Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
V júli 2019 Európsky parlament zaslal Súdnemu dvoru EÚ žiadosť o stanovisko k uzavretiu Istanbulského dohovoru Úniou.
Autor TASR
Brusel/Luxemburg 6. októbra (TASR) – Zmluvy o fungovaní EÚ (ZFEÚ) nezakazujú Rade EÚ čakať pred prijatím rozhodnutia o uzavretí Istanbulského dohovoru Európskou úniou na „spoločnú dohodu" členských štátov. Avšak táto inštitúcia nemôže zmeniť postup uzatvárania dohovoru tým, že jeho uzavretie podmieni predchádzajúcim konštatovaním „spoločnej dohody". Uviedol to v stredu Súdny dvor EÚ.
Súd pripomenul, že Istanbulský dohovor o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu čiastočne patrí do právomocí EÚ a čiastočne do právomocí členských štátov. Má sa teda stať zmiešanou dohodou uzavretou ako takou Úniou a členskými štátmi.
Návrh rozhodnutia o podpise tohto dohovoru v mene Únie, ktorý prijala Európska komisia, uvádzal ako hmotnoprávny základ článok 82 ods. 2 ZFEÚ a článok 84 ZFEÚ. Vzhľadom na to, že tento návrh nezískal dostatočnú podporu v Rade EÚ (medzi členskými štátmi), rozhodlo sa, že sa podpis dohovoru obmedzí na jeho oblasti, ktoré patria do výlučnej právomoci EÚ.
Istanbulský dohovor bol podpísaný v mene Únie 13. júna 2017. Do dnešného dňa však nebolo prijaté žiadne rozhodnutie o uzavretí dohovoru Úniou ako celkom, pretože Rada EÚ podmieňuje prijatie takéhoto rozhodnutia predchádzajúcou spoločnou dohodou všetkých členských štátov, že budú viazané dohovorom len v oblastiach patriacich do ich právomocí.
V júli 2019 Európsky parlament zaslal Súdnemu dvoru EÚ žiadosť o stanovisko k uzavretiu Istanbulského dohovoru Úniou. EP sa na jednej strane pýta, aké sú vhodné právne základy aktu Rady EÚ o uzavretí tohto dohovoru a či je potrebné alebo možné rozdeliť akt o podpise, ako aj akt o uzavretí dohovoru na dve rôzne rozhodnutia.
Svojou druhou otázkou sa EP pýta, či Zmluvy umožňujú, aby Rada EÚ pred uzavretím Istanbulského dohovoru v mene Únie vyčkala na spoločnú dohodu členských štátov, že budú týmto dohovorom viazané v oblastiach patriacich do ich právomocí.
Súd v stredajšom rozsudku uviedol, že ZFEÚ nezakazujú Rade EÚ pred prijatím rozhodnutia o uzavretí Istanbulského dohovoru vyčkať na spoločnú dohodu, zakazujú jej však pridať ďalšiu fázu k postupu uzavretia tým, že prijatie rozhodnutia o uzavretí podmieni predchádzajúcim konštatovaním takejto spoločnej dohody.
Pokiaľ ide o prax vyčkať na spoločnú dohodu členských štátov, že budú viazané zmiešanou dohodou, Súdny dvor uviedol, že ZFEÚ zakazujú Rade EÚ podmieniť začatie postupu uzatvárania dohovoru predchádzajúcim konštatovaním takejto spoločnej dohody. Ak by táto prax mala takýto rozsah, zavádzala by hybridný rozhodovací postup a už samotná možnosť Únie uzavrieť zmiešanú dohodu by závisela od vôle každého z členských štátov byť viazaný takouto dohodou v oblastiach patriacich do ich právomocí. Súd upozornil, že takýto hybridný rozhodovací postup je nezlučiteľný s článkom 218 ods. 2, 6 a 8 ZFEÚ, ktorý považuje uzavretie medzinárodnej dohody za akt Rady EÚ prijímaný kvalifikovanou väčšinou.
Súd pripomenul, že Istanbulský dohovor o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu čiastočne patrí do právomocí EÚ a čiastočne do právomocí členských štátov. Má sa teda stať zmiešanou dohodou uzavretou ako takou Úniou a členskými štátmi.
Návrh rozhodnutia o podpise tohto dohovoru v mene Únie, ktorý prijala Európska komisia, uvádzal ako hmotnoprávny základ článok 82 ods. 2 ZFEÚ a článok 84 ZFEÚ. Vzhľadom na to, že tento návrh nezískal dostatočnú podporu v Rade EÚ (medzi členskými štátmi), rozhodlo sa, že sa podpis dohovoru obmedzí na jeho oblasti, ktoré patria do výlučnej právomoci EÚ.
Istanbulský dohovor bol podpísaný v mene Únie 13. júna 2017. Do dnešného dňa však nebolo prijaté žiadne rozhodnutie o uzavretí dohovoru Úniou ako celkom, pretože Rada EÚ podmieňuje prijatie takéhoto rozhodnutia predchádzajúcou spoločnou dohodou všetkých členských štátov, že budú viazané dohovorom len v oblastiach patriacich do ich právomocí.
V júli 2019 Európsky parlament zaslal Súdnemu dvoru EÚ žiadosť o stanovisko k uzavretiu Istanbulského dohovoru Úniou. EP sa na jednej strane pýta, aké sú vhodné právne základy aktu Rady EÚ o uzavretí tohto dohovoru a či je potrebné alebo možné rozdeliť akt o podpise, ako aj akt o uzavretí dohovoru na dve rôzne rozhodnutia.
Svojou druhou otázkou sa EP pýta, či Zmluvy umožňujú, aby Rada EÚ pred uzavretím Istanbulského dohovoru v mene Únie vyčkala na spoločnú dohodu členských štátov, že budú týmto dohovorom viazané v oblastiach patriacich do ich právomocí.
Súd v stredajšom rozsudku uviedol, že ZFEÚ nezakazujú Rade EÚ pred prijatím rozhodnutia o uzavretí Istanbulského dohovoru vyčkať na spoločnú dohodu, zakazujú jej však pridať ďalšiu fázu k postupu uzavretia tým, že prijatie rozhodnutia o uzavretí podmieni predchádzajúcim konštatovaním takejto spoločnej dohody.
Pokiaľ ide o prax vyčkať na spoločnú dohodu členských štátov, že budú viazané zmiešanou dohodou, Súdny dvor uviedol, že ZFEÚ zakazujú Rade EÚ podmieniť začatie postupu uzatvárania dohovoru predchádzajúcim konštatovaním takejto spoločnej dohody. Ak by táto prax mala takýto rozsah, zavádzala by hybridný rozhodovací postup a už samotná možnosť Únie uzavrieť zmiešanú dohodu by závisela od vôle každého z členských štátov byť viazaný takouto dohodou v oblastiach patriacich do ich právomocí. Súd upozornil, že takýto hybridný rozhodovací postup je nezlučiteľný s článkom 218 ods. 2, 6 a 8 ZFEÚ, ktorý považuje uzavretie medzinárodnej dohody za akt Rady EÚ prijímaný kvalifikovanou väčšinou.
