Stalo sa vtedy
Obrazové správy z archívu
Aj v súčasnosti je nemálo takých, ktorí hovoria v súvislosti s rozpadom Sovietskeho zväzu o zrade a na sovietske časy s nostalgiou spomínajú.
Autor TASR
Moskva 17. marca (TASR) - Bolo to prvé referendum, ktoré zostalo zároveň aj posledným a jediným referendom v takmer 70-ročnej histórii Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Obyvatelia jednej šestiny sveta sa mali vyjadriť o svojej budúcnosti – mali rozhodnúť o podobe svojej krajiny. V stredu 17. marca uplynie od konania všeľudového hlasovania v ZSSR 30 rokov.
Koncom decembra 1990 prijal IV. zjazd ľudových poslancov Sovietskeho zväzu rozhodnutie, že v krajine sa uskutoční 17. marca 1991 referendum, čo vzápätí - 16. januára 1991 - potvrdil Najvyšší soviet ZSSR. Na hlasovacom lístku bola otázka: "Považujete za nevyhnutné udržanie Zväzu sovietskych socialistických republík ako obnovenej federácie rovnoprávnych suverénnych republík, v ktorej budú v plnej miere garantované práva a slobody človeka ľubovoľnej národnosti?"
Na samotnom všeľudovom hlasovaní sa 17. marca 1991 zúčastnilo 148,5 milióna obyvateľov krajiny, z ktorých viac ako 113 miliónov - teda takmer 77 percent - odpovedalo na referendovú otázku kladne, teda sa vyjadrili za zachovanie obnoveného Sovietskeho zväzu. Ešte koncom toho istého roku však zmizla z kupoly Kremľa sovietska zástava a s ňou aj subjekt, ktorého symbolom bola.
Šesť z 15-tich zväzových republík však hlasovanie bojkotovalo. Boli medzi nimi pobaltské republiky Litva, Lotyšsko a Estónsko, ku ktorým sa pridali Arménsko, Gruzínsko a Moldavsko. Vo všetkých troch pobaltských republikách sa konali krátko pred všezväzovým hlasovaním vlastné referendá, v ktorých sa veľká väčšina hlasujúcich vyslovila za odtrhnutie od Sovietskeho zväzu a obnovenie svojej štátnosti.
Rozhodnutie o referende bolo prijaté v čase, keď sa proces zániku ZSSR vlastne už rozbehol. V krajine sa naplno rozhoreli mnohé medzietnické konflikty (napríklad krviprelievanie v Alma-Ate, pogromy v Sumgaite a Kirovabade, arménsko-azerbajdžanský konflikt o Náhorný Karabach, nepokoje v meste Oš) a navyše, v jednotlivých zväzových republikách silnel odpor proti centrálnej moci v Moskve.
Od novembra 1988 do decembra 1990 sa uskutočnilo v ZSSR defilé suverenít, keď príslušné deklarácie schválili parlamenty všetkých 15-tich zväzových republík - vrátane Ruskej federácie, ktorá prijala deklaráciu o štátnej suverenite 12. júna 1990. Bolo teda zrejmé, že Sovietsky zväz v podobe, v akej existoval, ďalej jestvovať už nemohol, a ani referendom sa krajinu zachrániť nepodarilo.
Aj v súčasnosti je nemálo takých, ktorí hovoria v súvislosti s rozpadom Sovietskeho zväzu o zrade a na sovietske časy s nostalgiou spomínajú. Ruskí komunisti vedení Gennadijom Ziuganovom pripravujú preto pri príležitosti 30. výročia konania referenda rôzne akcie pod heslom: "Za ZSSR – za silné, spravodlivé, socialistické Rusko." Prvý a zároveň i posledný sovietsky prezident Michail Gorbačov však pripomína: "Ten, komu nie je ľúto za rozpadom Sovietskeho zväzu, nemá srdce. A ten, kto by ho chcel obnoviť, nemá rozum."
Koncom decembra 1990 prijal IV. zjazd ľudových poslancov Sovietskeho zväzu rozhodnutie, že v krajine sa uskutoční 17. marca 1991 referendum, čo vzápätí - 16. januára 1991 - potvrdil Najvyšší soviet ZSSR. Na hlasovacom lístku bola otázka: "Považujete za nevyhnutné udržanie Zväzu sovietskych socialistických republík ako obnovenej federácie rovnoprávnych suverénnych republík, v ktorej budú v plnej miere garantované práva a slobody človeka ľubovoľnej národnosti?"
Na samotnom všeľudovom hlasovaní sa 17. marca 1991 zúčastnilo 148,5 milióna obyvateľov krajiny, z ktorých viac ako 113 miliónov - teda takmer 77 percent - odpovedalo na referendovú otázku kladne, teda sa vyjadrili za zachovanie obnoveného Sovietskeho zväzu. Ešte koncom toho istého roku však zmizla z kupoly Kremľa sovietska zástava a s ňou aj subjekt, ktorého symbolom bola.
Šesť z 15-tich zväzových republík však hlasovanie bojkotovalo. Boli medzi nimi pobaltské republiky Litva, Lotyšsko a Estónsko, ku ktorým sa pridali Arménsko, Gruzínsko a Moldavsko. Vo všetkých troch pobaltských republikách sa konali krátko pred všezväzovým hlasovaním vlastné referendá, v ktorých sa veľká väčšina hlasujúcich vyslovila za odtrhnutie od Sovietskeho zväzu a obnovenie svojej štátnosti.
Rozhodnutie o referende bolo prijaté v čase, keď sa proces zániku ZSSR vlastne už rozbehol. V krajine sa naplno rozhoreli mnohé medzietnické konflikty (napríklad krviprelievanie v Alma-Ate, pogromy v Sumgaite a Kirovabade, arménsko-azerbajdžanský konflikt o Náhorný Karabach, nepokoje v meste Oš) a navyše, v jednotlivých zväzových republikách silnel odpor proti centrálnej moci v Moskve.
Od novembra 1988 do decembra 1990 sa uskutočnilo v ZSSR defilé suverenít, keď príslušné deklarácie schválili parlamenty všetkých 15-tich zväzových republík - vrátane Ruskej federácie, ktorá prijala deklaráciu o štátnej suverenite 12. júna 1990. Bolo teda zrejmé, že Sovietsky zväz v podobe, v akej existoval, ďalej jestvovať už nemohol, a ani referendom sa krajinu zachrániť nepodarilo.
Aj v súčasnosti je nemálo takých, ktorí hovoria v súvislosti s rozpadom Sovietskeho zväzu o zrade a na sovietske časy s nostalgiou spomínajú. Ruskí komunisti vedení Gennadijom Ziuganovom pripravujú preto pri príležitosti 30. výročia konania referenda rôzne akcie pod heslom: "Za ZSSR – za silné, spravodlivé, socialistické Rusko." Prvý a zároveň i posledný sovietsky prezident Michail Gorbačov však pripomína: "Ten, komu nie je ľúto za rozpadom Sovietskeho zväzu, nemá srdce. A ten, kto by ho chcel obnoviť, nemá rozum."
