Bratislava 1. októbra (TASR) - Valné zhromaždenie Spoločnosti národov v Ženeve prijalo 2. októbra 1924 protokol o mierovom riešení medzinárodných sporov, ktorý mal prehĺbiť európsky systém kolektívnej bezpečnosti. Dokument prijalo 21 krajín na čele s Francúzskom. Pakt zaväzoval signatárov na mierové riešenie vzájomných sporov. Anglicko však nakoniec Ženevský protokol odmietlo.

V 20. rokoch minulého storočia sa začalo posilňovať veľmocenské postavenie Nemecka. Tento fakt s obavami vnímali najmä jeho bezprostrední susedia - malé krajiny strednej Európy. V Spoločnosti národov (SN) sa vtedajší československý minister zahraničných vecí Edvard Beneš aktívne angažoval za uzavretie paktu, známeho ako Ženevský protokol. Text protokolu zostavili Beneš a grécky politik Nicholas Politis. Jeho cieľom bolo vytvoriť všeobecné bezpečnostné záruky pre každý členský štát SN, stanoviť povinnosť riešenia medzištátnych sporov medzinárodnou arbitrážou a tým uvoľniť cestu odzbrojovaniu.

Protokol schválili 2. októbra 1924 zástupcovia 42 štátov na piatom Valnom zhromaždení Spoločnosti národov v Ženeve. Signatári sa zaviazali nesiahnuť v prípade sporov k vojne a prijať arbitráž medzinárodného súdu v Haagu alebo rozhodnutie Spoločnosti národov. Štát, ktorý by sa arbitrážnemu procesu a jeho výsledkom nepodriadil, mal byť automaticky pokladaný za agresora.

Protokol ešte v ten istý deň podpísal jeho najväčší zástanca - Francúzsko. Súhlas s ním vyslovil aj britský labouristický premiér James Ramsay MacDonald. Už po štyroch týždňoch však MacDonaldova vláda padla, vystriedala ju konzervatívna vláda Stanleyho Baldwina (29. októbra 1924), ktorá Ženevský protokol odmietla. Hlavnou starosťou vtedajšej britskej vlády bolo udržanie veľmocenských pozícií Veľkej Británie a zabezpečenie záujmov Londýna vo svetovej ekonomike. Predstava, že by mala byť celosvetová politika riadená zo Ženevy diplomatmi z rôznych krajín, bola pre Britov neprijateľná. Ženevský protokol bol tak zmarený a otvorila sa cesta k politike appeseamentu (uzmierovania protivníka ústupkami).

Edvard Beneš ako predstaviteľ malej krajiny vyvinul značné úsilie získať Londýn pre podporu Ženevského protokolu. Veľká Británia bola od začiatku skeptická k vzniku nových štátov strednej a východnej Európy a Ženevský protokol, ako aj Benešovu snahu o uzavretie politickej zmluvy s Československom odmietla.

Paríž sa snažil dosiahnuť dohodu s Berlínom v záujme garancie hraníc Nemecka s Francúzskom a Belgickom. To viedlo k zvolaniu medzinárodnej konferencie vo švajčiarskom Locarne (5.–16. októbra 1925). Locarnské dohody signovali zástupcovia československej, nemeckej, britskej, belgickej, francúzskej, talianskej a poľskej vlády. Dohody mali bezpečnostný charakter medzinárodných záruk západných hraníc Nemecka a všetky spory medzi Francúzskom, Belgickom a Nemeckom mali byť v budúcnosti riešené za rokovacím stolom. Nemecko sa navyše zaviazalo k vstupu do Spoločnosti národov za predpokladu, že získa kreslo stáleho člena Rady.

Arbitrážne dohody boli podpísané aj medzi Nemeckom a Československom a Nemeckom a Poľskom. Rovnaké bezpečnostné riešenie západných a východných hraníc Nemecka sa však pre nezáujem Londýna nepodarilo presadiť. Francúzsko uzavrelo ešte v októbri 1925 nové spojenecké zmluvy s obidvomi stredoeurópskymi štátmi s prísľubom vojenskej pomoci v prípade napadnutia Nemeckom. Na základe konferencie v Locarne vstúpilo Nemecko v septembri 1926 do Spoločnosti národov a zaviazalo sa plniť jej zásady.

zdroje: Kronika 20. storočia, Bratislava, Fortuna Print 2000, www.historiarevue.sk, www.masarykovaspolecnost.info, www.senat.cz