Dublin 20. januára (TASR) - Prvý nezávislý írsky parlament počas dvojhodinového zasadnutia v sídle dublinského starostu Mansion House schválil 21. januára 1919 ústavu a vyhlásil nezávislosť Írskej republiky. Vyhlásenie o nezávislosti poslanci parlamentu napísali v troch jazykoch: írčine, francúzštine a angličtine. Írsko si 21. januára 2019 pripomenie 100. výročie tejto udalosti.

Vyhláseniu nezávislosti predchádzali iné udalosti a po vyhlásení nezávislosti nasledoval vlečúci sa konflikt známy ako britsko-írska vojna - prípadne írska vojna za nezávislosť -, v ktorom proti sebe stáli členovia Írskej republikánskej armády (IRA) a príslušníci britských bezpečnostných zložiek.

Korene tohto konfliktu siahajú do čias Írskeho kráľovstva a Anglického kráľovstva, ktoré sa v roku 1542 zjednotili pod jednu korunu, avšak diskriminačná politika voči katolíkom zo strany anglickej vládnej moci viedla k periodicky sa opakujúcim povstaniam a odboju.

Na Veľkonočný pondelok 24. apríla 1916 spustili írski stúpenci nezávislosti povstanie v Dubline, ktoré bolo pomerne rýchlo potlačené.

Pred vyhlásením nezávislosti, ešte v roku 1918, túžbam Írom o nezávislosť nahrávala dobová situácia. Veľká Británia sa v istej miere vyčerpala počas prvej svetovej vojny. V Európe sa vzmáhal nacionalizmus, Írsko malo pocit, že je vykorisťované a stojí bokom.

Dôležitými sa stali voľby írskych zástupcov do britského parlamentu z 28. decembra 1918. Vyhralo ich dovtedy okrajové politické zoskupenie Sinn Féin, ktoré Briti (Angličania) považovali za hlavného nepriateľa a zosnovateľa krvavého povstania z roku 1916. Išlo o jeden z prvých krokov k vytvoreniu nezávislosti.

Sinn Féinn v decembrových voľbách 1918 získalo v parlamente 73 zo 105 kresiel určených pre Írsko. Už v januári 1919 sa v Dubline zišiel na prvom zasadnutí prvý írsky parlament (Dáil Éireann) v Mansion House (budova, v ktorej má sídlo aj v súčasnosti starosta Dublinu) a vyhlásil nezávislosť Írska. Zároveň sformoval dočasnú vládu, za predsedu ktorej bol zvolený Éamon de Valera, v tom čase väznený v Anglicku.

Dňa 21. januára 1919 došlo k incidentu. Dvaja členovia IRA zastrelili v grófstve Tipperary dvoch dôstojníkov Kráľovskej írskej polície (RIC), čo spustilo konflikt. IRA začala útočiť na RIC a britské vojenské hliadky. Kým jedna strana používala atentáty a prepady zo zálohy, druhá siahla po terore, popravách a streľbe do civilného obyvateľstva.

Obe strany - IRA a Anglicko - uzatvorili prímerie v decembri 1921, keď podpísali kompromisnú mierovú zmluvu. Ňou sa skončila britská nadvláda nad väčšinou Írska. Štatút domínia ako Írsky slobodný štát dostalo 26 grófstiev, čo bolo prvým krokom k republike. Anglicko-írska zmluva umožňovala Írskemu slobodnému štátu rovnaké práva, aké mali Austrália či Kanada v rámci Britského spoločenstva národov.

Britská vláda Lloyda Georgea schválila 23. decembra 1920 zákon, ktorým dala autonómiu časti zo šiestich grófstiev na severe a ďalším 26 grófstvam na juhu ostrova. Tento zákon sa dal uplatňovať len na severe ostrova. Na juhu získali "nacionalisti" 128 zo 132 kresiel v parlamente.

Po výzve kráľa Juraja V. z 22. júna 1921 sa začali rokovania medzi britskou vládou a "nacionalistami", ktoré vyústili 6.decembra 1921 do dohody. Tou sa potvrdilo rozdelenie ostrova a fakt, že 26 grófstiev na juhu bude požívať štatút domínia. Predseda dočasnej írskej vlády Valera však odmietol podpísať túto dohodu, čo vyvolalo rozkol v Sinn Féin. Druhý parlament Dáil Éireann pod predsedníctvom Arthura Griffitha, zakladateľa Sinn Féin, dohodu 7. januára 1922 schválil. Britským zákonom z 31. marca 1922 dohoda vstúpila do platnosti.

Parlament Spojeného kráľovstva schválil 5. decembra 1922 zákon o Ústave Slobodného štátu Írsko (Irish Free State Constitution Act, 1922) a kráľ Juraj V. oficiálne vyhlásil 6. decembra toho roku zrod Slobodného štátu Írska.

Podrobnejší program k 100. výročiu vyhlásenia nezávislosti Írska prináša portál decadeofcentenaries.com.