Nositeľa Nobelovej ceny za mier, ktorú získal Michail Gorbačov v roku 1990, zaradil americký týždenník Time medzi stovku najvplyvnejších osobností 20. storočia v kategórii “Vodcovia a revolucionári“. Bol to práve na svete familiárne prezývaný “Gorby“, ktorý v 80. rokoch minulého storočia začal politiku “perestrojky“ (prestavby) a výrazne prispel k ukončeniu studenej vojny, odstráneniu Berlínskeho múru i pádu železnej opony. V nedeľu, 15. marca uplynie 30 rokov odvtedy, kedy bol Michail Gorbačov zvolený za – prvého i posledného - prezidenta Sovietskeho zväzu.

Michail Sergejevič Gorbačov sa narodil 2. marca 1931 v dedine Privoľnoje, neďaleko mesta Stavropoľ v roľníckej rodine. Stavropoľský mechanizátor a absolvent práva na moskovskej Lomonosovovej univerzite prešiel všetkými postami straníckeho funkcionára. Do Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) ho prijali v roku 1952 ešte počas vysokoškolských štúdií. Už v roku 1970 sa stal prvým námestníkom pre poľnohospodárstvo a v nasledujúcom roku jedným z najmladších členov Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu.
V roku 1978 ho stranícka práca priviedla do Moskvy, kde sa stal tajomníkom Ústredného výboru KSSZ. O dva roky neskôr už pôsobil v najužšom vedení strany a 11. marca 1985 bol vo veku 54 rokov zvolený za generálneho tajomníka ÚV KSSZ. Michail Gorbačov bol prvým vedúcim predstaviteľom Sovietskeho zväzu, ktorý sa narodil po boľševickej revolúcii v roku 1917.

Politik, plný energie sa postavil na čelo štátu potom, keď sa skončili “preteky na lafetách“, ako Rusi ironicky nazývali tri pohreby najvyšších sovietskych predstaviteľov (Leonida Iľjiča Brežneva, Jurija Andropova a Konstantina Černenka), ktorí zomreli od novembra 1982 do marca 1985.

V krajine sa po jeho nástupe začal rozsiahly proces demokratizácie spoločnosti, nazvaný “perestrojka“ (prestavba), pričom jej hybnou silou sa stala “glasnosť“ (otvorenosť). Nový vládca Kremľa sa pustil do prestavby spoločnosti a začal dovtedy nepredstaviteľné, nemysliteľné a nevídané reformy. Počas jeho vládnutia sa stali skutočnosťou slobodné voľby, sloboda tlače, náboženské slobody a existencia viacerých strán. Lenže zásluhy vo svete boli v značnej miere dosiahnuté na úkor prehier vo vnútri krajiny.

Foto: TASR/AP

V zložitej vnútropolitickej situácii ho 15. marca 1990 zvolil Zjazd ľudových poslancov za prvého prezidenta Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Išlo však o výnimku, pretože na základe Ústavy ZSSR mali prezidenta krajiny voliť občania cestou priameho a tajného hlasovania na obdobie piatich rokov. Za kandidátov na prezidenta boli navrhnutí aj Nikolaj Ryžkov a Vadim Bakatin, ktorí ale svoju kandidatúry stiahli.

Iróniou osudu bolo, že k zvoleniu sovietskeho prezidenta došlo štyri dni potom, keď sa Litva ako prvá krajina odtrhla 11. marca 1990 od Sovietskeho zväzu. A hoci Moskva označila vyhlásenie nezávislosti za neústavné a protiprávne rozpadu štátu, zaberajúceho jednu šestinu sveta už nebolo možné zabrániť. Nepomohlo ani v histórii Sovietskeho zväzu jediné referendum, ktoré sa uskutočnilo 17. marca 1991. V ňom sa viac ako 76 percent ľudí vyslovilo za zachovanie ZSSR. Je však treba pripomenúť, že z 15 sovietskych republík bojkotovalo referendum šesť: Arménsko, Gruzínsko, Moldavsko a tri pobaltské štáty – Estónsko, Litva a Lotyšsko.

Foto: TASR/AP

Na základe výsledkov referenda bol vypracovaný návrh dohody nazvaný “O Zväze suverénnych republík“. Dokument sa mal podpísať 20. augusta 1991. K tomu ale nedošlo, pretože krajinou otriasol v dňoch od 19. do 21. augusta 1991 pokus o štátny prevrat.

Tieto dni prežíval Michail Gorbačov izolovaný, pod dohľadom vojakov v letnom sídle Foros na Kryme. Po návrate z Krymu 22. augusta 1991 vyhlásil: “Najhlavnejšie je to, že všetko, čo sme urobili od roku 1985 prinieslo svoje reálne plody. Spoločnosť a naši ľudia sa stali inými a to bolo hlavnou prekážkou na ceste avantúry, na ktorú sa chcela vybrať skupina ľudí."

Za úmrtný list ZSSR sa považujú dohody, ktoré v poľovníckej usadlosti Viskuli, ležiacej v Bielovežskom pralese necelých sto kilometrov od bieloruského Brestu podpísali 8. decembra 1991 najvyšší predstavitelia Ruska, Ukrajiny a Bieloruska – Boris Jeľcin, Leonid Kravčuk a Stanislav Šuškevič. Stalo sa tak za chrbtom Michaila Gorbačova. Ten už ale v tomto období nedržal opraty pevne vo svojich rukách a moskovskí novinári ho nazývali sarkasticky “prezident areálu Kremľa“. Za kremeľským múrom vládol Boris Jeľcin.

Foto: TASR/AP

Michail Gorbačov bol prvým a jediným prezidentom Sovietskeho zväzu. Tento post zastával do 25. decembra 1991, kedy zároveň prestal existovať aj Sovietsky zväz. V tento deň hlava štátu v televízii povedala: “Končím svoju činnosť na poste sovietskeho prezidenta.“ S odstupom času niekoľkých rokov vyhlásil: “Ten, komu nie je ľúto rozpadu Sovietskeho zväzu, nemá srdce. A ten, kto by ho chcel obnoviť, nemá rozum.“

Prakticky vzápätí po podpísaní Bielovežských dohôd, ktoré znamenali zánik Sovietskeho zväzu a vznik Spoločenstva nezávislých štátov a odchode z funkcie sovietskeho prezidenta založil Michail Gorbačov v roku 1992 Medzinárodný fond sociálno-ekonomických a politologických výskumov - Fond Gorbačova. Odchod z postu sovietskeho prezidenta teda neznamenal aj odchod do predčasného politického dôchodku. Obrovská skúsenosť a veľká medzinárodná váha mu to napokon ani neumožňovali.

Foto: TASR/AP

V roku 1996 sa ešte pokúsil o návrat do aktívnej politiky, keď kandidoval vo voľbách ruského prezidenta. Získal však len 0,51 percent hlasov voličov.

89-ročný Michail Gorbačov – hoci s podlomeným zdravým – sa aj v súčasnosti aktívne zaujíma o politické a spoločenské dianie, nielen doma, ale i v zahraničí, ktoré sleduje s veľkým nepokojom, sklamaním a obavami. Napokon, aj vo svojej poslednej knihe “Čo je v stávke: Budúcnosť globálneho sveta“, ktorá vyšla v septembri 2019 Michail Gorbačov napísal: “Nevidím inej cesty, ako je návrat k myšlienke spoločného domova pre všetkých Európanov. Vlastne, dnes už bývame v spoločnom dome, ale susedia sa v poslednej dobe hádajú a to je potrebné zmeniť.“