Nový Bohumín/Bratislava 6. marca (TASR) – Počas normalizačného obdobia patril český filozof, literárny kritik a signatár Charty 77 Milan Šimečka k nositeľom nádeje na zmenu totalitného systému. V dnes už legendárnej samizdatovej publikácii Kruhová obrana (1985) totiž naznačil, že ani v totalitnom režime jednotlivec prežívajúci "malé" osobné dejiny nemusí nevyhnutne podľahnúť mašinérii moci. Od narodenia disidenta, ktorý sa stal symbolom občianskeho odporu proti normalizačnému režimu v Československu je to dnes 90 rokov.

Osud Milana Šimečku, ktorý prežil značnú časť svojho života v Bratislave, pripomína tak trochu život Winstona Smitha, hlavného hrdinu antiutopického románu Georgea Orwella 1984. Podobne ako Smith aj Šimečka pracoval najprv v štruktúrach moci, aby sa napokon sám stal nepriateľom režimu. Slávnemu Orwellovmu románu venoval Šimečka aj známu esej z roku 1984 s názvom Náš soudruh Winston Smith.

Svoj postoj k totalitnému režimu zmenil Milan Šimečka po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968. Za kritické postoje ho ešte v tom istom roku vylúčili z Komunistickej strany Československa a znemožnili pedagogickú činnosť. Prenasledovaný Štátnou bezpečnosťou bol až do novembra 1989. V rokoch 1981-1982 sa ocitol vo vyšetrovacej väzbe za údajné podvracanie republiky v kauze "francúzsky kamión", ale k vykonštruovanému procesu napokon nedošlo.

Milan Šimečka sa narodil 6. marca 1930 na severnej Morave v Novom Bohumíne. Po maturite začal v roku 1949 študovať ruštinu, českú literatúru a filozofiu na Masarykovej univerzite v Brne a po vysokoškolských štúdiách krátko učil na gymnáziu v Kroměříži.

V roku 1954 sa presťahoval do Bratislavy, kde ako vysokoškolský pedagóg marxistickej filozofie prednášal na dvoch fakultách Univerzity Komenského - lekárskej a farmaceutickej. O štyri roky neskôr prešiel na Vysokú školu múzických umení v Bratislave.

Od jesene 1967 do februára 1968 bol štipendistom Ústavu európskych dejín v meste Mainz vo vtedajšej Nemeckej spolkovej republike (NSR), kde sa zoznámil s rôznymi intelektuálnymi prúdmi a prehĺbil sa aj jeho záujem o aktuálnu sociálnu a politickú situáciu vo svete.

Po návrate do Bratislavy a kritických vyjadreniach k okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 ho vylúčili z KSČ a v roku 1970 musel opustiť aj akademickú pôdu. Jeho knihy a texty komunistická moc zakázala. Začiatkom 60. rokov 20. storočia vydal dve knihy Sociálne utópie a utopisti (1963) a Kríza utopizmu (1967). Po definitívnom zákaze publikoval eseje samizdatovo.

Začiatkom 70. rokov minulého storočia sa Milan Šimečka aktívne zapojil do disidentského odboja. Patril k významným signatárom Charty 77 a stal sa rešpektovanou osobnosťou v disidentských kruhoch v Československu. Výrazne sa angažoval za ľudské práva a občianske slobody.

Až do zatknutia v máji 1981 pracoval ako vodič, stavebný robotník či bagrista. Vo vyšetrovacích väzbách v Bratislave a v Prahe-Ruzyni strávil 13 mesiacov. Bol obvinený v tzv. akcii "francúzsky kamión" z trestného činu podvracania republiky za údajný prevoz zásielky exilovej literatúry. K vykonštruovanému procesu napokon nedošlo a v júni roku 1982 ho z väzby prepustili.

Z väzenia sa vrátil s poškodeným zrakom a hlbokou existenciálnou skúsenosťou. Okrem známych Dopisov z vězení, ktoré knižne vyšli až v roku 1999, pochádzajú z 80. rokov minulého storočia aj Šimečkove najznámejšie eseje. Tie vychádzali aj v exilových vydavateľstvách a aj v prekladoch do cudzích jazykov.

V publikáciách Dopisy o povaze skutečnosti (1982), Světelná znamení (1984) a hlavne v Kruhovej obrane (1985) sa pokúsil demaskovať mocenské stratégie normalizačného režimu a odkryť jeho totalitnú povahu. Oproti mašinérii moci postavil individuálne osudy ľudí.

V knihe Konec nehybnosti, ktorá oficiálne vyšla v roku 1990, cez denníkové zápisky okomentoval politické a spoločenské dianie krátko pred novembrom 1989.

Spolu so slovenským disidentom a filozofom Miroslavom Kusým napísali publikácie Veľký brat a veľká sestra, Európska skúsenosť s reálnym socializmom.

Počas Nežnej revolúcie v roku 1989 i v nasledujúcich mesiacoch patril Milan Šimečka ako predstaviteľ Verejnosti proti násiliu (VPN) medzi hlavných intelektuálnych protagonistov revolučných udalostí. V roku 1990 sa stal poradcom prezidenta ČSFR Václava Havla.

Milan Šimečka zomrel 24. septembra 1990 v Prahe vo veku 60 rokov. Rok po jeho smrti založili jeho priatelia Nadáciu Milana Šimečku, aby zhromažďovala, podporovala a organizovala ľudí, ktorým je blízky duchovný odkaz Milana Šimečku. Jeho synom je známy novinár, publicista a spisovateľ Martin M. Šimečka.

V auguste 1990 udelil International Press Institute Milanovi Šimečkovi cenu IPI Press Freedom Award za najlepší článok roka. Prezident ČSFR Václav Havel mu 28. októbra 1991 udelil Rad T.G. Masaryka 1. triedy in memoriam a 1. januára 2000 mu slovenský prezident Rudolf Schuster udelil vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy i memoriam.