Ďalším dôležitým dokumentom RE je tiež Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín, prijatý Výborom ministrov RE 10. novembra 1994.
Autor TASR
Rím/Štrasburg/Bratislava 2. septembra (TASR) — V nedeľu 3. septembra uplynie 70 rokov odvtedy, ako nadobudol platnosť Európsky dohovor o ľudských právach, ktorý je medzinárodnou zmluvou na ochranu ľudských práv a základných slobôd v Európe. Zmluvnými stranami dohovoru sú všetky krajiny, ktoré sú členmi Rady Európy (RE), pričom prijatie dohovoru je jednou z podmienok vstupu do RE.
Európsky dohovor o ľudských právach (EDĽP) schválila RE 4. novembra 1950, keď ho v Ríme podpísali ministri 12 európskych krajín. Dohovor nadobudol platnosť 3. septembra 1953 ratifikáciou desiatimi členskými štátmi RE. Jeho priamym predchodcom je Všeobecná deklarácia ľudských práv schválená v Paríži Valným zhromaždením (VZ) Organizácie Spojených národov (OSN) v roku 1948.
K ďalším významným dokumentom tohto druhu patria anglická Magna Charta Libertatum z roku 1215, ktorá presadila právo na spravodlivý súd a spravodlivý právny systém, Deklarácia nezávislosti USA z roku 1776 či francúzska Deklarácia práv človeka a občana z roku 1789.
Európsky dohovor o ľudských právach a jeho protokoly zaručujú napríklad právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť, spravodlivé súdne konanie v občianskych a trestných veciach, hlasovanie a kandidatúru vo voľbách, slobodu myslenia, svedomia a náboženstva, slobodu prejavu, alebo právo na majetok. Dohovor zakazuje mučenie a neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, trest smrti či diskrimináciu pri využívaní práv zaručených dohovorom.
Česká a Slovenská Federatívna republika (ČSFR) dohovor ratifikovala 19. marca 1992. Po rozpade ČSFR sa EDĽP stal pre Slovenskú republiku záväzný už 1. januára 1993, a to aj napriek tomu, že po zániku ČSFR sa Slovensko muselo o členstvo v RE opätovne uchádzať. Členom RE sa SR stala 30. júna 1993.
V roku 1958 vznikol Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP), ktorý od 1. novembra 1998 funguje ako stály súd zložený z rovnakého počtu sudcov, ako je zmluvných strán EDĽP. Sídli v Štrasburgu a jeho úlohou je zabezpečiť, aby štáty rešpektovali práva a záruky upravené v dohovore. Robí tak preskúmavaním sťažností jednotlivcov, prípadne štátov, pre porušenie práv zaručených dohovorom.
Ak ESĽP usúdi, že štát porušil jedno alebo viac týchto práv a záruk, vynesie rozsudok vyslovujúci porušenie. Následne ESĽP odovzdá spis Výboru ministrov RE, ktorý rokuje s príslušným štátom a ministerstvom zodpovedným za výkon rozsudku o tom, ako bude rozsudok vykonaný a ako možno predchádzať podobnému porušeniu dohovoru v budúcnosti.
Ďalším dôležitým dokumentom RE je tiež Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín, prijatý Výborom ministrov RE 10. novembra 1994. Do platnosti vstúpil 1. februára 1995 v 13 krajinách RE, vrátane Slovenska, ktoré ho podpísalo a ratifikovalo.
Európsky dohovor o ľudských právach (EDĽP) schválila RE 4. novembra 1950, keď ho v Ríme podpísali ministri 12 európskych krajín. Dohovor nadobudol platnosť 3. septembra 1953 ratifikáciou desiatimi členskými štátmi RE. Jeho priamym predchodcom je Všeobecná deklarácia ľudských práv schválená v Paríži Valným zhromaždením (VZ) Organizácie Spojených národov (OSN) v roku 1948.
K ďalším významným dokumentom tohto druhu patria anglická Magna Charta Libertatum z roku 1215, ktorá presadila právo na spravodlivý súd a spravodlivý právny systém, Deklarácia nezávislosti USA z roku 1776 či francúzska Deklarácia práv človeka a občana z roku 1789.
Európsky dohovor o ľudských právach a jeho protokoly zaručujú napríklad právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť, spravodlivé súdne konanie v občianskych a trestných veciach, hlasovanie a kandidatúru vo voľbách, slobodu myslenia, svedomia a náboženstva, slobodu prejavu, alebo právo na majetok. Dohovor zakazuje mučenie a neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, trest smrti či diskrimináciu pri využívaní práv zaručených dohovorom.
Česká a Slovenská Federatívna republika (ČSFR) dohovor ratifikovala 19. marca 1992. Po rozpade ČSFR sa EDĽP stal pre Slovenskú republiku záväzný už 1. januára 1993, a to aj napriek tomu, že po zániku ČSFR sa Slovensko muselo o členstvo v RE opätovne uchádzať. Členom RE sa SR stala 30. júna 1993.
V roku 1958 vznikol Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP), ktorý od 1. novembra 1998 funguje ako stály súd zložený z rovnakého počtu sudcov, ako je zmluvných strán EDĽP. Sídli v Štrasburgu a jeho úlohou je zabezpečiť, aby štáty rešpektovali práva a záruky upravené v dohovore. Robí tak preskúmavaním sťažností jednotlivcov, prípadne štátov, pre porušenie práv zaručených dohovorom.
Ak ESĽP usúdi, že štát porušil jedno alebo viac týchto práv a záruk, vynesie rozsudok vyslovujúci porušenie. Následne ESĽP odovzdá spis Výboru ministrov RE, ktorý rokuje s príslušným štátom a ministerstvom zodpovedným za výkon rozsudku o tom, ako bude rozsudok vykonaný a ako možno predchádzať podobnému porušeniu dohovoru v budúcnosti.
Ďalším dôležitým dokumentom RE je tiež Rámcový dohovor o ochrane národnostných menšín, prijatý Výborom ministrov RE 10. novembra 1994. Do platnosti vstúpil 1. februára 1995 v 13 krajinách RE, vrátane Slovenska, ktoré ho podpísalo a ratifikovalo.