Paríž/Bratislava 27. januára (TASR) - Trvalo to štyri roky a osem mesiacov, pokým sa rokovania medzi Spojenými štátmi americkými (USA) a Vietnamskou demokratickou republikou, resp. Severným Vietnamom, skončili podpisom dohody o prímerí. V piatok 27. januára uplynie 50 rokov ako v Paríži podpísali dohodu, ktorá napokon viedla k ukončeniu vojny vo Vietname. Definitívne sa skončila až dva roky po jej podpise, pričom prebiehala v rokoch 1964 – 1975 počas vlád troch amerických prezidetov Lyndona B. Johnsona, Richarda Nixona a Geralda Forda.

Počiatky vojenského konfliktu siahajú do roku 1945. Po kapitulácii Japonska totiž vyhlásil Ho Či Min Vietnamskú demokratickú republiku (VDR, Severný Vietnam). Francúzsko sa však nechcelo vzdať svojich bývalých kolónii a vojensky obsadilo Saigon, dnešné Hočiminovo mesto.

V roku 1946 podpísali Francúzsko a VDR zmluvu, ktorá zaručovala Severnému Vietnamu štatút slobodného štátu v rámci Indočínskej únie. Francúzsko však napriek zmluve pokračovalo vo vojne. Po jeho definitívnej porážke bola Indočína v roku 1954 rozdelená na Kambodžu, Laos a Vietnam, ktorý bol ešte rozdelený 17. rovnobežkou a vznikla Vietnamská republika (Južný Vietnam) a Vietnamská demokratická republika.

Komunistický Severný Vietnam podporovali Sovietsky zväz a Čína, zatiaľ čo Južný Vietnam sa tešil podpore USA. Ženevské dohody z júla 1954 proklamovali nezávislosť Vietnamu, Kambodže a Laosu. O zjednotení Vietnamu sa malo rozhodnúť do dvoch rokov v slobodných voľbách pod medzinárodnou kontrolou.

Voľby sa však nekonali, lebo VDR chcela Vietnam zjednotiť sama a urobiť z neho komunistickú krajinu. Od roku 1956 začali na území Južného Vietnamu operovať jednotky Vietkongu (vojenské krídlo Frontu národného oslobodenia - FNO), podporované Severným Vietnamom.

V Južnom Vietname preto začali pôsobiť americkí vojenskí poradcovia, ich počet sa v roku 1963 zvýšil na 15.000. Eskalácia vojenského konfliktu vzrástla po incidente v Tonkinskom zálive. Americký prezident Lyndon B. Johnoson najprv iba varoval Severný Vietnam pred nevyprovokovanými útokmi, ale po druhom incidente (neskôr sa ukázalo, že išlo ako omyl), schválil jednorazové letecké údery na ciele v Severnom Vietname.

Do prvých náletov z 5. augusta 1964 sa okrem lietadiel juhovietnamskeho letectva zapojili aj americké. O dva dni neskôr schválil Kongres USA rezolúciu o Tonkinskom zálive, ktorá prezidenta oprávňovala použiť vojenskú silu proti agresii v juhovýchodnej Ázii. Vojna vo Vietname sa začala a v rozmedzí rokov 1965 - 1967 operovalo na území Južného Vietnamu pol milióna amerických vojakov.

Prvé rokovania o prímerí sa začali 13. mája 1968. Rokovania medzi diplomatom a neskôr ministrom zahraničných veci USA Henrym Kissingerom a severovietnamským generálom a diplomatom Le-duc Thoom sa zintenzívnili začiatkom roku 1973, keď 15. januára prerušila americká armáda vojenské operácie proti Severnému Vietnamu.

Kissinger a Le-duc Tho napokon dospeli k dohode, ktorú 27. januára 1973 v Paríži podpísali americký minister zahraničných vecí Wiliam P. Rogers, minister zahraničných vecí Vietnamskej demokratickej republiky Nguyen Duy Trinh a predstavitelia Dočasnej revolučnej vlády Juhovietnamskej republiky a juhovietnamskej vlády.

Zmluva mala 23 bodov a predpokladala odsun amerických vojakov do 60 dní. Severný Vietnam prisľúbil prepustenie amerických vojnových zajatcov. Napriek podpisu dohody boje pokračovali, pretože obe strany konfliktu chceli získať čo najväčšie územie ešte pred zastavením paľby, určeným na 3. februára 1973.

Problémom dohody bolo, že zatiaľ čo americkí vojaci mali opustiť Vietnam, vojská Severného Vietnamu v počte asi 140.000 ostali na území Vietnamskej republiky. O jej neskoršom pripojení k Severnému Vietnamu bolo tak rozhodnuté, čo nezmenila ani parížska medzinárodná konferencia od 26. februára do 2. marca 1973 za účasti USA, Sovietskeho zväzu, Spojeného kráľovstva, Francúzska, Číny, Kanady, Poľska, Maďarska a oboch vietnamských vlád.

Posledné americké bojové jednotky opustili Vietnam 29. marca 1973, ostalo len asi 9000 poradcov a z 5000 amerických vrtuľníkov zostalo 500. Americká finančná pomoc klesla na 700 miliónov dolárov, čo nestačilo na dopĺňanie základnej výzbroje a munície pre Južný Vietnam. Ani vojnová bilancia pre USA nebola lichotivá. Z polmiliónovej armády zahynula viac ako desatina vojakov, desaťtisíce utrpeli zranenia a vojnové výdavky sa vyšplhali na 135 miliárd dolárov.

Po odchode amerických vojsk oslabená armáda Južného Vietnamu ešte dva roky vzdorovala vojskám Severného Vietnamu. V marci 1975 sa začala posledná ofenzíva Vietnamskej ľudovej armády a Vietkongu, pričom Saigon obsadili 30. apríla 1975.

Henry Kissinger a Le-duc Tho dostali v roku 1973 Nobelovu cenu mieru, ale Le-duc Tho si ju neprebral.



Zdroj: Kronika 20 storočia, Bratislava 2000