Nikózia/Ankara/Bratislava 19. júla (TASR) - Národnostne zmiešaný Cyprus získal nezávislosť od Spojeného kráľovstva v roku 1960. O 14 rokov neskôr však došlo k rozdeleniu tohto ostrova ležiaceho vo východnom Stredomorí po tom, ako sa na ňom vylodili v júli 1974 tureckí vojaci v reakcii na prevrat, ktorý uskutočnili stúpenci zjednotenia ostrova s Gréckom.

Od začiatku tureckej invázie na Cyprus uplynie v sobotu 20. júla 50 rokov.

Budúcnosť tretieho najväčšieho stredomorského ostrova je už desaťročia predmetom sporu medzi dvoma etnickými skupinami - cyperskými Grékmi, ktorí v roku 1960, teda v čase vyhlásenia nezávislosti Cypru, tvorili 77 percent obyvateľstva, a cyperskými Turkami, ktorí tvorili 18 percent obyvateľstva.

Násilnosti zo strany oboch národnostných skupín pribúdali, čo na jar 1964 viedlo k vytvoreniu tzv. zelenej línie - 180 kilometrov dlhej nárazníkovej zóny pod kontrolou jednotiek Organizácie Spojených národov (OSN). Ani to však neviedlo k zmierneniu napätia, ktoré sa, naopak, stupňovalo.

K vyostreniu situácie došlo 15. júla 1974, keď sa skupina nacionalistických dôstojníkov z Cyperskej národnej gardy s pomocou polovojenskej organizácie EOKA-B, podporovanej vojenskou juntou v Aténach, pokúsila o prevrat s cieľom zvrhnúť cyperského prezidenta arcibiskupa Makariosa III. (1913 - 1977) a pripojiť ostrov ku Grécku.

Prezident Makarios III. bol nútený krajinu 17. júla opustiť. Päťmesačný exil, po ktorom sa vrátil do vlasti a opäť sa ujal funkcie, našiel v Londýne. Do čela štátu bol dosadený Nikos Sampson, zástanca myšlienky 'enosis', teda spojenia Cypru s Gréckom.

Ankara vyslala na ochranu tureckej menšiny do severovýchodnej časti ostrova svoje vojská. Invázia Turecka s kódovým označením operácia Attila sa začala v sobotu ráno 20. júla 1974. Po dvoch dňoch bojov bolo vyhlásené prímerie, vláda Sampsona padla. Zároveň sa v Ženeve konala séria rokovaní delegácií cyperských Grékov a cyperských Turkov s cieľom nájsť riešenie konfliktu, avšak neúspešne.

Druhú fázu operácie spustila turecká armáda 14. augusta 1974. O štyri dni sa invázia skončila a vyústila do rozdelenia Cypru. Takmer 200.000 cyperských Grékov muselo svoje domovy opustiť a utiecť zo severnej časti, to isté sa dotklo približne 65.000 cyperských Turkov, ktorí odišli z juhu na sever.

Sever ostrova zostal po tureckej invázii pod správou Turkov, pričom Ankara má na odštiepeneckom území stále viac ako 35.000 vojakov. Severocyperský parlament jednostranne vyhlásil v novembri 1983 Severocyperskú tureckú republiku zaberajúcu 36 percent územia ostrova. Jej existenciu dodnes uznáva iba Turecko.

Cyprus sa stal členskou krajinou Európskej únie (EÚ) 1. mája 2004. Nariadenia EÚ však platia len v gréckej časti ostrova, aj úradným jazykom EÚ je iba gréčtina.

Rokovania o budúcnosti etnicky rozdeleného Cypru, na ktorom sa podľa bájí zrodila z morskej peny starogrécka bohyňa krásy a lásky Afrodita, nepriniesli doteraz želaný výsledok, keďže znepriatelené strany nevedia nájsť pri riešení dlhoročného konfliktu spoločnú reč.

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan vidí jediné riešenie situácie v existencii dvoch štátov, čo však medzinárodné spoločenstvo odmieta. Navyše vzťahy medzi Tureckom a Cyprom sú dlhodobo napäté aj v súvislosti so sporom okolo ložísk ropy a zemného plynu vo východnej časti Stredozemného mora.

Zabrániť obnoveniu bojov medzi cyperskými Grékmi a Turkami, zabezpečiť dodržiavanie prímeria medzi znepriatelenými stranami a prispieť k obnove a udržaniu práva i poriadku na ostrove je od marca 1964 cieľom mierovej misie OSN na Cypre (United Nations Peacekeeping Force in Cyprus, UNFICYP).

Slovensko je súčasťou mierovej misie UNFICYP 23 rokov. V súčasnosti zabezpečuje úlohy 239 príslušníkov Ozbrojených síl SR a päť policajtov. Celkovo má misia UNFICYP aktuálne viac ako tisíc členov.





Zdroj:

https://mfa.gov.cy/turkish-military-invasion-and-occupation.html

http://ak.aos.sk/images/dokumenty/e-knihy/Cyprus-dimenzie_konfliktu.pdf

Kronika 20. storočia (1999); Kronika 20. storočia (2000)