Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Írsky boj za nezávislosť vyvrcholil definitívne v 20. storočí na Veľkonočný pondelok 18. apríla 1949, keď nadobudol účinnosť zákon o Írskej republike.
Autor TASR
Dublin 28. marca (TASR) – Dlhé stáročia bojoval "smaragdový ostrov" - ako sa Írsko tiež nazýva - za svoju nezávislosť. Írsky slobodný štát vznikol 6. decembra 1921 uzavretím Britsko-írskej dohody. Prakticky až do tohto dátumu boli v platnosti zákony o únii (Acts of Union) z roku 1800, ktoré znamenali vznik zjednoteného štátu Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska. Dnes je to 220 rokov od prijatia týchto zákonov.
Po Keltoch a Staroškandinávcoch (Vikingoch) priplávali v 12. storočí do Írska Angličania, ktorí si v tejto ostrovnej krajine začali postupne upevňovať moc. V roku 1541 prijal írsky parlament zákon, ktorým vyhlásil anglického kráľa Henricha VIII. súčasne za kráľa Írska.
Politika anglickej vládnej moci však diskriminovala katolíkov, čo viedlo k periodicky sa opakujúcim vzburám, revoltám a povstaniam.
Koncom 16. storočia požiadali Íri dokonca o pomoc Španielsko - ako úhlavného nepriateľa Angličanov -, avšak v roku 1601 utrpeli povstalci v bitke pri Kinsale definitívnu porážku. Po tejto bitke ovládol Londýn celé Írsko s pomocou silnej centralizovanej moci v Dubline.
Pod vplyvom Veľkej francúzskej revolúcie sa Íri, podporovaní francúzskymi vojskami, opäť pokúsili zvrhnúť britskú nadvládu koncom 18. storočia, čo vyústilo v roku 1798 do povstania.
Po potlačení povstania odhlasoval parlament v Dubline 28. marca 1800 vlastné zrušenie a prijal zákon o únii (Act of Union), ktorý znamenal prechod Írska pod priamu vládu Londýna. Až dovtedy boli Veľká Británia a Írsko spojené od roku 1541 personálnou úniou.
Zákonom z roku 1800 sa zaručilo ponechanie majetkov protestantským vlastníkom pôdy a zároveň sľúbilo katolíkom reformu zákonov, ktoré ich vylučovali z parlamentných pozícií a verejných funkcií.
Pri prvom hlasovaní zákon v írskom parlamente neprešiel. Proti bolo 109 zákonodarcov, zatiaľ čo "za" sa ich vyslovilo 104. Pri opakovanom hlasovaní už bol pomerom hlasov 158:115 prijatý.
Zákon o únii schválil súbežne aj britský parlament. Na základe týchto zákonov, ktoré prijali parlamenty obidvoch krajín, sa Kráľovstvo Veľkej Británie a Írske kráľovstvo spojili do jednotného štátneho celku pod názvom Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska.
Zákony o únii (Acts of Union) vstúpili do platnosti 1. januára 1801, teda s príchodom 19. storočia sa Írsko stalo oficiálnou súčasťou Spojeného kráľovstva. Zlúčený parlament Spojeného kráľovstva sa zišiel na svojej prvej schôdzi 22. januára 1801.
Ešte predtým, 1. mája 1707, vstúpil do platnosti zákon, na základe ktorého sa spojilo Anglické a Škótske kráľovstvo do Kráľovstva Veľkej Británie a vznikol parlament Spojeného kráľovstva.
Zákony o únii zostali v platnosti prakticky až do 6. decembra 1921, keď bola uzavretá Britsko-írska dohoda. V súlade so zmluvou vytvorilo 26 grófstiev Írsky slobodný štát a ostatných šesť grófstiev na severovýchode Ulsteru vytvorilo svoj vlastný severoírsky parlament.
Írsky boj za nezávislosť vyvrcholil definitívne v 20. storočí na Veľkonočný pondelok 18. apríla 1949, keď nadobudol účinnosť zákon o Írskej republike. Ten ukončil posledné formálne zväzky Írska s Veľkou Britániou a zároveň potvrdil status Severného Írska ako súčasti Veľkej Británie.
Po Keltoch a Staroškandinávcoch (Vikingoch) priplávali v 12. storočí do Írska Angličania, ktorí si v tejto ostrovnej krajine začali postupne upevňovať moc. V roku 1541 prijal írsky parlament zákon, ktorým vyhlásil anglického kráľa Henricha VIII. súčasne za kráľa Írska.
Politika anglickej vládnej moci však diskriminovala katolíkov, čo viedlo k periodicky sa opakujúcim vzburám, revoltám a povstaniam.
Koncom 16. storočia požiadali Íri dokonca o pomoc Španielsko - ako úhlavného nepriateľa Angličanov -, avšak v roku 1601 utrpeli povstalci v bitke pri Kinsale definitívnu porážku. Po tejto bitke ovládol Londýn celé Írsko s pomocou silnej centralizovanej moci v Dubline.
Pod vplyvom Veľkej francúzskej revolúcie sa Íri, podporovaní francúzskymi vojskami, opäť pokúsili zvrhnúť britskú nadvládu koncom 18. storočia, čo vyústilo v roku 1798 do povstania.
Po potlačení povstania odhlasoval parlament v Dubline 28. marca 1800 vlastné zrušenie a prijal zákon o únii (Act of Union), ktorý znamenal prechod Írska pod priamu vládu Londýna. Až dovtedy boli Veľká Británia a Írsko spojené od roku 1541 personálnou úniou.
Zákonom z roku 1800 sa zaručilo ponechanie majetkov protestantským vlastníkom pôdy a zároveň sľúbilo katolíkom reformu zákonov, ktoré ich vylučovali z parlamentných pozícií a verejných funkcií.
Pri prvom hlasovaní zákon v írskom parlamente neprešiel. Proti bolo 109 zákonodarcov, zatiaľ čo "za" sa ich vyslovilo 104. Pri opakovanom hlasovaní už bol pomerom hlasov 158:115 prijatý.
Zákon o únii schválil súbežne aj britský parlament. Na základe týchto zákonov, ktoré prijali parlamenty obidvoch krajín, sa Kráľovstvo Veľkej Británie a Írske kráľovstvo spojili do jednotného štátneho celku pod názvom Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska.
Zákony o únii (Acts of Union) vstúpili do platnosti 1. januára 1801, teda s príchodom 19. storočia sa Írsko stalo oficiálnou súčasťou Spojeného kráľovstva. Zlúčený parlament Spojeného kráľovstva sa zišiel na svojej prvej schôdzi 22. januára 1801.
Ešte predtým, 1. mája 1707, vstúpil do platnosti zákon, na základe ktorého sa spojilo Anglické a Škótske kráľovstvo do Kráľovstva Veľkej Británie a vznikol parlament Spojeného kráľovstva.
Zákony o únii zostali v platnosti prakticky až do 6. decembra 1921, keď bola uzavretá Britsko-írska dohoda. V súlade so zmluvou vytvorilo 26 grófstiev Írsky slobodný štát a ostatných šesť grófstiev na severovýchode Ulsteru vytvorilo svoj vlastný severoírsky parlament.
Írsky boj za nezávislosť vyvrcholil definitívne v 20. storočí na Veľkonočný pondelok 18. apríla 1949, keď nadobudol účinnosť zákon o Írskej republike. Ten ukončil posledné formálne zväzky Írska s Veľkou Britániou a zároveň potvrdil status Severného Írska ako súčasti Veľkej Británie.
