Sergej Fiodorovič Bondarčuk sa narodil 25. septembra 1920 v ukrajinskej dedine Belozerka pri meste Cherson.
Autor TASR
Belozerka/Bratislava 25. septembra (TASR) – Od malička sníval Sergej Bondarčuk o tom, že sa stane hercom, ale preslávil sa najmä ako režisér. Jeho výrazný či už režijný, herecký alebo scenáristický rukopis nesie takmer stovka filmov.
K spracovaniu každej témy pristupoval so zámerom zobraziť ju čo najvernejšie a najpresnejšie, preto často konzultoval veci s historikmi a vedcami, požičiaval si rekvizity z múzeí. V plnej miere sa to prejavilo pri jeho najznámejšom veľkofilme Vojna a mier, za ktorý získal v roku 1969 Oscara.
V piatok 25. septembra uplynie 100 rokov od narodenia Sergeja Bondarčuka, jedného z najpozoruhodnejších tvorcov, ktorý sa natrvalo zapísal do dejín svetovej kinematografie.
Sergej Fiodorovič Bondarčuk sa narodil 25. septembra 1920 v ukrajinskej dedine Belozerka pri meste Cherson. Napriek nesúhlasu rodičov - otec chcel, aby sa stal inžinierom -, odišiel ako 18-ročný do Moskvy. Prihlásil sa do divadelnej školy pri Divadle revolúcie (v súčasnosti Moskovské akademické divadlo Vladimira Majakovského), kde ho však nezobrali. Preto sa rozhodol skúsiť šťastie v Rostove na Done. Aj napriek tomu, že v tamojšej divadelnej škole už mali po prijímacích skúškach, pre Sergeja Bondarčuka urobili výnimku - a na skúškach obstál vynikajúco. Štúdiá ale nedokončil, pretože v roku 1941 sa začala Veľká vlastenecká vojna a Bondarčuka povolali do Červenej armády. Strašné zážitky z bojov na frontoch druhej svetovej vojny podstatne ovplyvnili aj jeho ďalšiu tvorbu.
Po skončení vojny pokračoval v štúdiu na filmovej škole v Moskve (Všeruskom štátnom inštitúte kinematografie S. A. Gerasimova - VGIK), ktorý absolvoval v roku 1948. Jeho profesorom bol režisér Sergej Gerasimov, ktorý mu dal aj jednu z prvých hereckých príležitostí vo filme. Išlo o vojnovú drámu Mladá garda (1948), ktorá zobrazuje príbeh ilegálnej skupiny mladých komsomolcov bojujúcich proti nemeckým okupantom.
V 50. rokoch išiel Sergej Bondarčuk vo filme z úlohy do úlohy. Osobne si veľmi cenil napríklad postavu ukrajinského básnika Tarasa Ševčenka v životopisnom románe Zlomené putá (1951) alebo Othella v rovnomennom filmovom prepise drámy Williama Shakespeara (1956).
Keď v roku 1956 zverejnil spisovateľ Michail Šolochov v sovietskom denníku Pravda novelu Osud človeka, netúžil Sergej Bondarčuk po ničom inom, len sfilmovať toto dielo. "Nakrútiť tento film sa stalo pre mňa viac ako iba tvorivým plánom, viac ako túžbou. Stalo sa to cieľom môjho života," povedal Bondarčuk.
Avšak dlho nemohol získať práva na nakrúcanie, pretože vo zväze kinematografov ho síce považovali za dobrého herca, no neverili, že by mohol nakrútiť aj remeselne zručne urobený film. Napokon povolenie získal a popri réžii sa zhostil hlavnej postavy – frontového šoféra Andreja Sokolova. V roku 1959 sa snímka dostala do kín a postupne získala mnoho ocenení, aj na filmových festivaloch v zahraničí.
Po veľkom úspechu sa Bondarčuk na určitý čas odmlčal. Pripravoval najväčší projekt sovietskej kinematografie – sfilmovanie štvordielnej epopeje Vojna a mier, v ktorej stvárnil úlohu ruského šľachtica Bezuchova. Slávny román Leva Nikolajeviča Tolstoja spracoval verne, nevynechal žiadne epizódy, či už mierové alebo vojnové. Na natáčaní bojových masových scén sa zúčastnilo takmer 15.000 komparzistov a svoje zbierkové fondy dalo k dispozícii 58 sovietskych múzeí. Veľkolepá snímka, ktorú videlo viac ako 135 miliónov divákov, získala celosvetové uznanie a v roku 1969 aj Oscara za najlepší cudzojazyčný film.
Ďalším veľkofilmom Bondarčuka bola snímka Waterloo (1970), nasledoval film Ujo Váňa (1970) a v roku 1975 oceňovaná trojhodinová pôsobivá dráma Bojovali za vlasť, v ktorej si zahral tiež jednu z hlavných postáv vojaka Ivana Zvjaginceva. K ďalším Bondarčukovým dielam patrí v koprodukcii s Mexikom natočená dvojdielna epopeja Červené zvony o revolúciách v Rusku a v Mexiku, ktoré sa odohrávali začiatkom 20. storočia nazvaná. Snímky, v ktorých taliansky herec Franco Nero stvárnil úlohu amerického komunistického novinára Johna Reeda, majú však silný propagandistický náboj.
Rukopis Bondarčuka nesie aj historická dráma Alexandra Puškina Boris Godunov (1986), ktorú nielenže režíroval, ale opäť v nej stvárnil hlavnú postavu. Posledným umelcovým režisérskym aj hereckým počinom bolo sfilmovanie štvordielneho románu Michaila Šolochova Tichý Don (1992–1993). Stihol ho ešte nakrútiť, ale film definitívne dokončil jeho syn - herec a režisér Fjodor Bondarčuk a tak sa na plátna kín dostal až v roku 2006.
Vynikajúci režisér, herec a scenárista Sergej Bondarčuk zomrel na infarkt v Moskve 20. októbra 1994 vo veku 74 rokov. Pochovaný je na moskovskom Novodevičom cintoríne.
K spracovaniu každej témy pristupoval so zámerom zobraziť ju čo najvernejšie a najpresnejšie, preto často konzultoval veci s historikmi a vedcami, požičiaval si rekvizity z múzeí. V plnej miere sa to prejavilo pri jeho najznámejšom veľkofilme Vojna a mier, za ktorý získal v roku 1969 Oscara.
V piatok 25. septembra uplynie 100 rokov od narodenia Sergeja Bondarčuka, jedného z najpozoruhodnejších tvorcov, ktorý sa natrvalo zapísal do dejín svetovej kinematografie.
Sergej Fiodorovič Bondarčuk sa narodil 25. septembra 1920 v ukrajinskej dedine Belozerka pri meste Cherson. Napriek nesúhlasu rodičov - otec chcel, aby sa stal inžinierom -, odišiel ako 18-ročný do Moskvy. Prihlásil sa do divadelnej školy pri Divadle revolúcie (v súčasnosti Moskovské akademické divadlo Vladimira Majakovského), kde ho však nezobrali. Preto sa rozhodol skúsiť šťastie v Rostove na Done. Aj napriek tomu, že v tamojšej divadelnej škole už mali po prijímacích skúškach, pre Sergeja Bondarčuka urobili výnimku - a na skúškach obstál vynikajúco. Štúdiá ale nedokončil, pretože v roku 1941 sa začala Veľká vlastenecká vojna a Bondarčuka povolali do Červenej armády. Strašné zážitky z bojov na frontoch druhej svetovej vojny podstatne ovplyvnili aj jeho ďalšiu tvorbu.
Po skončení vojny pokračoval v štúdiu na filmovej škole v Moskve (Všeruskom štátnom inštitúte kinematografie S. A. Gerasimova - VGIK), ktorý absolvoval v roku 1948. Jeho profesorom bol režisér Sergej Gerasimov, ktorý mu dal aj jednu z prvých hereckých príležitostí vo filme. Išlo o vojnovú drámu Mladá garda (1948), ktorá zobrazuje príbeh ilegálnej skupiny mladých komsomolcov bojujúcich proti nemeckým okupantom.
V 50. rokoch išiel Sergej Bondarčuk vo filme z úlohy do úlohy. Osobne si veľmi cenil napríklad postavu ukrajinského básnika Tarasa Ševčenka v životopisnom románe Zlomené putá (1951) alebo Othella v rovnomennom filmovom prepise drámy Williama Shakespeara (1956).
Keď v roku 1956 zverejnil spisovateľ Michail Šolochov v sovietskom denníku Pravda novelu Osud človeka, netúžil Sergej Bondarčuk po ničom inom, len sfilmovať toto dielo. "Nakrútiť tento film sa stalo pre mňa viac ako iba tvorivým plánom, viac ako túžbou. Stalo sa to cieľom môjho života," povedal Bondarčuk.
Avšak dlho nemohol získať práva na nakrúcanie, pretože vo zväze kinematografov ho síce považovali za dobrého herca, no neverili, že by mohol nakrútiť aj remeselne zručne urobený film. Napokon povolenie získal a popri réžii sa zhostil hlavnej postavy – frontového šoféra Andreja Sokolova. V roku 1959 sa snímka dostala do kín a postupne získala mnoho ocenení, aj na filmových festivaloch v zahraničí.
Po veľkom úspechu sa Bondarčuk na určitý čas odmlčal. Pripravoval najväčší projekt sovietskej kinematografie – sfilmovanie štvordielnej epopeje Vojna a mier, v ktorej stvárnil úlohu ruského šľachtica Bezuchova. Slávny román Leva Nikolajeviča Tolstoja spracoval verne, nevynechal žiadne epizódy, či už mierové alebo vojnové. Na natáčaní bojových masových scén sa zúčastnilo takmer 15.000 komparzistov a svoje zbierkové fondy dalo k dispozícii 58 sovietskych múzeí. Veľkolepá snímka, ktorú videlo viac ako 135 miliónov divákov, získala celosvetové uznanie a v roku 1969 aj Oscara za najlepší cudzojazyčný film.
Ďalším veľkofilmom Bondarčuka bola snímka Waterloo (1970), nasledoval film Ujo Váňa (1970) a v roku 1975 oceňovaná trojhodinová pôsobivá dráma Bojovali za vlasť, v ktorej si zahral tiež jednu z hlavných postáv vojaka Ivana Zvjaginceva. K ďalším Bondarčukovým dielam patrí v koprodukcii s Mexikom natočená dvojdielna epopeja Červené zvony o revolúciách v Rusku a v Mexiku, ktoré sa odohrávali začiatkom 20. storočia nazvaná. Snímky, v ktorých taliansky herec Franco Nero stvárnil úlohu amerického komunistického novinára Johna Reeda, majú však silný propagandistický náboj.
Rukopis Bondarčuka nesie aj historická dráma Alexandra Puškina Boris Godunov (1986), ktorú nielenže režíroval, ale opäť v nej stvárnil hlavnú postavu. Posledným umelcovým režisérskym aj hereckým počinom bolo sfilmovanie štvordielneho románu Michaila Šolochova Tichý Don (1992–1993). Stihol ho ešte nakrútiť, ale film definitívne dokončil jeho syn - herec a režisér Fjodor Bondarčuk a tak sa na plátna kín dostal až v roku 2006.
Vynikajúci režisér, herec a scenárista Sergej Bondarčuk zomrel na infarkt v Moskve 20. októbra 1994 vo veku 74 rokov. Pochovaný je na moskovskom Novodevičom cintoríne.