Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Vládny kabinet má 18 ministrov vrátane piatich žien. Jeho súčasťou sú aj nezávislí experti.
Autor TASR
,aktualizované Rím 1. júna (TASR) - Nový taliansky premiér Giuseppe Conte a členovia jeho koaličnej vlády, ktorú vytvorili protisystémové Hnutie piatich hviezd (M5S) a pravicovo-populistická strana Liga Severu (LN), zložili v piatok popoludní prísahu do rúk prezidenta Sergia Mattarellu a ujali sa moci v krajine.
Vládny kabinet má 18 ministrov vrátane piatich žien. Jeho súčasťou sú aj nezávislí experti.
Taliansky prezident poveril univerzitného profesora práva Conteho (53) zostavením budúcej vlády po prvý raz už v stredu 23. mája. Ten však toto poverenie v nedeľu 27. mája vrátil po tom, čo sa mu kabinet nepodarilo zostaviť v súvislosti so spormi okolo kandidáta na post ministra hospodárstva Paola Savonu, ktorého nomináciu vetovala hlava štátu.
Druhýkrát poveril prezident Conteho zostavením vlády až po dosiahnutí konsenzu medzi potenciálnymi koaličnými partnermi vo štvrtok 31. mája.
Conte je rodákom z obce Volturara v Apúlii na juhovýchode Talianska. Vyštudoval právo v Ríme a následne absolvoval viacero zahraničných študijných a stážových pobytov na renomovaných univerzitách a vysokých školách. Počas akademickej dráhy vyučoval občianske a obchodné právo na univerzite v Ríme a inde, okrem iného na Sardínii či na Malte. Na politickej scéne je považovaný za nováčika, ktorý však hneď na úvod vytvoril rekord, keď v priebehu ôsmich dní dostal dvakrát poverenie na vytvorenie vlády. V prvých vystúpeniach zaujal zdržanlivosťou i vzhľadom, podľa talianskych zdrojov dokáže pracovať aj s minimom spánku.
Novým šéfom talianskej diplomacie bude 63-ročný Enzo Moavero Milanesi, proeurópsky orientovaný muž, ktorý život strávil medzi Rímom a Bruselom a má bohaté skúsenosti z európskej scény. Moavero Milanesi mal už európsku politiku na starosti vo vládach premiérov Maria Montiho a Enrica Lettu. Je právnikom, špecialistom na kartelové právo.
Rezort vnútra bude riadiť predseda pravicovej koaličnej Ligy Severu (LN) Matteo Salvini (45), ktorý je známy svojim tvrdým postojom v migračnej problematike. Má novinársku minulosť a svojim nekompromisným postojom voči ilegálnym migrantom si získal v uplynulých mesiacoch nemálo Talianov na svoju stranu. Osobne sa navyše hrdo hlási k populizmu.
Ministrom práce bude predseda populistického Hnutia piatich hviezd (M5S) Luigi Di Maio (31), ktorý sa chcel podobne ako Salvini stať pôvodne premiérom, ale v záujme spolupráce na to rezignoval. Muž, ktorý prerušil štúdium a má skúsenosti z pôsobenia ako čašník alebo steward na futbalovom štadióne, je považovaný za politika s nejasným profilom.
Obaja lídri koaličných strán budú zároveň podpredsedami novej vlády.
Kontroverzne prijatý kandidát za ministra financií, ekonóm Paolo Savona (81) bude napokon v novom kabinete ministrom pre európske záležitosti. Rodák zo Sardínie je eurokritikom, ktorý spoločnú európsku menu označil svojho času za "nemeckú klietku" a vyhlásil, že Taliansko musí byť pripravené opustiť eurozónu, ak bude k tomu prinútené. Osobne sa však za to nevyslovil.
Riadenie rezortu financií prevezme profesor ekonómie a publicista Giovanni Tria (69). La Stampa o ňom napísala, že hovorí po čínsky, ale miluje Západ. Tria je považovaný za osobnosť blízku konzervatívcom z Berlusconiho strany Vpred Taliansko (Forza Italia), je stúpencom rovnej dane, ale je vnímaný ako realista, ktorý nemá rád veľké sľuby. Kritizuje stúpencov odchodu z eurozóny, ale aj tých, ktorý spoločnú menu považujú za nenahraditeľnú.
Hlasovanie o dôvere novej, celkove 65. vláde, ktorá v Taliansku vznikla v období po druhej svetovej vojne a ktorú vôbec po prvý raz vytvorili euroskeptické subjekty, sa očakáva v parlamente v Ríme na budúci týždeň.
Carlo Azeglio Ciampi – nezávislý
28. apríl 1993 – 10. máj 1994
Širokú koalíciu tvorili kresťanskí demokrati (Democrazia Cristiana, DC), socialisti a ľavica (PSI-PDS), Talianska liberálna strana (PLI), Talianska republikánska strana (PRI), sociálni demokrati (PDSI) a Federácia zelených (FdV).
Silvio Berlusconi - Forza Italia (Taliansko vpred)
11. máj 1994 – 17. január 1995
Forza Italia (Taliansko vpred) bola v širokej koalícii s Ligou Severu a tiež s Národnou alianciou, ktorá bola spájaná s neofašistami. Berlusconiho kabinet bol prvou pravicovou vládou v Taliansku od roku 1945.
Lamberto Dini (1995-1996) - nezávislý
17. január 1995 – 17. máj 1996
Po prvý raz v histórii Talianska bol nový 21-členný vládny kabinet zostavený väčšinou z nadstraníckych odborníkov. Kabinet podporila ľavica, sociálni demokrati, ale napríklad aj Liga Severu.
Romano Prodi – Olivovník
18. máj 1996 – 21. október 1998
Prodiho ľavicová koalícia Olivovník získala najviac hlasov v aprílových všeobecných voľbách, vládu podporovala aj Strana komunistickej obnovy (Partito della Rifondazione Comunista, PRC).
Massimo D'Alema – Demokratická strana ľavice
21. október 1998 – 22. december 1999
22. december 1999 – 25. apríl 2000
Vláda predsedu Demokratickej strany ľavice (PDS) vystriedala predošlý ľavicovo-centristický kabinet Romana Prodiho, ktorý 9. októbra iba o jeden hlas neprešiel hlasovaním o dôvere v dolnej komore parlamentu. Medzi novými ministrami boli aj členovia umiernenej Marxistickej strany talianskych komunistov, ktorá sa odštiepila od Strany komunistickej obnovy (PRC).
Giuliano Amato – Olivovník
26. apríl 2000 – 11. jún 2001
Vo vládnej koalícii boli Demokratická strana ľavice (PDS), Talianska ľudová strana (PPI), Obnova Talianska (RI), Strana komunistickej obnovy (PRC), Demokratický zväz pre republiku (UDR), Talianski socialistickí demokrati (SDI).
Silvio Berlusconi – Forza Italia (Taliansko vpred)
11. jún 2001 -23. apríl 2005
23. apríl 2005 – 17. máj 2006
V kabinete mali okrem Berlusconiho strany Forza Italia zastúpenie jeho spojenci Národná aliancia (AN), Liga Severu (LN) a Kresťanskodemokratický stred (CCD) s Kresťanskodemokratickou úniou (CDU). V ďalšom období, po 23. apríli 2005, pribudol nový koaličný partner Kresťanskodemokratický stred (UDC-centre).
Romano Prodi - Olivovník, Demokratická strana
17. máj 2006 – 8. máj 2008
Vláda stredoľavej koalície zahŕňala až deväť strán od katolíkov po komunistov.
Silvio Berlusconi - Ľud slobody
8. máj 2008 – 16. november 2011
Stredopravú koalíciu tvorilo Berlusconiho nové hnutie Ľud slobody (PdL), Liga Severu (LN) a Hnutie za autonómiu juhu. Berlusconi podal demisiu pod tlakom dlhovej a hospodárskej krízy.
Mario Monti - nezávislý
16. november 2011 – 28. Apríl 2013
Montiho vládu podporovali subjekty ako Demokratická strana (PD), konzervatívna strana Ľud slobody (PdL) expremiéra Silvia Berlusconiho, Centristická únia (UdC), Budúcnosť a sloboda (FLI) či Aliancia pre Taliansko (ApI).
Enrico Letta – Demokratická strana
28. apríl 2013 – 22. Február 2014
Veľkú koalíciu tvorili stredopravá Demokratická strana (PD), Ľud slobody (PdL) a Scelta Civica (centristi Maria Montiho).
Matteo Renzi - Demokratická strana
22. február 2014 – 12. December 2016
2 roky, 294 dní
Stredoľavá koalícia zvíťazila vo voľbách do dolnej komory talianskeho parlamentu, keď získala 29,5 percenta hlasov. Renzi bol najmladším premiérom v dejinách Talianska ako republiky i v Európskej únii. Priemerný vek členov jeho kabinetu bol 46 rokov.
Paolo Gentiloni - Demokratická strana
12. decembra 2016 – 1. júna 2018
Jeho vláda mala 19 ministrov vrátane jedenástich členov niekdajšieho Renziho kabinetu. Koaličným partnerom PD bol Nový pravý stred (NCD) spolu s Ľudovou alternatívou a tiež Centristi za Európu.
Giuseppe Conte - nezávislý
od 1. júna 2018
Conteho nominovali na premiéra protisystémové Hnutie piatich hviezd (M5S) a pravicovo-populistická strana Liga Severu (LN) v rámci svojej dohody o koaličnej vláde, ktorá má 18 ministrov vrátane piatich žien a ktorej súčasťou sú aj nezávislí experti.
Vládny kabinet má 18 ministrov vrátane piatich žien. Jeho súčasťou sú aj nezávislí experti.
Taliansky prezident poveril univerzitného profesora práva Conteho (53) zostavením budúcej vlády po prvý raz už v stredu 23. mája. Ten však toto poverenie v nedeľu 27. mája vrátil po tom, čo sa mu kabinet nepodarilo zostaviť v súvislosti so spormi okolo kandidáta na post ministra hospodárstva Paola Savonu, ktorého nomináciu vetovala hlava štátu.
Druhýkrát poveril prezident Conteho zostavením vlády až po dosiahnutí konsenzu medzi potenciálnymi koaličnými partnermi vo štvrtok 31. mája.
Conte je rodákom z obce Volturara v Apúlii na juhovýchode Talianska. Vyštudoval právo v Ríme a následne absolvoval viacero zahraničných študijných a stážových pobytov na renomovaných univerzitách a vysokých školách. Počas akademickej dráhy vyučoval občianske a obchodné právo na univerzite v Ríme a inde, okrem iného na Sardínii či na Malte. Na politickej scéne je považovaný za nováčika, ktorý však hneď na úvod vytvoril rekord, keď v priebehu ôsmich dní dostal dvakrát poverenie na vytvorenie vlády. V prvých vystúpeniach zaujal zdržanlivosťou i vzhľadom, podľa talianskych zdrojov dokáže pracovať aj s minimom spánku.
Novým šéfom talianskej diplomacie bude 63-ročný Enzo Moavero Milanesi, proeurópsky orientovaný muž, ktorý život strávil medzi Rímom a Bruselom a má bohaté skúsenosti z európskej scény. Moavero Milanesi mal už európsku politiku na starosti vo vládach premiérov Maria Montiho a Enrica Lettu. Je právnikom, špecialistom na kartelové právo.
Rezort vnútra bude riadiť predseda pravicovej koaličnej Ligy Severu (LN) Matteo Salvini (45), ktorý je známy svojim tvrdým postojom v migračnej problematike. Má novinársku minulosť a svojim nekompromisným postojom voči ilegálnym migrantom si získal v uplynulých mesiacoch nemálo Talianov na svoju stranu. Osobne sa navyše hrdo hlási k populizmu.
Ministrom práce bude predseda populistického Hnutia piatich hviezd (M5S) Luigi Di Maio (31), ktorý sa chcel podobne ako Salvini stať pôvodne premiérom, ale v záujme spolupráce na to rezignoval. Muž, ktorý prerušil štúdium a má skúsenosti z pôsobenia ako čašník alebo steward na futbalovom štadióne, je považovaný za politika s nejasným profilom.
Obaja lídri koaličných strán budú zároveň podpredsedami novej vlády.
Kontroverzne prijatý kandidát za ministra financií, ekonóm Paolo Savona (81) bude napokon v novom kabinete ministrom pre európske záležitosti. Rodák zo Sardínie je eurokritikom, ktorý spoločnú európsku menu označil svojho času za "nemeckú klietku" a vyhlásil, že Taliansko musí byť pripravené opustiť eurozónu, ak bude k tomu prinútené. Osobne sa však za to nevyslovil.
Riadenie rezortu financií prevezme profesor ekonómie a publicista Giovanni Tria (69). La Stampa o ňom napísala, že hovorí po čínsky, ale miluje Západ. Tria je považovaný za osobnosť blízku konzervatívcom z Berlusconiho strany Vpred Taliansko (Forza Italia), je stúpencom rovnej dane, ale je vnímaný ako realista, ktorý nemá rád veľké sľuby. Kritizuje stúpencov odchodu z eurozóny, ale aj tých, ktorý spoločnú menu považujú za nenahraditeľnú.
Hlasovanie o dôvere novej, celkove 65. vláde, ktorá v Taliansku vznikla v období po druhej svetovej vojne a ktorú vôbec po prvý raz vytvorili euroskeptické subjekty, sa očakáva v parlamente v Ríme na budúci týždeň.
Prehľad talianskych premiérov a vlád za posledných 25 rokov:
Carlo Azeglio Ciampi – nezávislý
28. apríl 1993 – 10. máj 1994
Širokú koalíciu tvorili kresťanskí demokrati (Democrazia Cristiana, DC), socialisti a ľavica (PSI-PDS), Talianska liberálna strana (PLI), Talianska republikánska strana (PRI), sociálni demokrati (PDSI) a Federácia zelených (FdV).
Silvio Berlusconi - Forza Italia (Taliansko vpred)
11. máj 1994 – 17. január 1995
Forza Italia (Taliansko vpred) bola v širokej koalícii s Ligou Severu a tiež s Národnou alianciou, ktorá bola spájaná s neofašistami. Berlusconiho kabinet bol prvou pravicovou vládou v Taliansku od roku 1945.
Lamberto Dini (1995-1996) - nezávislý
17. január 1995 – 17. máj 1996
Po prvý raz v histórii Talianska bol nový 21-členný vládny kabinet zostavený väčšinou z nadstraníckych odborníkov. Kabinet podporila ľavica, sociálni demokrati, ale napríklad aj Liga Severu.
Romano Prodi – Olivovník
18. máj 1996 – 21. október 1998
Prodiho ľavicová koalícia Olivovník získala najviac hlasov v aprílových všeobecných voľbách, vládu podporovala aj Strana komunistickej obnovy (Partito della Rifondazione Comunista, PRC).
Massimo D'Alema – Demokratická strana ľavice
21. október 1998 – 22. december 1999
22. december 1999 – 25. apríl 2000
Vláda predsedu Demokratickej strany ľavice (PDS) vystriedala predošlý ľavicovo-centristický kabinet Romana Prodiho, ktorý 9. októbra iba o jeden hlas neprešiel hlasovaním o dôvere v dolnej komore parlamentu. Medzi novými ministrami boli aj členovia umiernenej Marxistickej strany talianskych komunistov, ktorá sa odštiepila od Strany komunistickej obnovy (PRC).
Giuliano Amato – Olivovník
26. apríl 2000 – 11. jún 2001
Vo vládnej koalícii boli Demokratická strana ľavice (PDS), Talianska ľudová strana (PPI), Obnova Talianska (RI), Strana komunistickej obnovy (PRC), Demokratický zväz pre republiku (UDR), Talianski socialistickí demokrati (SDI).
Silvio Berlusconi – Forza Italia (Taliansko vpred)
11. jún 2001 -23. apríl 2005
23. apríl 2005 – 17. máj 2006
V kabinete mali okrem Berlusconiho strany Forza Italia zastúpenie jeho spojenci Národná aliancia (AN), Liga Severu (LN) a Kresťanskodemokratický stred (CCD) s Kresťanskodemokratickou úniou (CDU). V ďalšom období, po 23. apríli 2005, pribudol nový koaličný partner Kresťanskodemokratický stred (UDC-centre).
Romano Prodi - Olivovník, Demokratická strana
17. máj 2006 – 8. máj 2008
Vláda stredoľavej koalície zahŕňala až deväť strán od katolíkov po komunistov.
Silvio Berlusconi - Ľud slobody
8. máj 2008 – 16. november 2011
Stredopravú koalíciu tvorilo Berlusconiho nové hnutie Ľud slobody (PdL), Liga Severu (LN) a Hnutie za autonómiu juhu. Berlusconi podal demisiu pod tlakom dlhovej a hospodárskej krízy.
Mario Monti - nezávislý
16. november 2011 – 28. Apríl 2013
Montiho vládu podporovali subjekty ako Demokratická strana (PD), konzervatívna strana Ľud slobody (PdL) expremiéra Silvia Berlusconiho, Centristická únia (UdC), Budúcnosť a sloboda (FLI) či Aliancia pre Taliansko (ApI).
Enrico Letta – Demokratická strana
28. apríl 2013 – 22. Február 2014
Veľkú koalíciu tvorili stredopravá Demokratická strana (PD), Ľud slobody (PdL) a Scelta Civica (centristi Maria Montiho).
Matteo Renzi - Demokratická strana
22. február 2014 – 12. December 2016
2 roky, 294 dní
Stredoľavá koalícia zvíťazila vo voľbách do dolnej komory talianskeho parlamentu, keď získala 29,5 percenta hlasov. Renzi bol najmladším premiérom v dejinách Talianska ako republiky i v Európskej únii. Priemerný vek členov jeho kabinetu bol 46 rokov.
Paolo Gentiloni - Demokratická strana
12. decembra 2016 – 1. júna 2018
Jeho vláda mala 19 ministrov vrátane jedenástich členov niekdajšieho Renziho kabinetu. Koaličným partnerom PD bol Nový pravý stred (NCD) spolu s Ľudovou alternatívou a tiež Centristi za Európu.
Giuseppe Conte - nezávislý
od 1. júna 2018
Conteho nominovali na premiéra protisystémové Hnutie piatich hviezd (M5S) a pravicovo-populistická strana Liga Severu (LN) v rámci svojej dohody o koaličnej vláde, ktorá má 18 ministrov vrátane piatich žien a ktorej súčasťou sú aj nezávislí experti.
