Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Úspech misie Apollo 11 otvoril dvere ďalším letom na Mesiac s ľudskou posádkou.
Autor TASR
Tampa Bay/Bratislava 16. júla (TASR) – Pred 55 rokmi - 16. júla 1969 - odštartovala z amerického Mysu Canaveral na palube rakety Saturn V trojčlenná posádka misie Apollo 11. Trvalo 102 hodín, 45 minút a 42 sekúnd, kým lunárny modul Eagle 20. júla 1969 pristál na povrchu Mesiaca.
Príbeh prvého človeka na Mesiaci sa však začal písať o niekoľko desaťročí skôr – v 30. rokoch v nacistickom Nemecku. Hlavným motorom amerického úspechu sa stal nemecký raketový konštruktér Wernher von Braun, ktorý sa počas druhej svetovej vojny vo výskumnom stredisku Peenemünde podieľal na vývoji rakety V2, prvej navádzanej balistickej strely s dlhým doletom. Von Braun sa po vojne v rámci operácie Paperclip dostal spolu s mnohými ďalšími nacistickými vedcami a dokončenými raketami V2 do USA. Tam pre americkú vládu ďalej vyvíjal raketové technológie, ktoré Američanom v samom závere 60. rokov pomohli v ceste na Mesiac.
Začiatky však vôbec neboli jednoduché a množstvo vesmírnych prvenstiev získal Sovietsky zväz – prvá umelá družica vo vesmíre (4. októbra 1957 – Sputnik 1), prvý živý tvor vo vesmíre (3. novembra 1957 – fenka Lajka, Sputnik 2), prvý človek (15. apríla 1961 – Jurij Gagarin, Vostok 1) a prvá žena (16. júna 1963 – Valentina Tereškovová, Vostok 6) vo vesmíre. Spojené štáty šokovali najmä misie Sputnik 1 a Sputnik 2 vypustené krátko po sebe a vyvolali u amerického obyvateľstva paniku.
Američania sa na sovietske úspechy pokúsili reagovať 17. marca 1958 vypustením družice Vanguard 1. Raketa sa však vzniesla iba niekoľko metrov nad štartovaciu rampu a explodovala, čím si vyslúžila posmešnú prezývku Kaputnik.
Americká vláda si veľmi dobre uvedomovala výrazné zaostávanie za Sovietskym zväzom, preto v roku 1958 v snahe zvýšiť efektivitu výskumu vesmíru založila Národný ústav pre letectvo a vesmír (NASA), ktorý prebral funkciu Národného poradného výboru pre letectvo (NACA) a neskôr pohltil viacero ďalších inštitúcií vrátane Armádnej agentúry pre balistické rakety, ktorej technickým riaditeľom bol Wernher von Braun.
Vytvorenie novej agentúry prinieslo svoje ovocie v podobe úspešných misií, prišiel však aj nový cieľ – cesta na Mesiac. Americký prezident John F. Kennedy ho navrhol Kongresu 25. mája 1961. Jeho realizácie v roku 1969 sa však nedožil – 22. novembra 1963 sa v Dallase v americkom štáte Texas stal obeťou atentátu.
Na realizácii Kennedyho sna sa výrazne podieľala superťažká americká viacstupňová nosná raketa Saturn V poháňaná tekutým raketovým palivom. NASA ju využívala v rámci programov Apollo a Skylab. Navrhol a vyvinul ju tím Wernhera von Brauna v Marshallovom vesmírnom letovom stredisku (MSFC) a jej korene siahali až k raketám V2.
Saturn V tvorili tri stupne. Prvý stupeň S-IC mal výšku 42 metrov a priemer desať metrov, jeho úlohou bolo vyniesť masívnu raketu vysoko do atmosféry. Slúžilo na to päť motorov Rocketdyne F-1 umiestnených do kríža. Centrálny motor bol uchytený pevne, zvyšné štyri sa hydraulicky vychyľovali, čím riadili smer letu.
Druhý stupeň S-II poháňalo päť motorov Rocketdyne J-2, ktoré však neboli také výkonné ako motory prvého stupňa. Po plnom natankovaní tvorilo palivo až 97 percent hmotnosti stupňa. Nádrže na raketové palivo a okysličovadlo vzájomne oddeľovala priečka, ktorá zároveň izolovala aj teplotný rozdiel 70-stupňov Celzia medzi obsahom oboch nádrží – raketovým palivom a okysličovadlom. Konštruktéri na to využili hliníkové platne oddelené plastom z fenolovej živice.
Tretí stupeň S-IVB mal iba jeden motor J-2 a tiež využíval fenolovú priečku. Ako jediný bol dostatočne malý na to, aby sa dal prevážať lietadlom.
Rakety Saturn V z celkovo 12 letov zaznamenali iba jedno čiastočné zlyhanie, zvyšných 11 prebehlo úspešne. Jednou z úspešných misií bola aj misia Apollo 11 s trojčlennou posádkou. Velil jej Neil Armstrong, pilotom lunárneho modulu bol Edwin "Buzz" Aldrin ml., pilotom veliteľského modulu bol Michael Collins. Na povrch Mesiaca vystúpil Armstrong s Aldrinom, Collins zostal krúžiť na obežnej dráhe.
"Je to malý krok pre človeka, ale obrovský skok pre ľudstvo," vyhlásil Armstrong, keď ako prvý človek v histórii vystúpil na povrch iného vesmírneho telesa. Lunárny modul Eagle (Orol) dosadol do oblasti zvanej More pokoja. Astronauti na povrchu Mesiaca pobudli 21 hodín a 36 minút, ktoré strávili jeho skúmaním a zberom približne 21,5 kilogramu vzoriek. Lunárny modul sa následne opäť spojil s veliteľským modulom Columbia a astronauti sa vrátili na Zem. Po viac než ôsmich dňoch strávených vo vesmíre dopadol modul do Tichého oceánu, odkiaľ ho vylovili lode amerického vojenského námorníctva.
Úspech misie Apollo 11 otvoril dvere ďalším letom na Mesiac s ľudskou posádkou. Uskutočnilo sa ďalších šesť, hoci pôvodne ich bolo plánovaných až deväť. Zatiaľ poslednou osobou na povrchu Mesiaca bol astronaut misie Apollo 17 Eugene Cernan, ktorého starí rodičia pochádzali zo slovenskej obce Vysoká nad Kysucou.
Príbeh prvého človeka na Mesiaci sa však začal písať o niekoľko desaťročí skôr – v 30. rokoch v nacistickom Nemecku. Hlavným motorom amerického úspechu sa stal nemecký raketový konštruktér Wernher von Braun, ktorý sa počas druhej svetovej vojny vo výskumnom stredisku Peenemünde podieľal na vývoji rakety V2, prvej navádzanej balistickej strely s dlhým doletom. Von Braun sa po vojne v rámci operácie Paperclip dostal spolu s mnohými ďalšími nacistickými vedcami a dokončenými raketami V2 do USA. Tam pre americkú vládu ďalej vyvíjal raketové technológie, ktoré Američanom v samom závere 60. rokov pomohli v ceste na Mesiac.
Začiatky však vôbec neboli jednoduché a množstvo vesmírnych prvenstiev získal Sovietsky zväz – prvá umelá družica vo vesmíre (4. októbra 1957 – Sputnik 1), prvý živý tvor vo vesmíre (3. novembra 1957 – fenka Lajka, Sputnik 2), prvý človek (15. apríla 1961 – Jurij Gagarin, Vostok 1) a prvá žena (16. júna 1963 – Valentina Tereškovová, Vostok 6) vo vesmíre. Spojené štáty šokovali najmä misie Sputnik 1 a Sputnik 2 vypustené krátko po sebe a vyvolali u amerického obyvateľstva paniku.
Američania sa na sovietske úspechy pokúsili reagovať 17. marca 1958 vypustením družice Vanguard 1. Raketa sa však vzniesla iba niekoľko metrov nad štartovaciu rampu a explodovala, čím si vyslúžila posmešnú prezývku Kaputnik.
Americká vláda si veľmi dobre uvedomovala výrazné zaostávanie za Sovietskym zväzom, preto v roku 1958 v snahe zvýšiť efektivitu výskumu vesmíru založila Národný ústav pre letectvo a vesmír (NASA), ktorý prebral funkciu Národného poradného výboru pre letectvo (NACA) a neskôr pohltil viacero ďalších inštitúcií vrátane Armádnej agentúry pre balistické rakety, ktorej technickým riaditeľom bol Wernher von Braun.
Vytvorenie novej agentúry prinieslo svoje ovocie v podobe úspešných misií, prišiel však aj nový cieľ – cesta na Mesiac. Americký prezident John F. Kennedy ho navrhol Kongresu 25. mája 1961. Jeho realizácie v roku 1969 sa však nedožil – 22. novembra 1963 sa v Dallase v americkom štáte Texas stal obeťou atentátu.
Na realizácii Kennedyho sna sa výrazne podieľala superťažká americká viacstupňová nosná raketa Saturn V poháňaná tekutým raketovým palivom. NASA ju využívala v rámci programov Apollo a Skylab. Navrhol a vyvinul ju tím Wernhera von Brauna v Marshallovom vesmírnom letovom stredisku (MSFC) a jej korene siahali až k raketám V2.
Saturn V tvorili tri stupne. Prvý stupeň S-IC mal výšku 42 metrov a priemer desať metrov, jeho úlohou bolo vyniesť masívnu raketu vysoko do atmosféry. Slúžilo na to päť motorov Rocketdyne F-1 umiestnených do kríža. Centrálny motor bol uchytený pevne, zvyšné štyri sa hydraulicky vychyľovali, čím riadili smer letu.
Druhý stupeň S-II poháňalo päť motorov Rocketdyne J-2, ktoré však neboli také výkonné ako motory prvého stupňa. Po plnom natankovaní tvorilo palivo až 97 percent hmotnosti stupňa. Nádrže na raketové palivo a okysličovadlo vzájomne oddeľovala priečka, ktorá zároveň izolovala aj teplotný rozdiel 70-stupňov Celzia medzi obsahom oboch nádrží – raketovým palivom a okysličovadlom. Konštruktéri na to využili hliníkové platne oddelené plastom z fenolovej živice.
Tretí stupeň S-IVB mal iba jeden motor J-2 a tiež využíval fenolovú priečku. Ako jediný bol dostatočne malý na to, aby sa dal prevážať lietadlom.
Rakety Saturn V z celkovo 12 letov zaznamenali iba jedno čiastočné zlyhanie, zvyšných 11 prebehlo úspešne. Jednou z úspešných misií bola aj misia Apollo 11 s trojčlennou posádkou. Velil jej Neil Armstrong, pilotom lunárneho modulu bol Edwin "Buzz" Aldrin ml., pilotom veliteľského modulu bol Michael Collins. Na povrch Mesiaca vystúpil Armstrong s Aldrinom, Collins zostal krúžiť na obežnej dráhe.
"Je to malý krok pre človeka, ale obrovský skok pre ľudstvo," vyhlásil Armstrong, keď ako prvý človek v histórii vystúpil na povrch iného vesmírneho telesa. Lunárny modul Eagle (Orol) dosadol do oblasti zvanej More pokoja. Astronauti na povrchu Mesiaca pobudli 21 hodín a 36 minút, ktoré strávili jeho skúmaním a zberom približne 21,5 kilogramu vzoriek. Lunárny modul sa následne opäť spojil s veliteľským modulom Columbia a astronauti sa vrátili na Zem. Po viac než ôsmich dňoch strávených vo vesmíre dopadol modul do Tichého oceánu, odkiaľ ho vylovili lode amerického vojenského námorníctva.
Úspech misie Apollo 11 otvoril dvere ďalším letom na Mesiac s ľudskou posádkou. Uskutočnilo sa ďalších šesť, hoci pôvodne ich bolo plánovaných až deväť. Zatiaľ poslednou osobou na povrchu Mesiaca bol astronaut misie Apollo 17 Eugene Cernan, ktorého starí rodičia pochádzali zo slovenskej obce Vysoká nad Kysucou.
