Vnútrozemskej Zambijskej republike, juhocentrálnej krajiny Afriky, sa na rozdiel od väčšiny jej susedov podarilo vyhnúť sa vojne a prevratom.
Autor TASR
Lusaka 24. októbra (TASR) - Pred 60 rokmi získala Severná Rodézia nezávislosť od Britského spoločenstva národov a dnes má Zambia v rámci Commonwealthu štatút ako ďalší členovia tohto širokého zoskupenia. Z južnej časti pôvodnej federácie vznikol neskôr neuznaný štát Rodézia (od roku 1980 oficiálny a nezávislý štát Zimbabwe). V prvej polovici 60-tych rokov 20. storočia prebehla najväčšia vlna dekolonizácie na africkom kontinente, v lete 1964 z východného výbežkového rodézskeho územia (Ňasko) vznikla republika s názvom Malawi a 24. októbra 1964 sa spod priameho britského vplyvu vymanila Zambia.
Vnútrozemskej Zambijskej republike, juhocentrálnej krajiny Afriky, sa na rozdiel od väčšiny jej susedov podarilo vyhnúť sa vojne a prevratom. Získala si preto povesť politicky stabilnej krajiny. V uplynulých rokoch zaznamenala rýchly hospodársky rast ako druhý najväčší producent medi v Afrike po Konžskej demokratickej republike (KDR). Ani masívne čínske investície však stále nedokázali zlepšiť život väčšiny obyvateľstva, viac než jeho polovica žije v chudobe. Zambijská republika má dnes vyše 20 miliónov obyvateľov a podľa Organizácie Spojených národov (OSN) má jednu z najrýchlejšie rastúcich populácií na svete.
Britský protektorát v Rodézii mal svoje korene už na konci 19. storočia. V povojnových rokoch zosilneli snahy neafrického obyvateľstva o osadnícku samosprávu v Južnej Rodézii, v severnej časti tvorili menej než dve percentá obyvateľstva a ich počet sa zvýšil aj vďaka ďalšiemu prisťahovalectvu z Británie. V roku 1953 sa Severná a Južná Rodézia i Ňasko spojili do Stredoafrickej federácie. Bol to nestabilný kompromis, vláda sídlila v Južnej Rodézii, ktorá tiež ovládala federálny parlament. Mala široké právomoci nad všetkými tromi územiami, hoci na severe si Británia ponechala kontrolu vo sfére africkej pôdy, vzdelávania a politického postavenia.
Nedôvera Afričanov voči federácii bola na severe spočiatku otupená hospodárskym rozmachom. Ceny medi prudko vzrástli, ťažobné spoločnosti začali vyplácať pravidelné dividendy a úrady v Severnej Rodézii dostávali podiely z licenčných poplatkov. V roku 1956 sa však medený "boom" utlmil.
V roku 1958 sa skupina pod vedením Kennetha Kaundu, bývalého učiteľa a štátneho úradníka, oddelila od Kongresu a založila Africký národný kongres Zambie a jeho nástupcu, Zjednotenú stranu národnej nezávislosti (UNIP). V roku 1962 UNIP zorganizovala masívnu kampaň občianskej neposlušnosti, ale súhlasila s účasťou vo voľbách podľa novej ústavy. Voľby v tom istom roku priniesli Afričanom väčšinu v zákonodarnom zbore a po rozpade federácie aj vo všeľudovom hlasovaní na začiatku roka 1964. Dňa 24. októbra sa krajina stala v rámci Commonwealthu nezávislou Zambijskou republikou, Kaunda ako prezident úradoval do roku 1991.
Pred desiatimi rokmi mali oslavy 50. výročia nezávislosti Zambie tragický rámec. Desiatky ľudí, prevažne detí, sa utopili po tom, čo sa prevrátila vyhliadková loď na jazere Kariba na juhu krajiny. Deti cestovali loďou cez jazero do školy, kde mali spoločne osláviť jubileum zambijského dňa nezávislosti. Nešťastie spôsobilo preťaženie lode, na palube cestovalo o 20 ľudí viac, než povoľovala kapacita plavidla.
Päť dní po výročí zomrel vo veku 77 rokov zambijský prezident Michael Sata, ktorý si svoje podlomené zdravie liečil v Londýne. V súčasnosti (od roku 2021) prezidentskú republiku s hlavným mestom Lusaka vedie 62-ročný Hakainde Hichilema, ako siedma hlava štátu nezávislej Zambie.
Vnútrozemskej Zambijskej republike, juhocentrálnej krajiny Afriky, sa na rozdiel od väčšiny jej susedov podarilo vyhnúť sa vojne a prevratom. Získala si preto povesť politicky stabilnej krajiny. V uplynulých rokoch zaznamenala rýchly hospodársky rast ako druhý najväčší producent medi v Afrike po Konžskej demokratickej republike (KDR). Ani masívne čínske investície však stále nedokázali zlepšiť život väčšiny obyvateľstva, viac než jeho polovica žije v chudobe. Zambijská republika má dnes vyše 20 miliónov obyvateľov a podľa Organizácie Spojených národov (OSN) má jednu z najrýchlejšie rastúcich populácií na svete.
Britský protektorát v Rodézii mal svoje korene už na konci 19. storočia. V povojnových rokoch zosilneli snahy neafrického obyvateľstva o osadnícku samosprávu v Južnej Rodézii, v severnej časti tvorili menej než dve percentá obyvateľstva a ich počet sa zvýšil aj vďaka ďalšiemu prisťahovalectvu z Británie. V roku 1953 sa Severná a Južná Rodézia i Ňasko spojili do Stredoafrickej federácie. Bol to nestabilný kompromis, vláda sídlila v Južnej Rodézii, ktorá tiež ovládala federálny parlament. Mala široké právomoci nad všetkými tromi územiami, hoci na severe si Británia ponechala kontrolu vo sfére africkej pôdy, vzdelávania a politického postavenia.
Nedôvera Afričanov voči federácii bola na severe spočiatku otupená hospodárskym rozmachom. Ceny medi prudko vzrástli, ťažobné spoločnosti začali vyplácať pravidelné dividendy a úrady v Severnej Rodézii dostávali podiely z licenčných poplatkov. V roku 1956 sa však medený "boom" utlmil.
V roku 1958 sa skupina pod vedením Kennetha Kaundu, bývalého učiteľa a štátneho úradníka, oddelila od Kongresu a založila Africký národný kongres Zambie a jeho nástupcu, Zjednotenú stranu národnej nezávislosti (UNIP). V roku 1962 UNIP zorganizovala masívnu kampaň občianskej neposlušnosti, ale súhlasila s účasťou vo voľbách podľa novej ústavy. Voľby v tom istom roku priniesli Afričanom väčšinu v zákonodarnom zbore a po rozpade federácie aj vo všeľudovom hlasovaní na začiatku roka 1964. Dňa 24. októbra sa krajina stala v rámci Commonwealthu nezávislou Zambijskou republikou, Kaunda ako prezident úradoval do roku 1991.
Pred desiatimi rokmi mali oslavy 50. výročia nezávislosti Zambie tragický rámec. Desiatky ľudí, prevažne detí, sa utopili po tom, čo sa prevrátila vyhliadková loď na jazere Kariba na juhu krajiny. Deti cestovali loďou cez jazero do školy, kde mali spoločne osláviť jubileum zambijského dňa nezávislosti. Nešťastie spôsobilo preťaženie lode, na palube cestovalo o 20 ľudí viac, než povoľovala kapacita plavidla.
Päť dní po výročí zomrel vo veku 77 rokov zambijský prezident Michael Sata, ktorý si svoje podlomené zdravie liečil v Londýne. V súčasnosti (od roku 2021) prezidentskú republiku s hlavným mestom Lusaka vedie 62-ročný Hakainde Hichilema, ako siedma hlava štátu nezávislej Zambie.