Tel Aviv/Bratislava 14. mája (TASR) - Od okamihu, keď David Ben Gurion vyhlásil vznik nezávislého štátu Izrael, uplynie v pondelok 14. mája 70 rokov. Na území Palestíny, na ktorom štát vznikol, žilo v tom čase približne 650.000 židovských obyvateľov.

Za prvý dokument, ktorý viedol k vzniku izraelského štátu, sa často považuje deklarácia, ktorú poslal 2. novembra 1917 vtedajší britský minister zahraničia lord Balfour lordovi Rotschildovi. V Balfourdovej deklarácii sa uvádza, že Spojené kráľovstvo posudzuje priaznivo zriadenie židovského štátu na území Palestíny.

Prvé veľké vlny židovských prisťahovalcov do Palestíny sa začali preto po skončení prvej svetovej vojny. Vlna židovského prisťahovalectva narástla aj po príchode Adolfa Hitlera k moci v Nemecku. Židia už tvorili tretinu obyvateľstva Palestíny a nastali konflikty medzi nimi a arabským obyvateľstvom. Tie vyústili do otvoreného boja, pri ktorom zahynulo takmer 2000 ľudí. Aj preto sa Briti, ktorí mali mandát nad Palestínou, rozhodili obmedziť židovské prisťahovalectvo.

Po druhej svetovej vojne sa napätú situáciu rozhodla riešiť Organizácia Spojených národov (OSN), ktorej Valné zhromaždenie OSN prijalo už 29. decembra 1947 rezolúciu, na základe ktorej mali vzniknúť na území Palestíny dva štáty - arabský a židovský.

Pred 70 rokmi 14. mája 1948 vypršal 25-ročný mandát Spojeného kráľovstva nad územím Palestíny. Krátkom pred vypršaním tohto mandátu proklamovala Židovská národná rada v mene židovských obyvateľov Palestíny a sionistického hnutia vo svete vznik samostatného židovského štátu Izrael. Vyhlásenie v Tel Avive prečítal vodca sionistov David Ben Gurion. V deklarácii sa uvádza, že štát vznikol na základe historického a prirodzeného práva židovského národa a na základe rezolúcie OSN. Ako prvý deklaráciu podpísal David Ben Gurion a po ňom nasledovali ďalší zúčastnení slávnostného aktu vyhlásenia samostatného štátu Izrael.

Spojené štáty americké (USA) uznali existenciu Izraela ako prvá krajina krátko po skončení slávnostného aktu podpisovania deklarácie. O tri dni neskôr 17. mája 1948 uznal Izrael Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR), po ktorom nasledovali Poľsko, Československo, Juhoslávia, ale napríklad aj Juhoafrická republika.

Vedenia v novovzniknutom štáte sa ujala dočasná vláda na čele s Davidom Ben Gurionom, ktorá mala Izrael riadiť do prvých parlamentných volieb naplánovaných na január 1949. Prvým prezidentom štátu Izrael sa v roku 1949 stal Chaim Weizmann.

Podľa rezolúcie malo dôjsť k rozdeleniu Palestíny na dva štáty, židovský a arabský (palestínsky). Okolité arabské štáty odmietli uznať rozdelenie krajiny a ihneď po vyhlásení nezávislosti na Izrael zaútočili. V dôsledku čoho sa druhá časť rezolúcie do dnešných dní nerealizovala.

Už 15. mája 1948 zaútočili na Izrael vojská Egypta, Iraku, Sýrie a Libanonu. Prvá arabsko-izraelská vojna, označovaná aj ako Vojna o nezávislosť skončila víťazstvom Izraela, pričom získal o 20 percent väčšie územie, ako mal mať podľa rozhodnutia OSN. S Egyptom, Jordánskom, Sýriou a Libanonom podpísal postupne v roku 1949 dohody o prímerí, na základe ktorých Judea a Samária pripadli Jordánsku, Gaza ostala pod kontrolou Egypta a Jeruzalem ostal rozdelený, pričom Jordánsko kontrolovalo jeho východnú časť.

Izrael sa ocitol aj v ďalších vojenských konfliktoch s okolitými arabskými krajinami. V roku 1956 prebehla druhá vojna - sinajská vojna, z ktorej vyšiel Izrael víťazne. Dohoda uzavretá po vojne zaistila mier na 11 rokov. Izrael sa stiahol zo Sinaja výmenou za to, že Egypt zaručí jeho demilitarizáciu.

O 11 rokov neskôr došlo k 3. arabsko-izraelskej vojne (šesťdňová vojna), v ktorej koalícia arabských štátov utrpela opäť porážku. Egypt stratil Gazu a celý Sinaj, Jordánsko stratilo Východný Jeruzalem a celý Západný breh Jordánu a Sýria prišla Golanské výšiny.

Štvrtý vojenský konflikt medzi Izraelom a Egyptom podporovaným Sýriou - Jomkippurská vojna - sa odohral v roku 1973, z ktorého vyšiel Izrael znovu víťazne, ale výrazne oslabený. Aj preto v roku 1979 podpísal s Egyptom mierovú zmluvu a vrátil mu Sinajský polostrov.

Postupne sa Izrael snažil urovnať napäté vzťahy s Palestínčanmi žijúcimi na jeho území a aj s okolitými arabskými krajinami. V roku 1993 bola uzavretá dohoda o obmedzenej autonómii arabského obyvateľstva v pásme Gazy. Vzťahy s Jordánskom normalizoval Izrael v roku 1994, kedy bola v septembri podpísaná dohoda o palestínskej autonómii na Západnom brehu Jordánu.

Izraelskí a palestínski predstavitelia 23. októbra 1998 podpísali s vtedajším americkým prezidentom Billom Clintonom po niekoľkodňovom rokovacom maratóne v Bielom dome dočasnú mierovú dohodu. Pri podpise dohody bol aj vtedajší jordánsky kráľ Husajn.

O rok neskôr 4. septembra 1999 vtedajší izraelský premiér Ehud Barak a vtedajší vodca Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OPP) Jásir Arafat podpísali v egyptskom Šarm aš-Šáchu novú mierovú dohodu o pokračovaní mierového procesu na Blízkom východe.