Haag 25. mája (TASR) - Konflikty sprevádzajúce rozpad bývalej Juhoslávie sa začali vyhlásením nezávislosti Slovinska a Chorvátska 25. júna 1991. Vojny, ktoré si vyžiadali množstvo obetí, nezvestných i vysídlených, sa skončili v roku 1995, prejavy nepriateľstva z čias konfliktov však miestami pretrvávajú dodnes.

Bývalý juhoslovanský a srbský prezident Slobodan Miloševič bol jedným z najprominentnejších osôb, ktoré si na pôde ICTY sadli na lavicu obžalovaných. Exprezidenta obvinili zo zodpovednosti za rozpútanie balkánskych vojen z 90. rokov. Podozrievali ho z genocídy, zločinov proti ľudskosti a vojnových zločinov.

Foto: TASR/AP

Srbské úrady ho zatkli po tom, čo odstúpil z postu prezidenta, a následne ho v roku 2001 vydali do Haagu. Proces s ním sa začal vo februári 2002. Vinu sa mu už však nepodarilo dokázať, keďže 11. marca 2006 zomrel vo svojej väzenskej cele na infarkt. Jeho smrť rozpútala rôzne špekulácie a spustila vlnu kritiky a obviňovaní na adresu tribunálu v súvislosti so zdravotným stavom Miloševiča.

Juhoslovanský exprezident sa narodil 20. augusta 1941 v srbskom mestečku Požarevac. Vyštudoval právo na belehradskej univerzite a po získaní diplomu v roku 1964 sa stal ekonomickým poradcom belehradského starostu. O štyri roky neskôr pracoval vo vedúcich funkciách v plynárenskom podniku Technogas a v roku 1973 sa stal jeho riaditeľom. Neskôr - až do roku 1982 - stál na čele Belehradskej banky, najväčšej banky v bývalej Socialistickej federatívnej republike Juhoslávia (SFRJ).

Foto: TASR/AP

Členom Komunistickej strany Juhoslávie sa stal v roku 1959. Do politiky vstúpil na podnet svojej manželky Mirjany Markovičovej v roku 1983. Postupne sa dostal do najvyšších orgánov Zväzu komunistov Juhoslávie (SKJ) a Zväzu komunistov Srbska (SKS). Do čela srbského predsedníctva bol zvolený prvýkrát v lete 1989. Zlúčením Zväzu komunistov Srbska a Socialistického zväzu pracujúcich Srbska vznikla 16. júla 1990 Socialistická strana Srbska (SPS), ktorej predsedom sa na prvom kongrese stal Slobodan Miloševič.

V prvých slobodných voľbách po druhej svetovej vojne, za účasti viacerých politických strán, si ho v decembri 1990 vybrali občania za prezidenta Srbskej republiky ako kandidáta SPS. Po rozpade SFRJ vytvorili Srbsko a Čierna Hora Juhoslovanskú zväzovú republiku (JZR). Za prezidenta novovzniknutej únie JZR v roku 1992 bol zvolený opäť Miloševič. V súboji o hlavu juhoslovanského štátu zvíťazil aj 23. júla 1997. Vo funkcii zostal do masových demonštrácií, ku ktorým došlo 5. októbra 2000. Známy je jeho prejav v Kosove, kde pred tamojšími Srbmi vyhlásil: "Už vás nikto nikdy nebude biť."

Belehrad vyhlásil na 24. septembra 2000 nové voľby zväzového prezidenta a parlamentu. Zväzová ústredná volebná komisia oznámila, že v prvom kole hlasovania nezískal ani jeden z prezidentských kandidátov - ani Miloševič, ani zástupca opozície Vojislav Koštunica, kandidát jednotnej Demokratickej opozície Srbska (DOS) - nadpolovičnú väčšinu hlasov.

Vojislav Koštunica získal 48,22 percenta a prezident Slobodan Miloševič 40,23 percenta hlasov. Termín druhého kola hlasovania stanovila komisia na 8. októbra. Opozícia oficiálne výsledky hlasovania odmietla uznať a trvala na definitívnom víťazstve Koštunicu.

Miloševič odmietol uznať porážku a opozícia ho požiadala, aby do 5. októbra do 15.00 h priznal vôľu občanov Srbska. V ten istý deň zvíťazila opozícia aj v komunálnych voľbách a vo voľbách do oboch rád juhoslovanského parlamentu. Po následných nepokojoch a demonštráciách sa Miloševič 6. októbra 2000 prostredníctvom televízie prihovoril občanom Srbska a priznal porážku v prezidentských voľbách.

Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY) v holandskom Haagu 27. mája 1999 obvinil Miloševiča z genocídy, vojnových zločinov a zo zločinov proti ľudskosti. Desaťročie jeho vládnutia bolo poznamenané krvavými balkánskymi vojnami - v Chorvátsku, Bosne a Hercegovine a v Kosove. Znamenalo to hospodársky úpadok a zvyšovanie korupcie najmä v Srbsku. Jeho represívna politika v juhosrbskej provincii Kosovo napokon viedla k náletom síl NATO na vybrané ciele v Juhoslávii, predovšetkým však v Srbsku a Kosove.

Letecká kampaň NATO sa začala 24 marca 1999. Hoci Miloševiča na Západe považovali za hlavného zodpovedného za vojny na Balkáne začiatkom 90. rokov, 21. novembra 1995 bol za srbskú stranu jediný schopný rokovať o mierových dohodách v americkom Daytone. V Srbsku jeho odpor k demokratizácii systému viedol k tomu, že stratil podporu mnohých intelektuálov. Začali ho obviňovať z krátkozrakosti a autoritárstva Mnohí sa však domnievali, že je nemožné zo zodpovednosti za balkánske vojny z polovice 90. rokov obviniť jedného človeka.

Miloševič bol 1. apríla 2001 zatknutý a prevezený do ústrednej belehradskej väznice. Haagskemu tribunálu ho vydali 28. júna toho roku. Od 12. februára 2002 viedol tribunál ICTY proti Miloševičovi doslova maratónsky proces; usvedčiť ho však žalobcovia už nestihli. Súd 24. februára 2006 zamietol žiadosť Slobodana Miloševiča o predbežné prepustenie a povolenie cesty do Ruska s cieľom liečby v moskovskom inštitúte špecializovanom na srdcovo-cievne ochorenia.

Foto: TASR/AP

Bývalý prezident totiž zápasil s problémami so srdcom a vysokým krvným tlakom. Obžaloba zdôraznila, že podľa správ médií žili v tom období v Rusku Miloševičovi najbližší príbuzní - jeho manželka Mirjana Markovičová, syn Marko a brat Borislav, ktorý v Moskve za jeho vlády pôsobil ako veľvyslanec. Dcéra Marija žila v Čiernej Hore. Miloševiča našli 11. marca 2006 ráno mŕtveho v jeho väzenskej cele v Haagu.

Len deň pred svojou smrťou napísal do Ruska list ministrovi zahraničných vecí Sergejovi Lavrovovi so žiadosťou o pomoc. Tvrdil v ňom, že mu dávajú nesprávne lieky v snahe umlčať ho. Výsledky pitvy zverejnené 12. marca 2006 ukázali, že Miloševič zomrel na srdcový infarkt.

Ruský súdny lekár Leo Bokerija, ktorý preveroval výsledky pitvy, súhlasil so záverom, že zomrel v dôsledku srdcového infarktu. Jeho telo previezli 15. marca 2006 z Haagu do Belehradu. Pohreb sa konal o tri dni neskôr.

Pochovali ho na dvore rodinného domu Miloševičovcov v Požarevci. Na pohrebe sa nezúčastnil nikto z jeho najbližšej rodiny, pretože, ako uviedli, nedostali potrebné bezpečnostné záruky. Rodina i funkcionári z jeho Socialistickej strany Srbska predtým žiadali, aby bol Miloševič pochovaný v Belehrade so štátnymi poctami; povolenie však nedostali. Na pohrebe sa na dvore Miloševičovho rodinného domu zišlo približne 20.000 jeho stúpencov. V Belehrade sa rozlúčkového obradu pred budovou zväzového parlamentu zúčastnilo zhruba 80.000 ľudí.

Hlavná žalobkyňa ICTY Carla del Ponte počas pobytu v Srbsku v marci 2001 vyjadrila názor, že neverí v zatknutie Miloševiča. Svoj pesimizmus zdôvodnila skutočnosťou, že v Srbsku sa voči Miloševičovi neskončili vyšetrovania, vedené na základe obvinenia z finančných a volebných podvodov. Žalobkyňa ICTY v tom čase nevylúčila ani skutočnosť, že Belehrad odmietne spoluprácu s haagskym tribunálom, pretože juhoslovanský parlament nechcel schváliť príslušný zákon.

Exprezident sa vždy bránil svojmu zatknutiu. Posledné dni na slobode hrozil násilím, samovraždou či vraždou svojej rodiny.

Srbská vláda 1. apríla 2001 v oficiálnom vyhlásení potvrdila správu o zadržaní Miloševiča, ktorého previezli do ústrednej belehradskej väznice. K zatknutiu niekdajšieho silného muža Belehradu došlo približne dve hodiny pred vypršaním termínu, ktorý USA novej vláde JZR stanovili na dokázanie jej ochoty spolupracovať s ICTY.