Bukurešť 22. decembra (TASR) – Zatiaľ čo Československo prežívalo v decembri 1989 prvé Vianoce po páde komunistickej moci, v Rumunsku nastalo tvrdé zúčtovanie so starým režimom zvrhnutého prezidenta Nicolae Ceaušesca.

Dvadsaťpäť rokov panovania neobmedzeného vládcu, ktorý sa nechával titulovať ako "Karpatský génius" alebo "Dunaj myšlienok", sa zrútilo počas piatich decembrových dní, keď po vynesení rozsudku trestu smrti a vykonaní popravy bol aj so svojou ženou Elenou zastrelený pri múre v kasárňach v meste Targovište. Od týchto udalostí uplynie v stredu 25. decembra 30 rokov.

"Rumunský komunistický režim Nicolae Ceaušesca mal svoje špecifické odtiene a miernymi nuansami sa vymykal zo šedivosti komunistických režimov moskovských satelitov najmä v 70. a na začiatku 80. rokov. Avšak, a to je rovnako dôležité, Ceaušescu 'pestoval' aj neskonalý kult svojej osobnosti," napísal v knihe Rivali a partneri studenej éry riaditeľ Historického ústavu SAV Slavomír Michálek.

Nicolae Ceaušescu sa dostal k moci v roku 1965, teda ako 47-ročný, keď bol zvolený za generálneho tajomníka Rumunskej robotníckej strany, ktorú však prakticky vzápätí premenoval na Komunistickú stranu Rumunska.

Po zmene ústavy v roku 1974 sa stal doživotným prezidentom, ktorý začal v tomto období rozdeľovať významné posty svojim najbližším príbuzným a osobným priateľom. Tak napríklad jeho manželka Elena, druhý najvplyvnejší človek v štáte, bola aj šéfkou akadémie vied, hoci vychodila iba štyri triedy základnej školy a jedinú jednotku na vysvedčení mala z vyšívania.

Na začiatku svojej vlády sa snažil Ceaušescu o liberalizáciu a v mnohých oblastiach nastalo nevídané uvoľnenie. V rámci socialistického bloku tiež začal uplatňovať nezávislejšiu politiku. Rumunsko ako člen Varšavskej zmluvy odmietalo prítomnosť sovietskych vojsk na svojom území a udržiavalo priateľské vzťahy so západnými krajinami.

V auguste 1966 nazval prestížny týždenník The Economist Nicolae Ceaušesca "de Gaullom východnej Európy". A v roku 1968 bol dokonca označovaný za "najobľúbenejšieho komunistu" Západu. V auguste totiž odsúdil inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, na ktorej sa Rumunsko ako jediný členský štát tohto paktu nepodieľalo.

Krátke obdobie uvoľnenia sa začiatkom 70. rokov skončilo a Ceaušescov kult osobnosti začal nadobúdať obrovské rozmery. Zatiaľ čo Rumuni zvádzali každodenný boj o kúsok chleba, diktátor si budoval rôzne megalomanské stavby, ako napríklad "Palác ľudu", ktorý dal postaviť v Bukurešti. Po americkom Pentagóne ide údajne o druhú najväčšiu administratívnu budovu na svete.

V roku 1981 bolo Rumunsko z hľadiska vlastného zásobovania obyvateľstva na tom tak zle, že muselo zaviesť prídelový systém. Ceaušescu ohlásil tzv. "princíp rozumnej dostatočnosti" a nariadil vykurovanie bytov len na 12 stupňov.

Situácia sa mu začala vymykať z rúk už v roku 1987, keď musel vojensky ostro zakročiť proti rebelujúcim študentom v meste Iaši (Jasy) a robotníkom v Brašove. Avšak rozbuškou pádu Ceaušescovho režimu sa stali nepokoje, ktoré vypukli 16. decembra 1989 v Temešvári na protest proti plánovanému vysťahovaniu populárneho maďarského kalvínskeho kňaza Lászlóa Tökésa. Proti obyvateľom zasiahli príslušníci obávanej tajnej polície Securitate a armády, ktorí sa však napokon pridali na stranu protestujúcich. Tí dostali Temešvár 20. decembra pod svoju kontrolu a vlna protestov sa začala šíriť po celej krajine vrátane Bukurešti.

Ceaušescu si vážnosť situácie neuvedomoval, stále žil v sebaklame, že je "synom rumunského ľudu" a ľud ho miluje. Na 21. decembra zvolal do Bukurešti veľký míting. "Jeho" ľud mu však vypovedal poslušnosť a nedovolil mu dokončiť prejav z balkóna ústredného výboru komunistickej strany. Naopak, vypískal ho a požadoval jeho odstúpenie. Šokovaný diktátor sa s tým nevedel zmieriť, odmietol politické riešenie a dal pokyn na brutálny vojenský zásah. Krvavé zrážky si podľa vojenskej prokuratúry vyžiadali 49 mŕtvych, 463 ranených a 698 zatknutých. Celkový počet obetí revolučných udalostí z decembra 1989 bol viac ako 1100 mŕtvych a vyše 3300 ranených.

O deň neskôr, po ďalšej neúspešnej snahe prehovoriť k národu, sa pokúsil spolu s manželkou pred rozhnevaným davom utiecť vrtuľníkom. Utiecť sa im podarilo len do približne 80 kilometrov vzdialeného mesta Targovište, kde ich postavili pred špeciálny vojenský súd. Ten po krátkom procese, ktorý trval necelú hodinu, obvinil Nicolae Ceaušesca a jeho manželku Elenu z genocídy, zneužívania štátnej moci, z rozvracania národného hospodárstva a z pokusu o útek. Verdikt znel - trest smrti zastrelením. Obidvoch krátko po vynesení rozsudku 25. decembra 1989 pri kasárenskom múre v Targovišti popravili.

Seržant Dorin Carlan, jeden zo štyroch parašutistov, ktorí viedli diktátorský pár k múru, o týchto okamihoch povedal: "Bol som meter za Ceaušescom. Keď videl, že kráčame k múru, uvedomil si, že z tohto sa už nijako nedostane. Pamätám si z toho taký obraz - bolo to niečo ako smrť jeleňa. Vypadla mu aj slza, presnejšie niekoľko sĺz, a potom začal kričať: 'Smrť zradcom!' Moji kolegovia ho obrátili čelom k nám. Ale on stále kričal: 'Smrť zradcom! Nech žije slobodná a nezávislá Rumunská socialistická republika!'"

Takto padla diktatúra Nicolae Ceaušesca, ktorá bola posledným stalinistickým režimom v reformujúcom sa bývalom socialistickom bloku.