Moskva/Bratislava 22. februára (TASR) - Jednou z foriem Stalinových represií v Sovietskom zväze sa stali deportácie národov s cieľom upevniť totalitný režim a zastrašiť občanov. Násilnému hromadnému vysídľovaniu boli vystavené mnohé národy, medzi nimi napríklad povolžskí Nemci, Fíni, Kalmyci, Karačajevci, krymskí Tatári a príslušníci mnohých ďalších národov.

Na východ Sovietskeho zväzu či na Sibír vysídlili v roku 1944 viac ako 870.000 ľudí a do októbra 1948 už viac ako dva milióny. Najväčšou bola operácia pod kódovým názvom "Čečevica" ("Šošovica"), zameraná na vysídlenie Čečencov a Ingušov do Kazachstanu a Kirgizska. V piatok 23. februára uplynie 80 rokov od začiatku deportácií Čečencov a Ingušov do Strednej Ázie a zániku Čečensko-Ingušskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky.

Hoci Prezídium Najvyššieho sovietu Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) schválilo nariadenie "O likvidácii Čečensko-Ingušskej republiky" 7. marca 1944, násilné vysídľovanie Čečencov a Ingušov sa začalo skoro ráno 23. februára 1944. Podľa sovietskeho vedenia malo ísť o odplatu za ich údajnú kolaboráciu s fašistickými vojskami na Kaukaze.

Ruský historik Boris Sokolov ale tvrdí, že sovietsky diktátor Stalin "už dávno plánoval riešiť problém nepoddajných kaukazských národov, a druhá svetová vojna mu na to dala len vhodnú zámienku."

Na Stalinov príkaz sa stal vykonávateľom operácie jeho "krvavý kat" a šéf obávanej tajnej služby (NKVD) Lavrentij Berija. Približne 120.000 dôstojníkov a vojakov NKVD presunuli do Čečensko-Ingušska pod zámienkou opravy poškodených ciest a mostov. Od začiatku operácie postupovali od domu k domu a vyháňali prekvapených ľudí do pripravených nákladných áut. Na zbalenie najnutnejších vecí mali len pár minút. Už o 11-ej hodine hlásil Berija Stalinovi: "Vysídľovanie prebieha normálne." Večer dokonca zorganizoval v Groznom hostinu.

Deportácie Čečencov a Ingušov sprevádzalo množstvo incidentov a hromadná likvidácia civilného obyvateľstva. Za najväčší masaker sa považuje zabitie viac ako 700 ľudí v horskej dedine Chajbach 27. februára 1944. Obyvateľov neschopných transportu, teda chorých a starých, nahnali do stajne a zaživa upálili.

Násilné vysídľovanie prebiehalo dva týždne, do 9. marca. Počas neho deportovali v 180 transportoch najmä do Kazachstanu a Kirgizska viac ako 493.000 Čečencov a Ingušov a ich republika zanikla.

Vysídlení ľudia putovali takmer mesiac vo vagónoch na prepravu dobytka do strednej Ázie respektíve na Sibír. Vo vagónoch boli katastrofálne podmienky. Desaťtisíce ľudí, najmä deti a starci, zomreli po ceste od hladu, chladu i na rôzne choroby a infekcie.

Deportovaní obyvatelia sa mohli vrátiť do svojej domoviny až v roku 1957 na základe spoločného výnosu Prezídia Najvyšších sovietov ZSSR a Ruskej federácie z 9. januára 1957, ktoré zrušilo vysťahovanie Čečencov a Ingušov a obnovilo Čečensko-Ingušskú autonómnu republiku.

Len na jar a v lete sa vrátilo okolo 140.000 Čečencov a Ingušov, avšak ich domy medzi tým obsadili presídlení Rusi a obyvatelia iných národov Sovietskeho zväzu. Keďže navrátilci chceli bývať v domoch, v ktorých bývali pred násilným vysťahovaním, neraz dochádzalo k rôznym potýčkam.

Na svoju rehabilitáciu museli príslušníci vysídlených národov čakať prakticky až do dokonca roku 1989. Najvyšší soviet Sovietskeho zväzu prijal totiž 14. novembra 1989 Deklaráciu o rehabilitácii prenasledovaných národov, ktorou potvrdil nezákonnosť a zločinnosť represívnych zákonov proti národom, ktoré boli vystavené násilnému vysídľovaniu. Podobnú rezolúciu prijal Najvyšší soviet Ruskej federácie 26. apríla 1991.





Zdroj: https://nkvd.tomsk.ru, https://www.bbc.com/russian, https://migrantocenter.ru, https://www.kavkazr.com