Panama/Bratislava 15. augusta (TASR) – Panamský prieplav s dĺžkou približne 82 kilometrov mnohí považujú za jeden z moderných divov sveta. Spája Atlantický a Tichý oceán a má veľký hospodársky, politický a vojenský význam. Vedú ním desiatky námorných obchodných trás spájajúce tisíce námorných prístavov a ročne ním preplávajú tisíce lodí prevážajúce stovky miliónov ton nákladu.

Americký prezident Woodrow Wilson oficiálne otvoril Panamský prieplav 15. augusta 1914. Od tohto okamihu uplynie vo štvrtok 15. augusta 110 rokov.

Myšlienka vybudovať prieplav vedúci najužším miestom strednej Ameriky, Panamskou šijou, nebola vôbec nová. Prvý záznam o nej pochádza zo 16. storočia, keď španielsky kráľ a rímsko-nemecký cisár Karol V. v roku 1534 vyhlásil, že prieplav by uľahčil cestu lodiam plaviacim sa zo Španielska do Peru. Bez prieplavu totiž lode museli plávať na juh okolo Južnej Ameriky cez Magalhaesov prieliv alebo cez Drakov prieliv, ktorý si pre časté búrky a mohutné vlnobitie vyslúžil povesť nebezpečného miesta pre lodnú dopravu.

Prvý pokus vybudovať prieplav prišiel až o takmer 350 rokov neskôr. Francúzi začali v roku 1880 s výstavbou prieplavu bez plavebných komôr, no po 13 rokoch jeho stavbu zanechali. Dôvodom bola náročnosť výstavby a choroby šíriace sa v oblasti, najmä malária a žltá horúčka.

Ďalší pokus o vybudovanie prieplavu prišiel o 11 rokov neskôr, v roku 1904. Výzvu tentoraz prijali Američania, ktorí predtým výmenou za kontrolu prieplavu Paname pomohli dosiahnuť nezávislosť na Kolumbii. Panama nezávislosť vyhlásila 3. novembra 1903.

Francúzi Američanom predali stroje, no ešte pred začatím výstavby bolo potrebné vykonať rozsiahle opatrenia na zamedzenie šíreniu chorôb. Vybudovali preto kanalizáciu, dezinfikovali domy, postrekovali miesta množenia komárov insekticídmi, vysušili stojatú vodu a nainštalovali sieťky proti komárom. Opatrenia mali mnohých odporcov, no podarilo sa ich presadiť. Napriek monumentálnej snahe si choroby i tak vyžiadali približne 5600 obetí z radov robotníkov. Stavebné práce na prieplave sa začali v roku 1906.

Američania sa na rozdiel od Francúzov rozhodli postaviť prieplav s plavebnými komorami. Americký prezident Theodore Roosewelt vymenoval za hlavného inžiniera Johna Franka Stevensa. Stevens však bol železničný inžinier a so stavbou plavebných komôr nemal vôbec skúsenosti. V roku 1907 na svoj post rezignoval a nahradil ho George Washington Goethals, ktorý mal skúsenosti so stavaním prieplavov.

Stavbu sa mu podarilo dokončiť v roku 1914 – dva roky pred pôvodne plánovaným termínom. Prvá loď, ktorá sa prieplavom preplavila, bola nákladná loď SS Ancon.

Nasledujúcich 65 rokov bol prieplav vo výhradnom vlastníctve Spojených štátov, čo spôsobovalo napätie medzi USA a Panamou. Zmenilo sa to v rokoch 1979 až 1999, keď prieplav spoločne spravovali obe krajiny. Od 1. januára 2000 ho spravuje výhradne Panama.

Prieplav využíva vodu zo sladkovodného Gatúnskeho jazera, ktoré vzniklo prehradením rieky Chagres. Jazero leží 26 metrov nad hladinou mora, lode preto tromi plavebnými komorami vystúpajú do jazera, preplavia sa po ňom a na jeho opačnej strane rovnakým spôsobom opäť klesnú. Gatúnske jazero Panamčanom zároveň slúži ako zásobáreň pitnej vody. Každá loď pri použití prieplavu spotrebuje 200.000.000 litrov sladkej vody z jazera – rovnaké množstvo denne vypije 500.000 Panamčanov.

Práve vysoká spotreba sladkej vody je problematická. V 30. rokoch bolo preto vytvorené druhé umelé jazero zvané Alajuela, ktoré problém dočasne vyriešilo.

Vplyv klimatickej zmeny počas rokov 2023 a 2024 však spôsobil úbytok dostupnej sladkej vody a negatívne ovplyvnil fungovanie prieplavu. Panamské úrady začali obmedzovať počet denne odbavených lodí, čo spôsobuje predĺženie času dodania prevážaných tovarov a potenciálne i zvyšovanie ich cien.

Situáciu ešte zhoršil klimatický fenomén el Niňo, ktorý v októbri 2023 znížil objem zrážok až o 41 percent. Október pritom v Paname zvyčajne býva najdaždivejším mesiacom. Riešenie problémov s nedostatkom vody a ďalšie fungovanie prieplavu zostáva nateraz otázne.