Kvalitu demokracie v tej-ktorej zemi možno merať rôznymi spôsobmi, ale kritériom, ktoré určuje kvalitu a stabilitu demokratického systému všade, kde je uplatňovaný, je úcta k inštitúciám a zákonom - všeobecne k pravidlám hry. Platí to pritom tak pre obyčajných ľudí, ako aj pre politikov.

O tom, do akej miery sú pravidlá hry v tej-ktorej zemi rešpektované, svedčí napríklad miera korupcie, vymáhateľnosť práva, transparentnosť rozhodovania a veľa ďalších faktorov, ktoré dnes sleduje rad medzinárodných organizácií. Existujú dokonca najrôznejšie rebríčky.

Politici v tom všetkom hrajú dôležitú úlohu. Často sa pripomína, že kvalitu demokracie určuje nielen to, ako dobre sú v tej-ktorej zemi napísané zákony a ústavy, ale tiež to, akú má krajina politickú kultúru. Tá sa prejavuje mnohými spôsobmi, ale najviditeľnejšie, keď je nutné riešiť nejakú politickú krízu.

Neúcta k pravidlám hry a nadraďovanie vlastných záujmov nad záujmami štát a verejnosti môžu z politickej krízy urobiť krízu ústavnú a v podstate paralyzovať celý štát. A naopak, tam kde politici pravidlá hry rešpektujú a ctia obecné záujmy viac ako tie vlastné, je politická kríza, akými sú napríklad odchody ministrov, pády vlády a podobne, možné riešiť bez veľkých drám.

To, čo sa deje teraz u nás okolo snáh premiéra odvolať ministra financií, je len smutnou pripomienkou skutočnosti, že hoci mnohí naši politici a komentátori radi tvrdia, že Česká republika je už štandardnou demokraciou, v skutočnosti máme k štandardnom dobre fungujúcej demokracie ešte stále ďaleko.

Politická infantilita víťazí nad systémom

Máme prezidenta, ktorý sa kvôli vlastnej samoľúbosti a pomstychtivosti odmieta riadiť ústavou. V tak jednoduchej veci, akou je vyhovenie žiadosti premiéra o odvolanie ministra financií, robí obštrukciu, zahmlieva a vykladá si pravidla hry po svojom.

Máme ministra financií, ktorý namiesto toho, aby keď ho premiér nechce ďalej vo funkcii zo svojej pozície jednoducho odišiel, kope okolo seba ako malé dieťa a spolu s prezidentom vymýšľa, ako ešte viac ohnúť pravidlá hry, aby sa premiérovým rozhodnutím nemusel riadiť.

Keď potom ministerka školstva sama podá demisiu kvôli tomu, že sa cíti byť politicky zodpovedná za skutky svojich podriadených, ktorých vyšetruje kvôli podozreniam z korupcie polícia, pôsobí to v českom kontexte ako skoro niečo nepatričné. Podľa našich noriem by predsa aj ona mala zatĺkať, robiť obštrukciu, brániť sa tým, že za správanie svojej trestne stíhanej námestníčky nenesie žiadnu zodpovednosť.

Malé deti často trucujú. Aj naši politici často trucujú. Pán prezident trucuje, keď od neho premiér podľa ústavy žiada, aby vykonal to či ono. Minister financií trucuje, pretože sa mu vraj ubližuje, namiesto toho, aby z funkcie, v ktorej ho premiér už nechce, jednoducho odstúpil a pustil sa do volebného boja, v ktorom by mohol voličov presvedčiť, že pravdu má on.

Nedospelosť demokracie sa prejavuje najjasnejšie práve takýmto infantilným politickým správaním. Niežeby sa také správanie v prípade významných politikov občas nestalo aj v inak dobre fungujúcich zavedených demokraciách, ako to vidíme na príklade súčasného amerického prezidenta.

Lenže v takých demokraciách nakoniec fungujúci systém také prejavy infantility obrúsi a politikov si takpovediac prispôsobí sám sebe. U nás je tomu zatiaľ naopak. Politická infantilita víťazí nad systémom, čo má celý rad nepriaznivých dopadov.