Moskva/Helsinki 30. novembra (TASR) – Napriek značnej prevahe utrpela Červená armáda na bojiskách obrovské fiasko a pôvodne plánovaná blesková vojna jej priniesla jednu z najväčších potúp. Fíni napísali príbeh odvahy boja proti presile a hoci stratili časť územia, štát si udržali. V sobotu, 30. novembra uplynie 80 rokov odvtedy, čo Sovietsky zväz napadol bez vyhlásenia vojny Fínsko a začala sa 104 dní trvajúca Zimná vojna.

"Počiatočné ťaženie sa skončilo spôsobom, ktorý udivil celý svet. Sympatie s Fínskom ako novou obeťou agresie vystriedalo na Západe nadšenie z toho, ako slabý štát odrazil útok silného protivníka," napísal britský historik a spisovateľ Liddell Hart vo svojej knihe Dejiny druhej svetovej vojny.

Neutrálne Fínsko sa malo po Poľsku a pobaltských krajinách stať ďalším obetným baránkom tajného dodatku k paktu Molotov-Ribbentrop, v ktorom si v auguste 1939 nacistické Nemecko a komunistický Sovietsky zväz rozdelili východnú Európu.

Moskva požadovala od Helsínk bezprecedentné územné nároky, medzi ktorými bola strategicky dôležitá Karelská šija - vrátane niekoľkých ostrovov vo Fínskom zálive. Moskva chcela zároveň na 30 rokov prenajať polostrov Hanko s rovnomenným prístavom, aby tam mohla zriadiť námornú základňu.

Hoci fínska vláda spočiatku s niektorými ústupkami súhlasila, požiadavky napokon odmietla. Preto dva dni pred začiatkom ofenzívy zrušil Sovietsky zväz dohodu o neútočení z roku 1932 a bez vyhlásenia vojny zaútočil 30. novembra 1939 na Fínsko.

Sovietsky vodca Josif Stalin bol rozhodnutý podrobiť si Fínsko ako celok, pričom malo ísť o bleskovú vojnu trvajúcu približne dva týždne. Veď už na 21. decembra 1939 pripravili pre Stalina špeciálny darček k jeho šesťdesiatinám. Bol ním pri tejto príležitosti zložený nový pochod, ktorý sa mal hrať počas vojenskej prehliadky v dobytých Helsinkách.

Zimná vojna však trvala oveľa dlhšie, než Sovietsky zväz predpokladal, a to predovšetkým vďaka dobre pripraveným obranným jednotkám, ale najmä taktike vypracovanej vynikajúcim fínskym generálom Carlom Gustafom Emilom Mannerheimom, ktorý mimochodom odštartoval svoju hviezdnu kariéru v ruskej armáde.

Na strane druhej stáli za počiatočným neúspechom Červenej armády katastrofálne vedenie ofenzívy, zlá pripravenosť sovietskych vojakov a predchádzajúce čistky Stalinovho režimu, ktoré spôsobili, že veliteľský zbor tvorili najmä mladší, neskúsení dôstojníci bez bojových skúseností.

V januári 1940 prevzal velenie sovietskej armády maršal Semion Timošenko. Začal s reorganizáciou a výcvikom vojsk s cieľom zlepšiť ich taktiku a súčinnosť. Po doplnení armád novými silami začala Červená armáda vo februári rozsiahlu ofenzívu. Fínska vláda vyslala 6. marca do Moskvy delegáciu, aby rokovala o mieri. Prímerie nadobudlo účinnosť 13. marca 1940, teda deň po podpise Moskovskej zmluvy, ktorá Zimnú vojnu ukončila.

Uzatvorením moskovského mieru si Fínsko zachovalo nezávislosť, ale stratilo rozsiahle územia Karélie, vrátane priemyselného mesta Viipuri (dnes ruský Vyborg), územia v oblasti Salla a svoju časť Rybárskeho polostrova na pobreží Barentsovho mora. Ďalej súhlasilo so zriadením vojenskej základne na polostrove Hanko. Fínsko prišlo o desatinu svojho územia a o 30 percent predvojnových ekonomických kapacít.

Fíni stratili počas Zimnej vojny takmer 23.000 mužov, ďalších asi 49.000 bolo ťažko zranených. Sovietske straty sa odhadujú na viac než 130.000 mŕtvych alebo nezvestných a vyše 250.000 zranených.

Hoci Sovietsky zväz prinútil Fínsko uznať Moskovský mier, krajina tisícich jazier vošla do dejín ako príklad toho, ako sa môže malý štát ubrániť oveľa početnejšiemu protivníkovi.

Za útok na Fínsko bol ZSSR v decembri 1939 vylúčený zo Spoločenstva národov. V rokoch 1941-44 vyústilo napätie medzi Fínskom a Sovietskym zväzom do ďalšieho ozbrojeného konfliktu, takzvanej pokračovacej vojny. V nej bolo Fínsko sčasti podporované Nemeckom, ktoré využilo fínsky front vo svojich vojenských operáciách proti Sovietskemu zväzu.