Norcrossov skafander bol výrazne iný ako sme zvyknutí v súčasnosti.
Autor TASR
Dixfield/Bratislava 13. júna (TASR) – Patent prvého potápačského skafandra oslávi v piatok 14. júna 190. výročie. V americkom Dixfielde ho 14. júna 1834 získal americký vynálezca Leonard Norcross.
Norcrossov skafander bol výrazne iný ako sme zvyknutí v súčasnosti. Tvorila ho látka potiahnutá vrstvou prírodnej gumy, hlavu chránila mohutná a ťažká kovová prilba so sklenenými priezormi, ktorá vodotesne priliehala k obleku. Do prilby z povrchu viedla hadica zásobujúca potápača čerstvým vzduchom.
Myšlienka vyrobiť oblek, ktorý by ľuďom umožnil zotrvať dlhší čas pod hladinou, nebola v tom čase žiadnou novinkou a americké úrady zaregistrovali už niekoľko patentov potápačských oblekov. Norcrossov vynález sa však od svojich predchodcov výrazne líšil, pretože na rozdiel od predchádzajúcich oblekov vyrobených z látok a kože dokázal svojho nositeľa udržať prakticky celého v suchu - Norcrossov skafander je preto predchodcom suchých oblekov používaných potápačmi aj v súčasnosti. Predchádzajúce obleky, ktoré prístupu vody k telu nedokázali zabrániť, boli predchodcami mokrých oblekov používaných aj v súčasnosti.
Tajomstvo úspechu a najväčší rozdiel v porovnaní s predchádzajúcimi oblekmi spočíval vo využití prírodnej gumy – kaučuku. Stromy, z ktorých sa získaval, sa pestovali v juhovýchodnej Ázii najmä na území Thajska, Malajzie, Indonézie a Kambodže v oblasti označovanej ako Indočína, preto bol kaučuk v tom čase známy aj ako indická guma. Plastickosť kaučuku umožnila naplnenie obleku vzduchom, čím medzi telom a vodou vznikla vrstva vzduchu chrániaca nositeľa pred vplyvom okolia. Vzduch v obleku by však spôsoboval vznášanie potápača nad dnom, Norcross preto zaťažil topánky skafandra. Využil na to kovové broky.
Testovanie obleku prebehlo v roku 1834 vo Webbovej rieke v americkom štáte Maine. Dopadlo úspešne, potápač sa dokázal po dne pohybovať bez problémov, americké úrady preto Norcrossovi 14. júna 1834 udelili patent.
Leonarda Norcrossa práca na potápačskom skafandri nadchla až do tej miery, že svojho syna pomenoval Submarinus, hoci neskôr v živote venoval viac času profesii priemyselného mechanika – inštaloval, udržiaval a presúval strojové zariadenie rôznych fabrík, elektrární a výrobných závodov. Okrem toho však prednášal o astronómii a striedmosti a pôsobil aj ako pastor.
Tvorca prvého suchého potápačského obleku zomrel v Dixfielde o vyše 30 rokov po úspešnom teste svojho vynálezu, 10. marca 1865.
Norcrossov vynález svojho tvorcu prežil a ďalej sa úspešne vyvíjal. Postupujúci technický pokrok a objav nových materiálov ako je napríklad neoprén úspešne zmenil aj podobu potápačských oblekov. Vznikli tak napríklad ochranné obleky s hadičkami na studenú či teplú vodu alebo atmosférické obleky udržiavajúce vo vnútri tlak jednej atmosféry aj v prípade ponorov do veľkých hĺbok. Ich výhodou je, že potápači po ich použití nemusia absolvovať dekompresiu, pretože sa neustále nachádzajú v prostredí s rovnakým tlakom, akoby stáli na brehu mora.
Rôzne typy potápačských oblekov je v súčasnosti možné aj rôzne kombinovať, potápač tak môže mať na sebe napríklad termo oblek s hadičkami, ktorý ho ochráni pred teplotou okolitej vody, a na ňom môže mať suchý oblek chrániaci pred prístupom vody samotnej. Potápači vďaka tomu môžu pracovať napríklad v ľadovej arktickej vode alebo v horúcich termálnych prameňoch.
Norcrossov skafander bol výrazne iný ako sme zvyknutí v súčasnosti. Tvorila ho látka potiahnutá vrstvou prírodnej gumy, hlavu chránila mohutná a ťažká kovová prilba so sklenenými priezormi, ktorá vodotesne priliehala k obleku. Do prilby z povrchu viedla hadica zásobujúca potápača čerstvým vzduchom.
Myšlienka vyrobiť oblek, ktorý by ľuďom umožnil zotrvať dlhší čas pod hladinou, nebola v tom čase žiadnou novinkou a americké úrady zaregistrovali už niekoľko patentov potápačských oblekov. Norcrossov vynález sa však od svojich predchodcov výrazne líšil, pretože na rozdiel od predchádzajúcich oblekov vyrobených z látok a kože dokázal svojho nositeľa udržať prakticky celého v suchu - Norcrossov skafander je preto predchodcom suchých oblekov používaných potápačmi aj v súčasnosti. Predchádzajúce obleky, ktoré prístupu vody k telu nedokázali zabrániť, boli predchodcami mokrých oblekov používaných aj v súčasnosti.
Tajomstvo úspechu a najväčší rozdiel v porovnaní s predchádzajúcimi oblekmi spočíval vo využití prírodnej gumy – kaučuku. Stromy, z ktorých sa získaval, sa pestovali v juhovýchodnej Ázii najmä na území Thajska, Malajzie, Indonézie a Kambodže v oblasti označovanej ako Indočína, preto bol kaučuk v tom čase známy aj ako indická guma. Plastickosť kaučuku umožnila naplnenie obleku vzduchom, čím medzi telom a vodou vznikla vrstva vzduchu chrániaca nositeľa pred vplyvom okolia. Vzduch v obleku by však spôsoboval vznášanie potápača nad dnom, Norcross preto zaťažil topánky skafandra. Využil na to kovové broky.
Testovanie obleku prebehlo v roku 1834 vo Webbovej rieke v americkom štáte Maine. Dopadlo úspešne, potápač sa dokázal po dne pohybovať bez problémov, americké úrady preto Norcrossovi 14. júna 1834 udelili patent.
Leonarda Norcrossa práca na potápačskom skafandri nadchla až do tej miery, že svojho syna pomenoval Submarinus, hoci neskôr v živote venoval viac času profesii priemyselného mechanika – inštaloval, udržiaval a presúval strojové zariadenie rôznych fabrík, elektrární a výrobných závodov. Okrem toho však prednášal o astronómii a striedmosti a pôsobil aj ako pastor.
Tvorca prvého suchého potápačského obleku zomrel v Dixfielde o vyše 30 rokov po úspešnom teste svojho vynálezu, 10. marca 1865.
Norcrossov vynález svojho tvorcu prežil a ďalej sa úspešne vyvíjal. Postupujúci technický pokrok a objav nových materiálov ako je napríklad neoprén úspešne zmenil aj podobu potápačských oblekov. Vznikli tak napríklad ochranné obleky s hadičkami na studenú či teplú vodu alebo atmosférické obleky udržiavajúce vo vnútri tlak jednej atmosféry aj v prípade ponorov do veľkých hĺbok. Ich výhodou je, že potápači po ich použití nemusia absolvovať dekompresiu, pretože sa neustále nachádzajú v prostredí s rovnakým tlakom, akoby stáli na brehu mora.
Rôzne typy potápačských oblekov je v súčasnosti možné aj rôzne kombinovať, potápač tak môže mať na sebe napríklad termo oblek s hadičkami, ktorý ho ochráni pred teplotou okolitej vody, a na ňom môže mať suchý oblek chrániaci pred prístupom vody samotnej. Potápači vďaka tomu môžu pracovať napríklad v ľadovej arktickej vode alebo v horúcich termálnych prameňoch.