Tadeusza Kondrusiewicza, ktorý sa vyjadril kriticky na adresu bieloruskej vlády a násilia voči protestujúcim.
- Protestujúci sa zišli na prvej nedeľnej demonštrácii roka 2021.
18. februára – Na dva roky väzenia odsúdili dve novinárky internetovej televízie Belsat, ktoré prinášali spravodajstvo z demonštrácií. Reportérka Kaciaryna Bachvalovová (27) a kameramanka Darja Čuľcovová (23) boli odsúdené za údajné koordinovanie "masových akcií, ktoré hrubo porušujú verejný poriadok".
5. marca - Bielorusko oznámilo, že požiadalo Litvu o vydanie Sviatlany Cichanovskej. Litva tak odmietla urobiť.
10. marca - Novinári z portálu Nexta obvinili Lukašenka z rozsiahlej korupcie, a to prostredníctvom videofilmu Lukašenko: Zlatá baňa, ktorý na druhý deň po sprístupnení na internete získal dva milióny prezretí. Podľa filmu si Lukašenko z verejných zdrojov financuje niekoľko luxusných nehnuteľností a drahé autá. Novinári získali informácie z nemenovaných zdrojov v prezidentskej kancelárii.
17. marca - Vyše 400 ľudí usvedčili do tohto dňa v Bielorusku z trestných činov, ktorých sa údajne dopustili na nepovolených masových protestoch proti Lukašenkovi.
24. marca - V bieloruskom meste Hrodna zadržali občiansku aktivistku a predsedníčku Zväzu Poliakov v Bielorusku Andželiku Borysovú. Na ďalší deň zatkli 45 ďalších osôb, boli medzi nimi novinári, aj príslušníci poľskej menšiny. Poľsko obvinilo Bielorusko z prenasledovania poľskej menšiny.
17. mája - Lukašenko podpísal výnos, ktorý bezpečnostným zložkám v Bielorusku umožňuje použiť pri zásahu voči demonštrantom aj ostrú muníciu a zbavuje ich trestnej zodpovednosti. Rozširuje tiež zoznam osôb podliehajúcich štátnej ochrane.
21. mája - vo väzení v Šklove zomrel aktivista Vitoľd Ašurak (50), ktorého v januári odsúdili na päť rokov v trestaneckom tábore. Oficiálne sa uvádzala ako príčina smrti infarkt, Ašurak mal však rozbitú hlavu a rany na tvári.
23. mája – Zadržali Ramana Prataseviča, spoluzakladateľa opozičného spravodajského kanálu Nexta. Lietadlo, v ktorom novinár cestoval z Atén do Vilniusu, muselo pre falošnú bombovú hrozbu pristáť na letisku v Minsku. Zdržali aj priateľku novinára Sofiu Sapegovú. Ministerstvo zahraničných vecí SR si predvolalo chargé d'affaires Bieloruska v Bratislave a tlmočilo mu ostrý protest Vlády SR.
25. mája - Súd v meste Mahiľov odsúdil na tresty väzenia od štyroch do siedmich rokov skupinu siedmich občianskych aktivistov. Medzi nimi je aj vplyvný predstaviteľ opozície kresťanský demokrat Paval Seviarynec. Na archívnej snímke žena drží poster počas demonštrácie za prepustenie bieloruského opozičného aktivistu Ramana Prataseviča 29. mája 2021 v Berlíne.Foto: TASR/AP 3. júna - Bieloruská tajná služba KGB a ruská Služba zahraničnej rozviedky (SVR) oznámili, že budú užšie spolupracovať v snahe čeliť spoločne "agresívnej politike Západu".
14. júna – Bieloruský novinár Raman Pratasevič vystúpil pred novinármi. Od jeho zadržania sa objavila séria videí, na ktorých sa aktivista priznal k organizovaniu protestov, kritizoval bieloruskú opozíciu a uviedol, že si váži Lukašenka. Ľudia z jeho okolia označili priznania za vynútené.
25. júna - Ramana Prataseviča a jeho priateľku Sofiu Sapegovú premiestnili z väzby do domáceho väzenia.
13. júla - Lukašenko navštívil Petrohrad a viedol tam rozhovory s ruským prezidentom Vladimirom Putinom; poďakoval sa Putinovi za "veľmi serióznu podporu" a zároveň sa zaviazal, že jeho krajina pôžičky riadne splatí.
28. júla - Americký prezident Joe Biden sa stretol v Bielom dome s líderkou bieloruskej opozície Cichanovskou.
3. augusta - Nezvestného bieloruského aktivistu Vitaľa Šyšova našli obeseného v parku neďaleko jeho bydliska v Kyjeve. Šyšov viedol mimovládnu organizáciu Bieloruský dom na Ukrajine, ktorá pomáha občanom utekajúcim z Bieloruska.
5. augusta - Bieloruská olympionička Kryscina Cimanovská sa po kritike bieloruských športových funkcionárov zúčastňujúcich sa na olympijských hier v Tokiu v obavách z represií odmietla vrátiť do vlasti. Poľsko udelilo humanitárne vízum jej i jej manželovi Arseňovi Zdanevičovi.
