Bratislava/Štrasburg 4. júna (TASR) - Európsky parlament (EP), ako jedna z hlavných inštitúcií Európskej únie (EÚ), prešiel počas svojej existencie zásadným vývojom a výraznými zmenami, keď postupne nadobúdal značné právomoci. Zatiaľ čo jeho predchodca - Zhromaždenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO) - malo len kontrolné právomoci, súčasný europarlament sa podieľa na vytváraní a prijímaní novej legislatívy. Zároveň je EP jedinou priamo volenou inštitúciou EÚ.

Od vzniku ESUO v roku 1952 bolo bezprostredným predchodcom Európskeho parlamentu Zhromaždenie ESUO. Tvorilo ho 78 zástupcov zo šiestich zakladajúcich krajín - z Belgicka, Francúzska, Holandska, Luxemburska, Nemecka a Talianska. Voľba zástupcov do Zhromaždenia ESUO nebola na rozdiel od súčasnosti priama, ale delegáti (zástupcovia krajín) boli do Zhromaždenia ESUO nominovaní z poslancov národných parlamentov. Všetci europoslanci mali dvojitý mandát. Po prvý raz sa zišli 10. septembra 1952 v Štrasburgu.

O necelých päť rokov neskôr, 25. marca 1957, podpísalo šesť štátov Rímske zmluvy, čím položili základy Európy tak, ako ju poznáme dnes. Účinnosť nadobudli 1. januára 1958. Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko vytvorili v Ríme Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom).

V obidvoch nových spoločenstvách vykonávala rozhodnutia Rada na návrh Komisie. Rada mala rozhodnutia konzultovať s Európskym parlamentným zhromaždením, ktoré jej malo oznamovať svoje stanoviská. Počet poslancov zhromaždenia sa zvýšil na 142. Prvé zasadnutie Európskeho parlamentného zhromaždenia sa uskutočnilo 19. marca 1958 v Štrasburgu. Rímskymi zmluvami sa zaviedlo súčasne osobitné ustanovenie, aby boli poslanci volení priamo. Toto ustanovenie sa prvýkrát naplnilo v roku 1979.

Počiatkom šesťdesiatych rokov sa začali prejavovať čoraz intenzívnejšie snahy niektorých členov s cieľom zmeniť názov Zhromaždenia tak, aby vhodnejšie odrážal jeho postavenie v rámci európskych inštitúcií. Najmä zástupcovia Nemecka a Holandska navrhovali názov Európsky parlament. K hlasovaniu o zmene názvu došlo 30. marca 1962.

Prvé priame voľby do EP sa uskutočnili v dňoch 7. - 10. júna 1979. Išlo súčasne o prvé spoločné európske voľby. Obyvatelia deviatich krajín, teda Francúzska, Nemecka, Talianska, Spojeného kráľovstva, Holandska, Belgicka, Dánska, Írska a Luxemburska volili celkove 410 poslancov. Priemerná volebná účasť dosiahla 62 percent. Prvé zasadanie parlamentu sa uskutočnilo v novej polkruhovej budove Európskeho paláca v Štrasburgu 17. júla 1979.

Odvtedy sa poslanci Európskeho parlamentu volia priamym všeobecným hlasovaním na obdobie piatich rokov. Slovenská republika sa po prvýkrát zúčastnila na voľbách do europarlamentu 13. júna 2004, keď si zvolila 14 europoslancov.

Už počas týchto volieb prišlo na Slovensku k volebným urnám spomedzi všetkých členských krajín Európskej únie najmenej voličov - volebná účasť dosiahla len 16,96 %. Toto nelichotivé prvenstvo zaznamenala SR aj v nasledujúcich voľbách do EP - v roku 2009 to bolo 19,64 %.

O päť rokov neskôr si Slovensko pripísalo na svoje konto európske historické minimum vo volebnej účasti, keď hlasovacie lístky vhodilo do volebných urien len 13,05 % Slovákov. A napriek tomu, že v roku 2019 prekonala SR prvýkrát hranicu 20 %, opäť to bola v rámci EÚ s 22,74 % najnižšia účasť.

Po vystúpení Spojeného kráľovstva z Európskej únie (31. januára 2020) sa počet poslancov v EP, zastupujúcich 27 členských krajín, znížil zo 751 na 705. Tento rok si budú voliči na Slovensku voliť 15 poslancov EP, teda o jedného viac ako vo voľbách v roku 2019.

Oficiálnym sídlom Európskeho parlamentu a dejiskom väčšiny jeho plenárnych schôdzí je Štrasburg. Na parlamentných výboroch sa poslanci schádzajú v Bruseli a sekretariát EP sídli v Luxemburgu.