Soul 25. júna (TASR) - Vo štvrtok 25. júna uplynie 65 rokov od začatia kórejskej vojny. Išlo o konflikt medzi Kórejskou republikou (Južnou Kóreou) na juhu a Kórejskou ľudovodemokratickou republikou (KĽDR) na severe Kórejského polostrova v severovýchodnej Ázii.

Kórejská vojna, ktorá sa začala 25. júna 1950 a trvala tri roky, sa stala hrozbou pre svetový mier, pretože sa na nej zúčastnili nielen kórejské armády, ale aj vojaci USA, Číny, ZSSR a ďalších krajín. Konflikt sa skončil len prímerím, a nie mierovou zmluvou, čo znamená, že oba kórejské štáty sú technicky ešte aj teraz vo vojnovom stave.

Demilitarizovaná zóna, 155 kilometrov dlhý a štyri kilometre široký pás územia medzi oboma kórejskými štátmi na 38. rovnobežke, je dodnes jednou z najlepšie strážených hraníc na svete a pohraničné incidenty na nej nie sú ničím zvláštnym. Nachádzajú sa tam mínové polia, zátarasy s ostnatým drôtom, detektory pohybu, ako aj protitankové priekopy a iné prekážky. Na juhokórejskej strane sa nachádzajú telefóny, aby mohli dezertéri z KĽDR privolať pomoc. Polostrov bol podľa tejto rovnobežky rozdelený po kapitulácii Japonska v auguste 1945 (koniec druhej svetovej vojny v Ázii a Tichomorí), keď medzi dvoma mocnosťami so záujmami na tomto území (ZSSR a USA) došlo k dohode na vytvorení deliacej línie.

V roku 1948 boli s podporou USA a ZSSR vytvorené Kórejská republika a Kórejská ľudovodemokratická republika. Sever zostal pod kontrolou ZSSR, na juh mali vplyv USA.

Rokovania sovietsko-americkej komisie o mierovom zjednotení Kórey sa skončili neúspešne. Doteraz nie je jasné, kto bol vlastne v roku 1950 iniciátorom zlúčenia oboch Kóreí silou zbraní. V Sovietskom zväze prevládal názor, že kapitalistický "juh" napadol komunistický "sever"; v USA sú doteraz presvedčení, že to bolo dielo Stalina.

Americký prezident Harry Truman sa 30. júna 1950 rozhodol poslať do Kórey pozemné jednotky. Okrem USA sa vo vojne priamo zúčastnilo 14 členských krajín OSN, dokonca aj Kolumbia a Venezuela prispeli po jednom prápore pechoty. Po nasadení jednotiek USA a ich spojencov do boja začali Severokórejčania ustupovať. Koncom septembra 1950 do bojov zasiahli aj ZSSR a Čína.

Sovietsky zväz poslal do Kórey tri letecké a tri protilietadlové divízie a samostatný pluk nočných stíhačov. Čína pomohla s pechotou. Na konci novembra 1950 narazili Američania postupujúci na sever na odpor čínskych vojakov, ktorí ich zahnali na útek. V roku 1951 sa bojová činnosť vrátila tam, kde sa začala – na 38. rovnobežku.

Prímerie medzi KĽDR a Južnou Kóreou po tri roky trvajúcej vojne bolo podpísané 27. júla 1953 v dedinke Panmundžom (tzv. "Dedinka prímeria").

Kórejská vojna sa do dejín zapísala ako najkrvavejšia vojna druhej polovice 20. storočia. Straty Číňanov boli takmer milión ľudí, Spojených štátov vyše 54.000 a Sovietskeho zväzu 299 obetí. Straty Kórejčanov nie sú presne známe, uvádzajú sa v rozpätí od štyroch miliónov do deviatich miliónov ľudí; dve tretiny z nich boli civilisti.

Panmundžom je dnes spoločným bezpečnostným územím priamo na hraniciach oboch kórejských štátov. Štyri belasé budovy dedinky sa nachádzajú priamo na hranici. V ich strede je stôl pokrytý zelenou plsťou, rozdelený v polovici hraničnou čiarou. Civilní hostia z každej strany sa môžu dostať do bezprostrednej blízkosti budov.

Politické napätie medzi oboma Kóreami je v Panmundžome viditeľné aj navonok. Hliadky z juhokórejskej strany s čiernymi prilbami na hlavách držia stráž v "bojovom" postoji, s pokrčenými kolenami a rukami symbolicky pripravenými na úder. Niekoľko metrov od spoločných priestorov je už budova strážená severokórejskou hliadkou v typických širokých brigadírkach.

Demilitarizovaná zóna je na severnej i južnej strane ohraničená zátarasami a vysokými plotmi s ostnatým drôtom. Rozorané pásmo je určené na kontrolu prípadných nelegálnych vstupov. Dvoma najbližšími dedinkami z oboch strán sú v podaní južných Kórejčanov "Slobodná dedina" na južnej strane a "Propagačná dedina" na strane severnej.

Severokórejský vodca Kim Čong-un počas novoročného príhovoru v januári 2015 uviedol, že "niet dôvodu", aby sa nemohol uskutočniť summit na najvyššej úrovni medzi KĽDR a susednou Južnou Kóreou. Juhokórejská prezidentka Pak Kun-hje sa v januári 2015 vyjadrila, že je prístupná stretnutiu so severokórejským vodcom Kim Čong-unom a ich rozhovor ničím nepodmieňuje.

Z KĽDR prebehne do Južnej Kórey každoročne viac než 1000 dezertérov, väčšina z nich prechádza cez Čínu. Neobvyklý spôsob prechodu - priamo cez zamínovanú demilitarizovanú zónu - si zvolil v júni 2015 mladý severokórejský vojak.