Bratislava 8. októbra (TASR) – V stalinských trestaneckých táboroch prežil Alexander Solženicyn nekonečných osem rokov. Krutosť, ktorú v nich pocítil na vlastnej koži stvárnil vo svojich dielach, keď ako jeden z prvých odkryl svetu utajovanú tvár režimu a otvorene prehovoril o represiách sovietskej moci. V Sovietskom zväze sa jeho knihy zakazovali a konfiškovali. A v súčasnosti? Sú súčasťou výučby na ruských školách.

Plná paradoxov, úspechov i pádov, odchodov a návratov, prenasledovania i velebenia bola životná púť Alexandra Solženicyna - nositeľa Nobelovej ceny za literatúru. Švédska Kráľovská akadémia vied mu ju udelila presne pred polstoročím, 8. októbra 1970 za „morálnu silu, s ktorou nadväzoval na nesporné tradície ruskej literatúry“. Návrh podal francúzsky spisovateľ François Mauriac, taktiež laureát Nobelovej ceny za literatúru z roku 1952.

„Nobelova cena mi pomohla, aby som sa nenechal drviť krutým prenasledovaním. Pomohla môjmu hlasu, aby bol počuť tam, kde mojich predchodcov desaťročia nepočuli a nechápali,“ povedal vo svojej ďakovnej reči spisovateľ. V Štokholme však zaznela až 10. decembra 1974, čiže o štyri roky neskôr po udelení tohto prestížneho ocenenia. Solženicyn si chcel prevziať cenu osobne, napokon tak ale neurobil, lebo sa obával, že sa nebude môcť vrátiť do vlasti. Urobil tak až potom, keď ho vo februári 1974 zo Sovietskeho zväzu vyhostili.

Prevláda názor, že Nobelovu cenu získal za svoj najznámejší román Súostrovie Gulag, ktorý sa stal politickou i ľudskou obžalobou stalinizmu a totalitného systému. Nie je to však pravda. Keď v roku 1970 získal Nobelovu cenu za literatúru, iba pár zasvätených vedelo, že v rokoch 1965 až 1968 napísal toto svoje prelomové dielo. Prvá časť trilógie Súostrovie Gulag vyšla totiž po prvý raz vo Francúzsku až v decembri 1973.

Do získania Nobelovej ceny si Solženicyn zadovážil svetové uznanie najmä vďaka novele Jeden deň Ivana Denisoviča zachytávajúcej život v trestaneckom pracovnom tábore. Dielo vyvolalo obrovský ohlas a už na druhý deň po publikovaní v časopise Novyj mir (1962) sa stalo na celom svete známe. Solženicyna, ktorého navrhli na Leninovu cenu čítali aj v Paríži, v Londýne a v New Yorku.

S Alexandrom Solženicynom a Nobelovou cenou za literatúru sa spája aj jeden unikát. Od vydania jeho prvého diela po samotné udelenie ocenenia uplynulo iba osem rokov, čo je v histórii udeľovania tohto ocenenia dosiaľ neprekonaný rekord.

V roku 1970 to však nebolo po prvý raz, čo sa meno spisovateľa objavilo na zozname kandidátov na Nobelovu cenu za literatúru. Dlhé desiatky rokov, presnejšie polstoročie, bola táto história neznáma a svetlo sveta uzrela až tento rok. Alexandra Solženicyna nominovali na toto ocenenie už v roku 1969, teda rok pred tým, ako ho získal. Z dovtedy nepublikovaných dokumentov Švédskej kráľovskej akadémie vyplynulo, že ho navrhli dvaja profesori Kalifornskej univerzity v Berkeley.

Členovia akadémie v odpovedi na list amerických profesorov napísali, že si rovnako vysoko cenia tvorbu ruského spisovateľa, ale domnievajú sa, že udelenie Nobelovej ceny za literatúru by mohlo Solženicynovi uškodiť rovnako, ako Pasternakovi. Vynikajúci ruský spisovateľ Boris Pasternak, autor románu Doktor Živago, získal Nobelovu cenu za literatúru v roku 1958, ale pod nátlakom urážok, hrozieb, osočovania a doslova honu zo strany sovietskej moci sa ceny zriekol. Ocenenie prevzal v roku 1989 - takmer tridsať rokov po spisovateľovej smrti - jeho syn Jevgenij.

Podobnému osudu bol vystavený aj Alexander Solženicyn, pričom po udelení Nobelovej ceny komunistický režim jeho prenasledovanie ešte zintenzívnil. Spisovateľovi zhabali rukopisy jeho diel, vrátane Súostrovia Gulag, zlikvidované boli časopisy, v ktorých publikoval, pričom ho neustále sledovala štátna bezpečnosť (KGB). Neskôr ho zbavili občianstva (späť ho získal až v roku 1990), vylúčili zo Zväzu spisovateľov až musel Sovietsky zväz v polovici 70. rokov napokon opustiť za „systematické konanie nezlučiteľné s občianstvom ZSSR a škody, ktoré krajine spôsobuje.“ Po dvojročnom pobyte vo Švajčiarsku našiel od roku 1976 útočisko v USA, v štáte Vermont.

„Keď ma vyhnali, veril som, že sa vrátim živý,“ vyhlásil Alexander Solženicyn. A návrat do vlasti po 20 rokoch vyhnanstva to bol triumfálny. 27. mája 1994 prišiel do krajiny, v ktorej sa za ten čas mnoho udialo. Veď ani Sovietsky zväz, z ktorého musel, odísť už neexistoval. Najskôr priletel do mesta Magadan, odtiaľ sa presunul do Vladivostoku a stadiaľ cestoval dva mesiace vlakom do Moskvy, aby počas rozhovorov s prostými ľuďmi zistil, ako sa zmenila a čím žije jeho domovina.

Do svojej vlasti sa vrátil z ruského Ďalekého východu – i keď vlastne zo Západu, z amerického Vermontu. V tom čase som v Rusku počul slovnú hračku, že ak do mája 1994 prichádzalo z Východu do Ruska len slnko, teraz to už neplatí, pretože sa vrátil Alexander Solženicyn.

Je však treba pripomenúť, že vzťah Rusov k autorovi Súostrovia Gulag je dodnes protirečivý a osobnosť Alexandra Solženicyna nevyvoláva v spoločnosti súzvuk. Jedni ho považujú za bezcharakterného klamára, ktorý zradil svoj národ a druhí naopak, vyzdvihujú jeho mravné zásady s tým, že napriek prenasledovaniu a útrapám, ktoré musel prežiť sa nebál povedať pravdu a odkrývať skutočný život obyčajných ľudí v čase sovietskeho režimu.

Protirečivosť ruskej spoločnosti vidieť aj vo vzťahu k Michailovi Gorbačovovi, vďaka reformám ktorého sa mohol Solženicyn vrátiť do vlasti. Zatracovanie i glorifikovanie – to je už zrejme nepísaný údel osobností, ktoré zanechali za sebou výraznú pečať. Vermontský vyhnanec, spisovateľ Alexander Solženicyn ako „svedomie ruského národa“ a Michail Gorbačov ako otec „perestrojky“ (prestavby) a „glasnosti“ (otvorenosti).