Priština/Belehrad 17. februára (TASR) - Albánska väčšina v juhosrbskej provincii Kosovo bez súhlasu Srbska 17. februára 2008 jednostranne vyhlásila nezávislosť. Parlament v Prištine schválil deklaráciu, ktorou sa Kosovo oficiálne vyhlásilo za samostatný štát. Deklaráciu podpísali vtedajší kosovský prezident Fatmir Sejdiu, premiér Hashim Thaci a predseda parlamentu Jakup Krasniqi. Stalo sa tak napriek nesúhlasu Belehradu a Moskvy. Od tejto udalosti uplynie v sobotu desať rokov.

Kosovo ako nezávislý štát k 25. novembru 2017 uznalo 115 zo 193 členských štátov OSN. Slovensko naďalej neuznáva jednostranne vyhlásenú nezávislosť Kosova, podobne ani Cyprus, Grécko, Rumunsko či Španielsko.

"My, demokraticky zvolení vodcovia nášho národa, touto deklaráciou vyhlasujeme Kosovo za nezávislý a suverénny štát," citoval premiér Thaci text deklarácie.

Osobitný vyslanec svetovej organizácie, bývalý fínsky prezident Martti Ahtisaari, v správe, ktorú 22. marca 2007 predložil Organizácii Spojených národov, uviedol:

"Po starostlivom zvážení nedávnej minulosti Kosova a realít dnešného Kosova - a berúc do úvahy rokovania so stranami - som dospel k záveru, že jedinou schodnou možnosťou pre Kosovo je nezávislosť, na ktorú bude v počiatočnom období dohliadať medzinárodné spoločenstvo."

Fínsky exprezident rok sprostredkovával rozhovory medzi kosovskými Albáncami a Srbskom. V samotnom návrhu, ktorý Ahtisaari predložil lídrom z Prištiny a Belehradu vo februári 2007, sa nezávislosť výslovne nespomínala. Hovorilo sa v ňom o Kosove s vlastnou ústavou, zástavou, hymnou a armádou, ako aj o širokých právach pre srbskú menšinu. To malo vytvoriť pôdu pre štátnosť provincie pod medzinárodným dohľadom.

Kosovskoalbánski lídri plán podporili, Belehrad bol proti nemu. Srbi Kosovo považujú za kolísku svojej štátnosti.

Európsky parlament 5. februára 2009 vyzval tie členské krajiny Európskej únie, ktoré ešte neuznali kosovskú nezávislosť, aby tak urobili.

Medzinárodný súdny dvor v Haagu 22. júla 2010 vydal právne nezáväzné stanovisko, podľa ktorého jednostranne vyhlásená nezávislosť Kosova nie je v rozpore s medzinárodným právom. V súdnej sieni bol prítomný srbský minister zahraničných vecí Vuk Jeremič a šéf kosovskej diplomacie Skender Hyseni. Z 15 sudcov, ktorí rozhodovali o stanovisku, bol aj Peter Tomka zo Slovenska.

Srbi tvorili väčšinu v Kosove až do bitky na Kosovom poli v roku 1389, po ktorej si Srbsko podrobila Osmanská ríša. Začiatkom 20. storočia sa etnické zloženie Kosova zmenilo. V čase vyhlásenia nezávislosti tvorili Albánci 90 percent dvojmiliónovej populácie.

Kosovskí Albánci oficiálne požadovali nezávislosť od samostatne zorganizovaných volieb z roku 1992, v ktorých za prezidenta samozvanej republiky zvolili umierneného Ibrahima Rugovu (žil v rokoch 1944-2006).

Koncom 90. rokov kosovskí Albánci začali podporovať Kosovskú oslobodzovaciu armádu (UČK), ktorá odmietla Rugovovu umiernenú politiku a začala partizánske boje proti srbským cieľom. V roku 1998 po tvrdej reakcii srbských síl do hôr ušlo 100.000 Albáncov. Západ varoval Slobodana Miloševiča, že nebude akceptovať ďalšie "etnické čistky" na Balkáne.

V marci 1999 NATO začalo nálety na bývalú Juhosláviu. V dôsledku týchto vzdušných úderov sa v júni 1999 srbské jednotky z provincie stiahli. Na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov č. 1244 sa Kosovo stalo prakticky protektorátom OSN. Podľa tejto rezolúcie bolo Kosovo súčasťou Srbska.

Po vojne z oblasti odišlo zhruba 180.000 Srbov.