Bratislava 3. októbra (TASR) – Začiatkom roku 1989 si sotva kto pomyslel, že v novembri toho istého roka padne Berlínsky múr, ktorý viac ako 28 rokov rozdeľoval rodiny, národ, krajinu i celý svet. O necelý rok na to sa naplnil ďalší sen a splnila túžba mnohých Nemcov - 3. októbra 1990 sa zavŕšilo zjednotenie obidvoch nemeckých štátov, povedané slovami niekdajšieho spolkového kancelára Willyho Brandta: „Teraz rastie spolu to, čo k sebe patrí.“ Tento deň oslavuje Nemecko štátnym sviatkom ako Deň nemeckej jednoty.

Stalo sa tak v nemalej miere aj vďaka prvému a poslednému sovietskemu prezidentovi Michailovi Gorbačovovi, ktorý bol v marci 1985 zvolený za šéfa sovietskych komunistov. Totiž, ako závan čerstvého vzduchu v skostnatenom Sovietskom zväze zapôsobila jeho reformná politika „perestrojky“ (prestavby) a „glasnosti“ (otvorenosti), ktorá začala postupne rúcať bariéry a stavať mosty medzi Východom a Západom.

Komunistické vedenie Nemeckej demokratickej republiky (NDR) si tento závan zmien nepripúšťalo a s plnou vervou sa pustilo do prípravy pompéznych osláv 40. výročia založenia krajiny. Tie sa 7. októbra 1989 na aleji Karla Marxa vo východom Berlíne aj uskutočnili so všetkým, čo k nim patrí. So sprievodom, s vojenskou prehliadkou a s čestnými zahraničnými hosťami na tribúne. Bol medzi nimi tiež Michail Gorbačov, ktorý vedeniu Zjednotenej socialistickej strany Nemecka (Sozialistische Einheitspartei Deutschlands) a jeho neochote reformovať seba i krajinu dal jasne najavo, že prichádza nová doba: „Myslím si, že nebezpečenstvo čaká na tých, ktorí nereagujú na život.“ Ako si stranícka špička reformy predstavovala, predviedla ešte v ten slávnostný deň východonemecká polícia, ktorá zasiahla proti demonštrantom, pričom viac ako tisíc ich zadržala.


Veľkolepé októbrové oslavy vzniku NDR sa ale stali poslednými v štyridsaťročnej histórii krajiny a tak skôr pripomínali pohrebný ceremoniál. Mesiac po nich - 9. novembra 1989 padol Berlínsky múr, nenávidený symbol rozdelenia krajiny a 329 dní po páde múru sa proces opätovného zjednotenia Nemecka zavŕšil.
K jeho rozdeleniu došlo po skončení druhej svetovej vojny, keď sa stala krajina objektom mocenského súperenia spojencov. Vzájomné nezhody im znemožnili uzatvoriť dohody, ktoré by sa týkali ďalšieho politického a hospodárskeho vývoja Nemecka. A tak vznikla v západných okupačných zónach (obsadených USA, Spojeným kráľovstvom a Francúzskom) 23. mája 1949 Nemecká spolková republika (NSR) a o necelých päť mesiacov bola 7. októbra vo východnej zóne, okupovanej vtedajším Sovietskym zväzom, vyhlásená NDR.

Ďalších štyridsať rokov trvalo pokiaľ sa z dvoch nemeckých štátov stal opäť jeden. Pád Berlínskeho múru a prvé i posledné slobodné parlamentné voľby v NDR, ktoré sa konali 18. marca 1990 prispeli k zásadným zmenám vo východnom Nemecku. Volebným víťazstvom Aliancie za Nemecko (Allianz für Deutschland) sa otvorila cesta k rýchlemu zjednoteniu. Východonemeckí občania odovzdali aliancii 48,1 percenta hlasov, čo sa zároveň vnímalo ako jednoznačný úspech zjednocovacieho úsilia spolkového kancelára Helmuta Kohla. Vzápätí po vytvorení vlády Lothara de Maiziera, premiérom sa stal 12. apríla 1990, sa začali rokovania o vytvorení menovej, hospodárske a sociálnej únie medzi NDR a NSR.


Mesiac potom ako začala 1. júla 1990 medzi obidvoma nemeckými štátmi platiť zmluva o vytvorení menovej s tým, že nemecká marka (D-Mark) sa stala oficiálnou menou aj vo východnom Nemecku, zišiel sa začiatkom augusta prvý slobodne zvolený parlament NDR. Ten na druhý pokus – prvé hlasovanie 8. augusta bolo neúspešné – rozhodol o tom, že 3. októbra 1990 vstúpi NDR do zväzku s NSR. Za koniec existencie Nemeckej demokratickej republiky hlasovalo 294 poslancov, 62 ich bolo proti a siedmi sa hlasovania zdržali.
V deň opätovného zjednotenia Nemecka sa novými spolkovými krajinami stali Brandenbursko, Meklenbursko-Predpomoransko, Sasko, Sasko-Anhaltsko a Durínsko.



Hoci sa počas tridsiatich rokov vykonal obrovský kus práce, aj dnes sú rozdiely medzi východom a západom stále veľké. Napríklad v Sasku musia ročne pracovať o 14 dní dlhšie, ale zarobia o 700 eur menej, ako ich kolegovia v západnej časti krajiny. Pritom priemerný mesačný plat bol v roku 2019 v nových spolkových krajinách 2850 eur a na západe 3340 eur. Môžbyť i preto sa viac ako polovica východných Nemcov (57 percent) cíti byť občanmi druhej kategórie.


Západ i východ krajiny aj dnes oddeľuje akási neviditeľná stena, čo potvrdzuje tiež najnovší prieskum verejnej mienky spoločnosti YouGov, výsledky ktorého boli zverejnené koncom tohto týždňa. Podľa neho až takmer dve tretiny Nemcov (64 percent) považuje proces opätovného zjednocovania za neukončený, pričom v oblastiach bývalej NDR má tento názor až 83 percent obyvateľov. Aj preto v Nemecku nie zriedka počuť: „Die Mauer ist in dem Kopf geblieben.“ („Múr zostal v hlave.“)