Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Vtedajšia hlava štátu tak urobila napriek tomu, že voči dokumentu mala výhrady.
Autor TASR
Ak si želáte, aby počítač prečítal text článku, použite prehrávač nižšie.
00:00 / 00:00
Praha/Bratislava 3. novembra (TASR) – Bývalý prezident Českej republiky (ČR) a euroskeptik Václav Klaus podpísal pred 15 rokmi Lisabonskú zmluvu. Stalo sa tak 3. novembra 2009.
Vtedajšia hlava štátu tak urobila napriek tomu, že voči dokumentu mala výhrady. Podpis prezidenta Klausa znamenal dokončenie ratifikácie Lisabonskej zmluvy nielen v ČR, ale aj v celej Únii. Česko bolo totiž poslednou krajinou, na ktorú sa čakalo.
Lisabonskú zmluvu podpísali hlavy štátov a vlád členských krajín Európskej únie (EÚ) 13. decembra 2007 v Lisabone. Reformnou zmluvou sa zmenili a doplnili základné dokumenty EÚ – Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva. Pod švédskym predsedníctvom tak Lisabonská zmluva vstúpila do platnosti 1. decembra 2009. Ratifikačné listiny premiestnili do priestorov talianskeho ministerstva zahraničných vecí v Ríme. Taliansko plní funkciu "depozitára" od roku 1957.
Cieľom Lisabonskej zmluvy bolo sprehľadniť a zefektívniť inštitúcie a rozhodovacie procesy EÚ po jej rozšírení z 15 na 27 členov. Dokument umožňuje Únii mať dlhodobého prezidenta, poskytuje viac moci šéfovi spoločnej zahraničnej politiky, zabezpečuje viac demokratického rozhodovania a väčšie slovo dáva aj Európskemu parlamentu a národným zákonodarným zborom.
Zmluvu, ktorá nahradila plánovanú európsku ústavu, muselo ratifikovať všetkých 27 členských krajín EÚ.
Zmluva zachovala veľkú časť euroústavy, upustila však od tohto označenia. Takisto sa vypustila zmienka o symboloch EÚ, ako sú vlajka či hymna. Na týchto požiadavkách trvalo viacero členských krajín, ktoré tvrdili, že v opačnom prípade by mala EÚ imidž superštátu.
Vznikol nový post šéfa Európskej rady, ktorého si volia európski lídri na obdobie 2,5 roka s možnosťou obnovenia mandátu na jedno ďalšie funkčné obdobie. Nahradil sa tým dovtedajší postup, keď každého pol roka predsedal Európskej rade iný politik.
Prestal platiť princíp, podľa ktorého má každá krajina v Európskej komisii jedného komisára.
Právne predpisy EÚ umožňujú, aby v Európskom parlamente zasadalo maximálne 750 poslancov a poslankýň a predseda/predsedníčka. O počte kresiel v jednotlivých krajinách sa rozhoduje pred každými voľbami do Európskeho parlamentu. V súčasnom volebnom období má europarlament 720 poslancov.
Do Lisabonskej zmluvy je včlenená Charta základných práv EÚ, podpísaná 11. decembra 2007 na pôde Európskeho parlamentu. Charta prvýkrát jasne stanovila základné práva občanov EÚ, bola podpísaná a vyhlásená v roku 2000 ako príloha ku Zmluve z Nice, nestala sa však právne záväznou. Európsky parlament trval na jej začlenení do navrhovanej Ústavy EÚ, čím by nadobudla plnú právnu účinnosť, čo sa však vzhľadom na zamietnutie textu Ústavy vo francúzskom a holandskom referende nestalo. Obrat priniesol až nový návrh reformnej zmluvy EÚ, ktorý konečne právne záväzný status Charty základných práv potvrdil, hoci nezmenil skutočnosť, že Charta nebude súčasťou samotného textu Zmluvy.
zdroj: www.europarl.europa.eu
Vtedajšia hlava štátu tak urobila napriek tomu, že voči dokumentu mala výhrady. Podpis prezidenta Klausa znamenal dokončenie ratifikácie Lisabonskej zmluvy nielen v ČR, ale aj v celej Únii. Česko bolo totiž poslednou krajinou, na ktorú sa čakalo.
Lisabonskú zmluvu podpísali hlavy štátov a vlád členských krajín Európskej únie (EÚ) 13. decembra 2007 v Lisabone. Reformnou zmluvou sa zmenili a doplnili základné dokumenty EÚ – Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva. Pod švédskym predsedníctvom tak Lisabonská zmluva vstúpila do platnosti 1. decembra 2009. Ratifikačné listiny premiestnili do priestorov talianskeho ministerstva zahraničných vecí v Ríme. Taliansko plní funkciu "depozitára" od roku 1957.
Cieľom Lisabonskej zmluvy bolo sprehľadniť a zefektívniť inštitúcie a rozhodovacie procesy EÚ po jej rozšírení z 15 na 27 členov. Dokument umožňuje Únii mať dlhodobého prezidenta, poskytuje viac moci šéfovi spoločnej zahraničnej politiky, zabezpečuje viac demokratického rozhodovania a väčšie slovo dáva aj Európskemu parlamentu a národným zákonodarným zborom.
Zmluvu, ktorá nahradila plánovanú európsku ústavu, muselo ratifikovať všetkých 27 členských krajín EÚ.
Zmluva zachovala veľkú časť euroústavy, upustila však od tohto označenia. Takisto sa vypustila zmienka o symboloch EÚ, ako sú vlajka či hymna. Na týchto požiadavkách trvalo viacero členských krajín, ktoré tvrdili, že v opačnom prípade by mala EÚ imidž superštátu.
Vznikol nový post šéfa Európskej rady, ktorého si volia európski lídri na obdobie 2,5 roka s možnosťou obnovenia mandátu na jedno ďalšie funkčné obdobie. Nahradil sa tým dovtedajší postup, keď každého pol roka predsedal Európskej rade iný politik.
Prestal platiť princíp, podľa ktorého má každá krajina v Európskej komisii jedného komisára.
Právne predpisy EÚ umožňujú, aby v Európskom parlamente zasadalo maximálne 750 poslancov a poslankýň a predseda/predsedníčka. O počte kresiel v jednotlivých krajinách sa rozhoduje pred každými voľbami do Európskeho parlamentu. V súčasnom volebnom období má europarlament 720 poslancov.
Do Lisabonskej zmluvy je včlenená Charta základných práv EÚ, podpísaná 11. decembra 2007 na pôde Európskeho parlamentu. Charta prvýkrát jasne stanovila základné práva občanov EÚ, bola podpísaná a vyhlásená v roku 2000 ako príloha ku Zmluve z Nice, nestala sa však právne záväznou. Európsky parlament trval na jej začlenení do navrhovanej Ústavy EÚ, čím by nadobudla plnú právnu účinnosť, čo sa však vzhľadom na zamietnutie textu Ústavy vo francúzskom a holandskom referende nestalo. Obrat priniesol až nový návrh reformnej zmluvy EÚ, ktorý konečne právne záväzný status Charty základných práv potvrdil, hoci nezmenil skutočnosť, že Charta nebude súčasťou samotného textu Zmluvy.
zdroj: www.europarl.europa.eu
