Neapol/Bratislava 24. augusta (TASR) – Výbuch Vezuvu v 1. storočí nášho letopočtu patrí k najznámejším sopečným erupciám v histórií. Zničil niekoľko obcí v talianskej oblasti Kampánia, najznámejšia je však skaza miest Pompeje a Herkulaneum. Od začiatku erupcie sopky uplynie v sobotu 24. augusta 1945 rokov.

Vezuv je jediná aktívna sopka na európskom kontinente. Tento stratovulkán vznikol v kaldere sopky Somma, ktorej kráter sa zrútil pri erupcii pred približne 17.000 rokmi. Vezuv leží neďaleko pobrežia Neapolského zálivu približne deväť kilometrov od Neapola, tretieho najľudnatejšieho mesta Talianska. Jeho vrchol v súčasnosti dosahuje nadmorskú výšku okolo 1280 metrov nad morom, presná hodnota kolíše v závislosti od erupcií. V minulosti však jeho nadmorská výška dosahovala až 2000 metrov.

Erupcia Vezuvu sa začala 24. augusta v roku 79 n. l. a mesto Pompeje pochoval sopečný výbuch pod niekoľkometrovou vrstvou pemzy, popola, škvary a prachu.

Dnes sú Pompeje známe najmä pre svoju zachovalú rímsku architektúru. Vzniklo rozšírením staršieho osídlenia na mieste obývanom už od roku 740 p. n. l. Pôvodnú osadu založili Gréci, jej najdôležitejšou budovou bol dórsky chrám. Grécki a fénickí námorníci využívali osadu ako bezpečný prístav. Vládu nad mestom v 5. storočí p. n. l. prebrali Samniti, italický kmeň hovoriaci oskičtinou obývajúcim juh strednej časti Talianska. V roku 90 p. n. l. mesto dobyl rímsky generál Sulla a v roku 80 p. n. l. ho vyhlásil za rímsku kolóniu. Usadilo sa v ňom mnoho rímskych legionárov, ktorým tu pridelili pôdu.

Vezuv počas uplynulých 2500 rokov vybuchoval v rôznych intervaloch a s rôznou intenzitou. Erupcii v roku 79 n. l. predchádzalo niekoľko storočí pokoja.

Výbuch napriek tomu neprišiel sčista-jasna a úplne neohlásene. Varovania pred blížiacou sa katastrofou prišli v roku 62 v podobe zemetrasení, ktoré poškodili budovy v Pompejách a Herkulaneu. Dnes vieme, že otrasy pôdy spôsobil pohyb magmay pod povrchom a jej hromadenie v lávovom kotli.

Starovekí obyvatelia Kampánie však predpokladali, že ide o prejav hnevu bohov. Menšie či väčšie otrasy sa vyskytovali aj počas nasledujúcich rokov. Ľudia si na ne zvykli, preto keď sa zem začala otriasať štyri dni pred výbuchom v roku 79, nezačali sa evakuovať, ale zostali na mieste.

Názory na presný začiatok erupcie sa rôznia, väčšina sa však zhoduje na tom, že sa začala okolo poludnia až jednej hodiny popoludní. Vezuv začal chrliť plyny, prach, popol a pemzu, ľahkú pórovitú sopečnú horninu, ktorá padala späť na zem ako dážď. Táto fáza trvala približne 18 hodín.

Počas noci alebo skoro ráno 25. augusta roku 79 začala sopka chrliť pyroklastické prúdy – zmes lávy, sopečného popola a plynov, schopná dosiahnuť teplotu až 1000 stupňov Celzia a rýchlosť až 700 kilometrov za hodinu, hoci priemerne sa pohybuje rýchlosťou okolo 100 kilometrov za hodinu.

Pyroklastické prúdy sú najnebezpečnejšou zbraňou vybuchujúcej sopky. Dokážu vážne poškodiť alebo úplne zrovnať so zemou budovy stojace v ich ceste, úplne zmeniť ráz krajiny a tvar pobrežia a vysokou teplotou alebo nedostatkom kyslíka zahubiť všetko živé, na čo narazia. Svedčia o tom aj nálezy ľudských ostatkov v Herkulaneu, ktorým chýbali kusy lebiek. Výskum ukázal, že intenzívne teplo spôsobilo náhle vyparenie telesných tekutín obyvateľov, čím sa prudko zvýšil ich objem a tlak na lebku. Lebka tak explodovala a spôsobila prakticky okamžitú smrť človeka.

Očitým svedkom erupcie Vezuvu bol rímsky štátnik a spisovateľ Plínius Mladší. Sledoval ju z mesta Misenum ležiacom v časti Neapolského zálivu nezasiahnutej erupciou a podrobne ju popísal v dvoch svojich listoch, ktoré sú pre vulkanológov zdrojom cenných informácií. Medzi obeťami erupcie bol jeho strýko a adoptívny otec Plínius Starší, ktorý sa vydal na pomoc obyvateľom zasiahnutých miest. Čiastočne ho motivovala túžba sledovať erupciu zblízka, aby ju mohol skúmať a zaznamenať vo svojej prírodopisnej encyklopédii. Príčinou jeho smrti mohlo byť udusenie jedovatými plynmi, pretože jeho telo bolo objavené bez vonkajších zranení.

Výbuch vytvoril oblak plynov a tefry (pyroklastických sedimentov všetkých typov a veľkostí) vysoký až 33 kilometrov. Celkovo sa počas neho uvoľnilo 100.000-násobne viac tepelnej energie ako pri výbuchoch jadrových bômb zhodených na Hirošimu a Nagasaki.

Herkulaneum a Pompeje pokryla vrstva sopečného materiálu hrubá niekoľko metrov a úplne ich vymazala z mapy. Herkulaneum bolo náhodne objavené v roku 1709 údajne pri kopaní studne. Vykopávky na mieste predpokladanej polohy Pompejí sa začali v roku 1748, neapolskému kráľovi Karlovi VIII. slúžili ako zdroj starožitností. Miesto bolo oficiálne identifikované ako Pompeje až 20. augusta 1763.

Počas druhej svetovej vojny boli Pompeje čiastočne poškodené bombardovaním, archeologický výskum a vykopávky prebiehajú dodnes. Okrem množstva sôch a šperkov objavili archeológovia aj veľmi dobre zachované mozaiky a fresky častokrát zobrazujúce erotické motívy.