Bratislava 12. novembra (TASR) - Už v čase, keď v Československu prebiehala Nežná revolúcia, sa na Ukrajine prejavovali rozdiely medzi západom a východom krajiny. Zatiaľ čo v západných oblastiach — najmä v bývalom Haliči — bolo protestné hnutie budované na politických požiadavkách, na východe išlo skôr o ekonomické a sociálne otázky. Taktiež, na rozdiel od Československa, bolo tamojšie opozičné hnutie celkovo slabé, pričom iniciatívu, a v konečnom dôsledku aj moc, tam nakoniec prevzali takzvaní národní komunisti. V rozhovore pre TASR to uviedol analytik Asociácie pre medzinárodné otázky (AMO) Michal Lebduška.

-Rok 1989 bol prelomový nielen pre Československo, ale k zásadným spoločenským pohybom dochádzalo aj v Sovietskom zväze, vrátane Ukrajinskej SSR. Existovali medzi disidentmi u nás a na Ukrajine nejaké kontakty, alebo sa obe opozičné hnutia vyvíjali skôr samostatne?-

Platí, že existovali kontakty medzi disidentskými hnutiami, avšak pre Ukrajinu bolo v tomto smere tradične omnoho dôležitejšie Poľsko. Príkladom je založenie hlavnej ukrajinskej opozičnej organizácie Ľudového hnutia Ukrajiny za prestavbu v roku 1989, ktoré sa neskôr premenilo na politickú stranu Ľudové hnutie Ukrajiny, známu ako Ruch. Na jej ustanovujúcom zhromaždení bola prítomná aj delegácia poľského hnutia Solidarita, vrátane Adama Michnika. Absolútne zásadný význam však mali samozrejme hnutia v Pobaltí, ktoré vtedy ešte fungovali spolu s Ukrajinou v rámci jedného štátu, čo výrazne uľahčovalo ich vzájomnú komunikáciu.

-V čase, keď sa v ZSSR Michail Gorbačov pokúšal presadiť reformnú politiku prestavby a otvorenosti, vládli v Československu ešte stále elity verné politike udržiavania statusu quo z čias normalizácie. Ako sa ku Gorbačovovmu reformnému úsiliu stavala nomenklatúra na Ukrajine?-

Na Ukrajine sa veľmi dlho držala konzervatívna nomenklatúra ešte z obdobia brežnevizmu, ktorá samozrejme tento vývoj v ZSSR, ako aj v celom východnom bloku vnímala dosť kriticky. Paradoxne k tejto skupine patril aj neskorší prvý prezident Ukrajiny Leonid Kravčuk, ktorý pôsobil ako vedúci ideologického oddelenia ÚV Komunistickej strany Ukrajiny a v roku 1989 sa dokonca pokúšal presadiť zákaz činnosti Ruchu.

-Existovali teda vo vývoji opozičných hnutí a celkových spoločenských zmien na Ukrajine a v Československu v tomto období nejaké paralely?-

Isté paralely môžeme nájsť napríklad v tom, že rok 1989 bol prelomový nielen pre Československo, ale aj pre Ukrajinu, keďže tam na jeseň odstúpil dlhoročný prvý tajomník Volodymyr Ščerbyckyj. Ten Ukrajine "vládol" od roku 1972, pričom presadzoval drastickú rusifikáciu celej krajiny. Ščerbyckyj bol podobne ako vedenie Československa taktiež konzervatívny brežnevovský káder, ktorý sa silno staval na odpor Gorbačovovým reformám. Taktiež v roku 1989 došlo k založeniu Ruchu, na čele ktorého stáli významní opoziční politici — najmä Viačeslav Čornovil. Tým sa ale podobnosti končia.

-Čo sa v takomto konzervatívnom prostredí stalo na Ukrajine impulzom pre vznik opozičných hnutí?-

Tu platí, že ukrajinské hnutie sa vyvíjalo v prvom rade v kontexte zmien v Sovietskom zväze a sekundárne pod vplyvom všetkých revolúcií z roku 1989. Konkrétne pre Ukrajinu má svoj význam aj černobyľská katastrofa, vďaka ktorej začali vznikať zárodky občianskeho hnutia na základe environmentálnej problematiky.

-Aké faktory po černobyľskej katastrofe ďalej posilňovali opozičné hnutia na Ukrajine?-

Zásadným faktorom boli vnútorné zmeny, ktoré v tom čase prebiehali v Sovietskom zväze a ktoré ukrajinské vedenie dlhý čas ignorovalo. V prvej fáze svojej existencie podporovala ukrajinská opozícia Gorbačova proti konzervatívnym ukrajinským kádrom, čomu okrem iného zodpovedá aj názov hnutia Ruch. Na tom istom princípe bolo založené aj pobaltské hnutie za nezávislosť, z ktorého ukrajinská opozícia čerpala inšpiráciu a skúsenosti. Druhým kľúčovým faktorom bola zhoršujúca sa ekonomická situácia, ktorá prepojila politicky ladené opozičné hnutia so štrajkovými hnutiami — najmä baníckymi na východe krajiny. Tak dočasne vzniklo silné spojenectvo, ktoré dokázalo efektívnejšie tlačiť na zmeny.

-Keď už spomínate dočasné silné spojenectvo schopné efektívne tlačiť na zmeny. Aká bola reálna sila opozície na Ukrajine? Išlo o masové hnutie?-

Celkovo bolo opozičné hnutie na Ukrajine po celý čas, s výnimkou západu krajiny, a to najmä Haliča, slabé. Posledná fáza jeho existencie sa pritom niesla v znamení súperenia s takzvanými národnými komunistami, na čele ktorých stál Kravčuk. Práve tí nakoniec prejavili v roku 1991 väčšiu iniciatívu a prevzali moc, ktorú si následne zachovali. Národní komunisti dali prednosť možnosti vládnuť nezávislej Ukrajine pred alternatívou zotrvania na druhej koľaji v rámci Sovietskeho zväzu. O slabosti ukrajinského opozičného hnutia svedčí okrem iného aj pomerne neskoré vyhlásenie nezávislosti, najmä v porovnaní s Pobaltím, ktoré prišlo až po neúspešnom pokuse o prevrat v Moskve v auguste 1991. Čo sa týka vývoja občianskych hnutí, kľúčovou udalosťou bola tzv. revolúcia na žule z októbra 1990. Bol to prevažne študentský protest, sprevádzaný hladovkou, ktorý býva označovaný aj ako "prvý Majdan". Protestujúcim sa vtedy podarilo dosiahnuť rezignáciu premiéra Vitalija Masola.

-Aká bola v týchto procesoch úloha gréckokatolíckej cirkvi a ukrajinskej autokefálnej cirkvi?-

Snahy o ich obnovenie boli súčasťou procesu a mali určitý význam, ale rozhodne nešlo o rozhodujúci faktor. Konkrétne gréckokatolícka cirkev je taktiež striktne obmedzená na regióny západnej Ukrajiny, pretože z historických dôvodov ide takmer výlučne o haličský a v menšej miere zakarpatský fenomén. Západná Ukrajina je taktiež viac nábožná — čím ďalej na východ, tým viac ubúda počet veriacich.

-Prejavovala sa pri genéze ukrajinského opozičného hnutia aj tzv. jazyková otázka?

Platí, že svoju úlohu v opozičnom hnutí zohrala hlavne kvôli predchádzajúcim rusifikačným praktikám Ščerbyckého garnitúry, ale kľúčový vývoj smerom k posilneniu postavenia ukrajinčiny bol nakoniec aj tak umožnený až zmenou orientácie ukrajinských komunistov. Dôležité však je, že hoci národnodemokratické hnutie okolo Ruchu nedokázalo získať rozhodujúci vplyv, bolo dostatočne silné na to, aby im politici pôvodom z komunistickej strany vyšli v otázkach jazyka a štátnych symbolov v ústrety výmenou za to, že zostanú pri moci. To je dôvod, prečo bol na Ukrajine od jej osamostatnenia vždy len jeden oficiálny jazyk a nedošlo k zmene symboliky tak, ako tomu bolo v susednom Bielorusku.

- Bol vývoj na západe a východe Ukrajiny vo vzťahu k opozičnému hnutiu podobný, alebo je už tomto období možné badať určité rozdielnosti?-

Boli tam veľké rozdiely. Západná Ukrajina sa viac podobala na Pobaltie v tom, že tam protikomunistická opozícia dokázala pomerne skoro, už po voľbách z roku 1990, získať kontrolu nad miestnou samosprávou. Celý zvyšok Ukrajiny, nielen východ, zostal naďalej v rukách komunistov. Na západe hrala taktiež väčšiu úlohu otázka jazyka a cirkvi. Regionálne rozdiely sú tiež vidieť v tom, že zatiaľ čo na západe krajiny bolo protestné hnutie budované na politických požiadavkách, na východe išlo skôr o ekonomické a sociálne otázky.