Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Ako v Českom rozhlase konštatoval literárny historik Radim Kopáč, vydobyl si Nezval výnimočné postavenie.
Autor TASR
Bratislava 25. mája (TASR) – Český básnik a spisovateľ Vítězslav Nezval bol spoluzakladateľom poetizmu, patril k významným postavám českého surrealizmu. Angažoval sa v Komunistickej strane Československa a bol známy bonvivánskym spôsobom života, ku ktorému patrilo dobré jedlo, alkohol i milostné dobrodružstvá. Na druhej strane o ňom historik Milan Drápala hovorí: "Zo spisovateľov, ktorí boli v 50. rokoch na oficiálnom výslní, konal zrejme najpozitívnejšie a jeho zásluhy mu získali povesť človeka ochotného nezištne pomôcť."
V každom prípade po sebe Nezval zanechal bohaté literárne dielo – básnické, prozaické aj dramatické. Od narodenia rozporuplného autora básne Sbohem a šáteček či veršovanej drámy Manon Lescaut uplynie v utorok 26. mája 120 rokov.
Vítězslav Nezval sa narodil 26. mája 1900 v dedine Biskoupky na Morave. Jeho otec bol učiteľom a na svojho syna mal výrazný vplyv. Nezval vyrastal v prostredí, ktoré bolo naklonené jeho umeleckým záujmom. Vyštudoval osemročné gymnázium v Třebíči (1911-1919). Absolvoval jeden semester na Právnickej fakulte v Brne, odkiaľ prestúpil na Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, ani túto školu však nedokončil. Začal spolupracovať s Osvobozeným divadlom a usadil sa v Prahe.
Nezval debutoval básnickou zbierkou Most, ktorá obsahuje verše z rokov 1919-1921. V roku 1922 sa stal členom ľavicového literárneho spolku Devětsil a počas 20. rokov minulého storočia vydal desiatku básnických zbierok prevažne v štýle poetizmu. Spomenúť možno diela Podivný kouzelník (1922), Pantomima (1924), ktorá je považovaná za jednu zo základných kníh poetizmu, ďalej Básně na pohlednice (1926), knihu drobnej poetistickej prózy Nápisy na hroby (1926), a tiež zbierky Akrobat (1927), Edison (1927) či Hra v kostky (1928).
V 30. rokoch ho čoraz viac ovplyvňoval surrealizmus. Z tohto obdobia pochádzajú zbierky Sbohem a šáteček (1934), Žena v množném čísle (1936), alebo Absolutní hrobař (1937).
Pred 2. svetovou vojnou Nezval rozpustil surrealistickú skupinu a opäť zmenil svoju umeleckú orientáciu. Spolupracoval s filmom a divadlom, literárne sa však držal v pozadí, keďže počas vojny nemohol publikovať. Po roku 1945 a najmä 1948 v ňom komunistická moc našla spojenca tak ako vo viacerých umelcoch, ktorí mali za sebou ľavicovú avantgardnú minulosť z 20. a 30. rokov.
Ako v Českom rozhlase konštatoval literárny historik Radim Kopáč, vydobyl si Nezval výnimočné postavenie. Prispôsoboval sa novým a politicky angažovaným predstavám o človeku, živote a spoločnosti aj o poézii. Z tohto obdobia pochádzajú jeho diela Velký orloj (1949), Stalin (1949) a Zpěv míru (1950). Obľúbil si ho minister informácií Václav Kopecký a Nezval sa vďaka nemu stal prednostom filmového odboru ministerstva informácií.
Na druhej strane Nezvala rozhorčovalo prenasledovanie umelcov a bol ochotný im pomáhať. Vtedajšieho ministra vnútra Václava Noska žiadal o prepustenie spisovateľa Jana Zahradníčka – a to nielen listami, ale aj na osobných stretnutiach, dokonca natoľko dôrazne, že pred ním minister doslova utekal. "U Nezvala stála vždy na prvom mieste poézia, vždy bolo preňho dôležitejšie, či je človek básnik, než to, či napĺňa nejaké stranícke uznesenia," povedal Radim Kopáč.
Nezval bol autorom viacerých filmových scenárov a divadelných hier. Jeho legendárna inscenácia Manon Lescaut sa v roku 1970 dočkala televízneho spracovania. V tom istom roku bol sfilmovaný aj Nezvalov "temný" román Valerie a týden divů z roku 1932 (na DVD vyšiel dokonca aj v USA). Známu Nezvalovu protivojnovú hru Dnes ještě zapadá slunce nad Atlantidou z roku 1956 mohli vidieť televízni diváci prvý raz v roku 1978.
Piesne s Nezvalovými textami spievali Vlasta Burian či Hana Hegerová, ale aj bluesový spevák Jan Spálený (album Edison), Karel Plíhal, Petr Ulrych, Lenka Filipová, či Marek Eben.
Od roku 1925 alebo 1926 žil Nezval s družkou Františkou "Fáfinkou" Řepovou, ktorú si v roku 1946 vzal na naliehanie komunistickej strany – napriek tomu, že mal vzťahy s mnohými inými partnerkami vrátane herečky Lili Hodačovej.
Víťezslav Nezval zomrel 6. apríla 1958 na šarlach a srdcový infarkt, pochovaný je na Vyšehradskom cintoríne. "Je jedným z najväčších básnikov 20. storočia, ktoré Česká republika alebo Československo mali," uviedol o ňom literárny historik Radim Kopáč.
V každom prípade po sebe Nezval zanechal bohaté literárne dielo – básnické, prozaické aj dramatické. Od narodenia rozporuplného autora básne Sbohem a šáteček či veršovanej drámy Manon Lescaut uplynie v utorok 26. mája 120 rokov.
Vítězslav Nezval sa narodil 26. mája 1900 v dedine Biskoupky na Morave. Jeho otec bol učiteľom a na svojho syna mal výrazný vplyv. Nezval vyrastal v prostredí, ktoré bolo naklonené jeho umeleckým záujmom. Vyštudoval osemročné gymnázium v Třebíči (1911-1919). Absolvoval jeden semester na Právnickej fakulte v Brne, odkiaľ prestúpil na Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej v Prahe, ani túto školu však nedokončil. Začal spolupracovať s Osvobozeným divadlom a usadil sa v Prahe.
Nezval debutoval básnickou zbierkou Most, ktorá obsahuje verše z rokov 1919-1921. V roku 1922 sa stal členom ľavicového literárneho spolku Devětsil a počas 20. rokov minulého storočia vydal desiatku básnických zbierok prevažne v štýle poetizmu. Spomenúť možno diela Podivný kouzelník (1922), Pantomima (1924), ktorá je považovaná za jednu zo základných kníh poetizmu, ďalej Básně na pohlednice (1926), knihu drobnej poetistickej prózy Nápisy na hroby (1926), a tiež zbierky Akrobat (1927), Edison (1927) či Hra v kostky (1928).
V 30. rokoch ho čoraz viac ovplyvňoval surrealizmus. Z tohto obdobia pochádzajú zbierky Sbohem a šáteček (1934), Žena v množném čísle (1936), alebo Absolutní hrobař (1937).
Pred 2. svetovou vojnou Nezval rozpustil surrealistickú skupinu a opäť zmenil svoju umeleckú orientáciu. Spolupracoval s filmom a divadlom, literárne sa však držal v pozadí, keďže počas vojny nemohol publikovať. Po roku 1945 a najmä 1948 v ňom komunistická moc našla spojenca tak ako vo viacerých umelcoch, ktorí mali za sebou ľavicovú avantgardnú minulosť z 20. a 30. rokov.
Ako v Českom rozhlase konštatoval literárny historik Radim Kopáč, vydobyl si Nezval výnimočné postavenie. Prispôsoboval sa novým a politicky angažovaným predstavám o človeku, živote a spoločnosti aj o poézii. Z tohto obdobia pochádzajú jeho diela Velký orloj (1949), Stalin (1949) a Zpěv míru (1950). Obľúbil si ho minister informácií Václav Kopecký a Nezval sa vďaka nemu stal prednostom filmového odboru ministerstva informácií.
Na druhej strane Nezvala rozhorčovalo prenasledovanie umelcov a bol ochotný im pomáhať. Vtedajšieho ministra vnútra Václava Noska žiadal o prepustenie spisovateľa Jana Zahradníčka – a to nielen listami, ale aj na osobných stretnutiach, dokonca natoľko dôrazne, že pred ním minister doslova utekal. "U Nezvala stála vždy na prvom mieste poézia, vždy bolo preňho dôležitejšie, či je človek básnik, než to, či napĺňa nejaké stranícke uznesenia," povedal Radim Kopáč.
Nezval bol autorom viacerých filmových scenárov a divadelných hier. Jeho legendárna inscenácia Manon Lescaut sa v roku 1970 dočkala televízneho spracovania. V tom istom roku bol sfilmovaný aj Nezvalov "temný" román Valerie a týden divů z roku 1932 (na DVD vyšiel dokonca aj v USA). Známu Nezvalovu protivojnovú hru Dnes ještě zapadá slunce nad Atlantidou z roku 1956 mohli vidieť televízni diváci prvý raz v roku 1978.
Piesne s Nezvalovými textami spievali Vlasta Burian či Hana Hegerová, ale aj bluesový spevák Jan Spálený (album Edison), Karel Plíhal, Petr Ulrych, Lenka Filipová, či Marek Eben.
Od roku 1925 alebo 1926 žil Nezval s družkou Františkou "Fáfinkou" Řepovou, ktorú si v roku 1946 vzal na naliehanie komunistickej strany – napriek tomu, že mal vzťahy s mnohými inými partnerkami vrátane herečky Lili Hodačovej.
Víťezslav Nezval zomrel 6. apríla 1958 na šarlach a srdcový infarkt, pochovaný je na Vyšehradskom cintoríne. "Je jedným z najväčších básnikov 20. storočia, ktoré Česká republika alebo Československo mali," uviedol o ňom literárny historik Radim Kopáč.
