Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín prijal Výbor ministrov Rady Európy 10. novembra 1994 a do platnosti vstúpil 1. februára 1998. V súčasnosti platí v 38 štátoch.
Autor TASR
Ak si želáte, aby počítač prečítal text článku, použite prehrávač nižšie.
00:00 / 00:00
Štrasburg/Bratislava 9. novembra (TASR) - Rada Európy pred 30 rokmi prijala Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín. Ide o prvý právne záväzný multilaterálny nástroj venovaný ochrane národnostných menšín na celom svete a jeho implementáciu monitoruje medzinárodný výbor, ktorý sa venuje výlučne právam menšín.
Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín prijal Výbor ministrov Rady Európy 10. novembra 1994 a do platnosti vstúpil 1. februára 1998. V súčasnosti platí v 38 štátoch.
Zatiaľ čo Rámcový dohovor je právne záväzným nástrojom podľa medzinárodného práva, slovo "Rámec" zdôrazňuje priestor pre členské štáty aplikovať ustanovenia dohovoru v krajine prostredníctvom národnej legislatívy a príslušných vládnych politík.
Dokument je jedným najkomplexnejších dohovorov Rady Európy a jeho účelom je ochrana práv národnostných menšín. Slovenská republika sa podpisom dohovoru v roku 1995 zaviazala podporiť rovnosť osôb patriacich k národnostným menšinám vo všetkých oblastiach spoločenského života a umožniť ochraňovať a rozvíjať ich kultúru a identitu.
Dohovor neobsahuje definíciu "národnostnej menšiny", keďže neexistuje žiadna všeobecná definícia, na ktorej by sa zhodli všetky členské štáty Rady Európy. Existuje teda určitá flexibilita alebo miera voľnej úvahy, ktorú majú štáty pri rozhodovaní o tom, kto spadá pod ochranu Rámcového dohovoru. Toto rozhodnutie musí byť urobené v dobrej viere, v súlade so všeobecnými zásadami medzinárodného práva vrátane slobodnej sebaidentifikácie.
Tento princíp je základným kameňom práv menšín. Znamená to, že jednotlivci majú právo sami sa rozhodnúť, či chcú byť identifikovaní ako príslušníci národnostnej menšiny, a ak áno, akej. Ich rozhodnutie však musí byť založené na objektívnych kritériách spojených s identitou, ako je ich náboženstvo, jazyk, tradície a kultúrne dedičstvo.
Medzi práva osôb patriacich k národnostným menšinám patrí napríklad voľné vyjadrenie etnickej, kultúrnej, jazykovej a náboženskej identity, nebyť diskriminovaný. Takisto majú právo využívať slobodu zhromažďovania, združovania, prejavu, myslenia, svedomia a náboženstva. Používanie menšinových jazykov v kontakte s úradmi musí byť povolené v oblastiach tradične alebo vo veľkom počte obývaných národnostnými menšinami.
zdroj: www.coe.int
Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín prijal Výbor ministrov Rady Európy 10. novembra 1994 a do platnosti vstúpil 1. februára 1998. V súčasnosti platí v 38 štátoch.
Zatiaľ čo Rámcový dohovor je právne záväzným nástrojom podľa medzinárodného práva, slovo "Rámec" zdôrazňuje priestor pre členské štáty aplikovať ustanovenia dohovoru v krajine prostredníctvom národnej legislatívy a príslušných vládnych politík.
Dokument je jedným najkomplexnejších dohovorov Rady Európy a jeho účelom je ochrana práv národnostných menšín. Slovenská republika sa podpisom dohovoru v roku 1995 zaviazala podporiť rovnosť osôb patriacich k národnostným menšinám vo všetkých oblastiach spoločenského života a umožniť ochraňovať a rozvíjať ich kultúru a identitu.
Dohovor neobsahuje definíciu "národnostnej menšiny", keďže neexistuje žiadna všeobecná definícia, na ktorej by sa zhodli všetky členské štáty Rady Európy. Existuje teda určitá flexibilita alebo miera voľnej úvahy, ktorú majú štáty pri rozhodovaní o tom, kto spadá pod ochranu Rámcového dohovoru. Toto rozhodnutie musí byť urobené v dobrej viere, v súlade so všeobecnými zásadami medzinárodného práva vrátane slobodnej sebaidentifikácie.
Tento princíp je základným kameňom práv menšín. Znamená to, že jednotlivci majú právo sami sa rozhodnúť, či chcú byť identifikovaní ako príslušníci národnostnej menšiny, a ak áno, akej. Ich rozhodnutie však musí byť založené na objektívnych kritériách spojených s identitou, ako je ich náboženstvo, jazyk, tradície a kultúrne dedičstvo.
Medzi práva osôb patriacich k národnostným menšinám patrí napríklad voľné vyjadrenie etnickej, kultúrnej, jazykovej a náboženskej identity, nebyť diskriminovaný. Takisto majú právo využívať slobodu zhromažďovania, združovania, prejavu, myslenia, svedomia a náboženstva. Používanie menšinových jazykov v kontakte s úradmi musí byť povolené v oblastiach tradične alebo vo veľkom počte obývaných národnostnými menšinami.
zdroj: www.coe.int
