Frankfurt nad Mohanom 10. mája (TASR) – Východná Ázia prekonala finančnú krízu vďaka reálnej ekonomike a zníženiu životnej úrovne. Západ by sa mal z jej príbehu poučiť – a pridať k nemu, že teraz treba schudobnieť. V seriáli Kríza kapitalizmu nemeckého denníka Financial Times Deutschland to napísal Mahathir Mohamad, malajský premiér v rokoch 1981 až 2003.

Malajci majú príslovie, ktoré hovorí: Kto zišiel z cesty, mal by sa vrátiť do východiska a začať odznova. Domnievam sa, že touto krízou sa každý dostal z cesty. A najmä Západ musí niektoré svoje princípy prehodnotiť.

Svet je ešte stále eurocentrický. To, ako zvláda Európa krízu, by malo platiť globálne. Ale silno pochybujem o „neomylnosti“ Európanov. Predovšetkým sa mi nepáči, že používajú dvojaký meter. Stáročia trvajúca hegemónia ich presvedčila, že vedia, čo potrebuje svet: Ich hodnoty by sa mali považovať za univerzálne; ázijské hodnoty by nemali byť relevantné.

To vysvetľujú zjednodušené riešenia, ktoré dostali ázijské štáty, keď im devízové trhy vysali devízy. Malajzia mala zvýšiť úroky, dosiahnuť rozpočtový prebytok, neduživé banky a podniky nechať skrachovať. To mal byť všeliek. Ale keď na Ameriku a Európu začala doliehať kríza, robili všetko, čo zakazovali Malajzii a východnej Ázii. Čo malo fungovať v Ázii, by údajne nezabralo na Západe.

Pre väčšiu časť posledných dvoch storočí bol kapitalizmus pre Európu jasnou vecou. Tovary Európanov zapĺňali regály svetových trhov. Dominovali svetovému obchodu. A ľudia v Európe si užívali najvyšší životný štandard. Tento príbeh európskeho rastu a blahobytu mal trvať na večné veky.

Po 2. svetovej vojne však prenikla industrializácia do Japonska. Japonci začali vyrábať vhodnejšie, ale vysoko kvalitné tovary. Potom nastúpili Taiwan, Kórejská republika a Čína. Stručne – Európania stratili trhy.

Neschopní konkurencie vo výrobe tovarov zvrtli sa Európania a najmä Američania k finančným trhom. Začali vymýšľať nové finančné produkty: sekurizácia (transakcia finančných aktív aspoň na dve tranže cenných papierov zabezpečených aktívami); kolaterizované hypotekárne záväzky (CMO); štruktúrované dlhopisy (CBO), pákové investície prostredníctvom hedžových fondov a mnohé iné.

Zdalo sa, že všetko bude stále rásť a prospievať. Ale z finančného trhu nevznikajú reálne podniky, sotva vytvára pracovné miesta a nepodporuje obchod. Jeho aktéri sú nenásytní a zneužívajú systém, ktorým manipulujú trh, aby dosiahli vyššie zisky.

V roku 1997 som vystúpil na konferencii Medzinárodného menového fondu (MMF) a povedal som, že obchod s devízami nesie zodpovednosť za finančnú krízu vo východnej Ázii. Keďže devízy nie sú spotrebným tovarom, žiadal som, aby sa s nimi prestalo obchodovať. Svetová banka a MMF zostali ľahostajné.

Priznali obchodníkom s devízami právo, hoci sú oslobodení od transparentnosti a platenia daní, podnikať v mene slobodného obchodu, kým iní museli vytvoriť transparentnosť a podriadiť sa regulácii. Vedeli sme, že ich odporúčania nás ruinujú a ich úvermi nás vedú do závislosti od nich.

Mňa za kritiku obchodu s devízami prekliali. Ale vykorisťovanie a zneužívanie finančného trhu nemohlo trvať večne. V roku 2008 spľasla bublina. Banky, poisťovne a investičné fondy skrachovali. Keby nebol dolár všeobecnou obchodnou menou, stratil by prakticky všetku hodnotu.

Ako predtým východná Ázia aj Amerika a Európa by zostali bez prostriedkov. Bránili sa však schudobneniu, z ktoré by vyplynuli úsporné opatrenia. Ich obyvatelia demonštrovali a štrajkovali proti takým opatreniam. To situáciu len zhoršovalo.

Ázijské krajiny sa zachovali inak. Keď stratili peniaze v dôsledku znehodnotenia svojich mien, prijali to ako fakt. Niektoré krajiny sa obrátili na Svetovú banku a MMF. Malajzia zaviedla pevný kurz a zakázala obchodníkom s devízami siahať na jej menu ringgit. Znamenalo to, že naša ekonomika mohla skrachovať, nikto by nám nepožičal peniaze, čo by malo ničivé následky. Nič z toho sa však nestalo. Malajzia sa zotavila skôr než všetci ostatní.

Iní sa zotavili tiež, lebo ľudia poskytli vládam peniaze a klenoty, aby im pomohli splatiť štátny dlh. Robotníci pracovali usilovnejšie a znášali nižší životný štandard.

Jediná cesta, ktorá môže viesť k zotaveniu sa európskych hospodárstiev, je priznanie si, že teraz treba schudobnieť a už nežiť nad pomery.

Musia sa vrátiť do východiska, z ktorého skĺzli na nesprávnu cestu, a začať sa starať o reálnu ekonomiku: vyrábať tovary a ponúkať služby, znížiť mzdy, sociálne a iné výhody, aby sa stali konkurencieschopnejšími. Navyše, finančné trhy by mali držať na uzde reguláciou a kontrolou. Mnohé finančné produkty, ak ich nezakážu, by mali prísne regulovať.

Potrebujeme nový Bretton Woods, v ktorom by boli chudobné krajiny dobre reprezentované. Systém pevných kurzov by mal byť založený na zlate alebo hospodárskom výkone. Obchod s devízami by mal zaniknúť. Mala by jestvovať globálna mena krytá zlatom. Cena zlata by mala kolísať minimálne, obchod by mal čeliť menšej neistote.

Činnosť bánk by mala byť lepšie kontrolovaná. Malo by sa zamedziť prehnaným pákovým efektom. Pôžičky by mali byť obmedzené a nekryté úvery treba zastaviť. Finančný systém by sa mal zjednotiť a podpora reálnej ekonomiky by mala vzrásť. To všetko bude trvať dlho, ale oplatí sa to, možno sa podobná kríza tej nedávnej už nezopakuje. Návrat k status quo ante nejestvuje. Európania musia prijať, že éra eurocentrizmu sa prakticky pominula. Riešenia musia hľadať na Východe.

Informoval o tom nemecký denník Financial Times Deutschland.