Washington/Bratislava 24. júla (TASR) – V stredu 24. júla uplynie 50 rokov od nariadenia Najvyššieho súdu USA, aby americký prezident Richard Nixon vydal 64 nahrávok z Bieleho domu obvodnému súdu vo Washingtone, ktorý prerokúval prípad Watergate. Tento dôkaz stál nakoniec Nixona post najvplyvnejšieho politika na svete. Súd nariadil Nixonovi odovzdať nahrávky 24. júla 1974.

Celá aféra sa začala oveľa skôr. O pol tretej ráno 17. júna 1972 zadržala polícia vo Washingtone päť osôb v komplexe Watergate. Ich úlohou bolo pod zámienkou krádeže preniknúť do sídla Demokratického národného výboru, nafotiť stranícke materiály, opraviť a sfunkčniť odpočúvacie zariadenie, ktoré do kancelárií tajne umiestnili už koncom mája 1972. Ich zadržanie odštartovalo sériu udalostí, ktoré vyústili do pádu republikánskeho prezidenta Richarda Nixona. Išlo o jeden z najväčších politických škandálov v USA, známy ako aféra Watergate.

Významnú rolu pri objasňovaní prípadu zohrali reportéri denníka The Washington Post – Bob Woodward a Carl Bernstein. Ich počínanie je považované za dôležitý medzník v dejinách žurnalistiky. Zverejňovaním série článkov vyvolali samotnú aféru, čo viedlo až k odstúpeniu prezidenta Nixona. V priebehu dvoch rokov napísali viac ako 300 článkov.

Opierali sa o informácie anonymného zdroja s prezývkou Deep Throat. Až v roku 2005 vyšlo najavo, že ním bol námestník riaditeľa FBI Mark Felt.

Medzi zadržanými v komplexe Watergate bol bývalý agent CIA Jim McCord, ktorý patril k členom Nixonovho volebného štábu. Postupne vyšlo najavo, že aj ďalší z "lupičov" kedysi pracoval pre CIA. Zvyšní traja zadržaní, proticastrovskí Kubánci z Miami, boli tiež napojení na tajnú službu. Tým sa potvrdilo podozrenie, že nešlo o obyčajných zlodejov, ale o blízkych pracovníkov aparátu prezidenta Nixona.

Počas "vlámania" do budovy ich mal na policajnú hliadku vysielačkou upozorniť komplic na ulici. McCord však údajne stíšil hlasitosť na vysielačke a pätica nepočula upozornenie. Polícia usúdila, že nejde o bežnú krádež aj na základe oblečenia páchateľov. Už niekoľko hodín po zadržaní predstúpili pred súd oblečení v oblekoch.

Pri sebe mali aj stodolárové bankovky, zámky na dvere, kamery, krátkovlnný prijímač, ktorý dokázal zachytiť policajné hovory, tri zbrane so slzotvorným plynom vo veľkosti pera a približne 35 kotúčov nevyvolaného filmu.

Vyše tridsať úradníkov prezidenta Nixona, organizátorov jeho prezidentskej kampane a finančných darcov sa po prevalení aféry priznalo, resp. ich uznali za vinných z porušenia zákona. Devätnásť z nich si odsedelo tresty od jedného do 52 mesiacov. Obvinení boli aj Nixonov poradca Everett Howard Hunt a poradca finančnej komisie Výboru pre znovuzvolenie Nixona – Gordon Liddy. V marci 1974 za sprisahanie a zneužitie právomocí odsúdili tzv. "watergateskú sedmičku", ktorú tvorili vplyvní a významní spolupracovníci prezidenta.

Verejnosť sa vďaka investigatívnej práci reportérov dozvedela aj o existencii tajného nahrávacieho zariadenia priamo v Bielom dome. Najvyšší súd USA v júli 1974 nariadil Nixonovi vydať uvedené nahrávky. Niekoľko dní po tom začal podnikať právny výbor Snemovne reprezentantov prvé kroky v rámci procesu odvolávania prezidenta (impeachmentu) z dôvodov marenia výkonu spravodlivosti a porušenia ústavy.

Richard Nixon 8. augusta 1974 verejne oznámil svoju rezignáciu na post prezidenta s platnosťou od nasledujúceho dňa. Urobil tak ako prvý prezident v dejinách USA. Jeho nástupca, prezident Gerald Rudolph Ford, mu potvrdil plnú prezidentskú imunitu.

Bernstein a Woodward získali za sériu reportáží v roku 1973 Pulitzerovu cenu a vydali aj knihu All the President's Men. V roku 1976 sa stala predlohou k oscarovému filmu Alana Pakulu Všetci prezidentovi muži, v hlavnej úlohe s Dustinom Hoffmanom a Robertom Redfordom.