Bratislava/Praha 13. júna (TASR) – Václav Hrabě bol český básnik a prozaik, významný, na českej poetickej scéne v tom čase zrejme jediný predstaviteľ hnutia Beat generation zrodeného v USA. Hoci mu počas krátkeho takmer 25-ročného života nevyšla ani jedna zbierka básní, stihol sa nezmazateľne zapísať do českej literatúry. Jeho verše sa dodnes recitujú v českých kluboch a divadlách.

Václav Hrabě sa narodil 13. júna 1940 v Příbrami. Mladosť prežil v Lochoviciach blízko Berouna. V roku 1957 ukončil maturitou strednú školu v Hořoviciach, ďalej sa rozhodol pre štúdium českého jazyka a dejepisu na Vysokej škole pedagogickej v Prahe. Absolvoval ju v roku 1961 a nastúpil na vojenskú službu. Po návrate z nej vystriedal viacero zamestnaní, pracoval ako pomocný robotník, vychovávateľ na učňovskom internáte, knihovník v Mestskej ľudovej knižnici a tiež ako lektor poézie v časopise Tvář. Až na jeseň 1964 dostal v Prahe 5 učiteľské miesto zodpovedajúce jeho kvalifikácii. Vo februári 1962 sa oženil a v auguste sa mu narodil syn Jan, už v roku 1964 sa však rozviedol.

Podobne ako mnohých iných beatnikov ho inšpirovala jazzová a bluesová hudba, dokonca sa jej aktívne venoval. Hral na klarinet a na saxofón a koncertoval so študentskými kapelami. V roku 1962 debutoval ako autor v časopise Univerzita Karlova a počas vojenskej služby publikoval svoju tvorbu vo vojenskom periodiku Zápisník. Básňami a publicistikou prispieval do časopisu Tvář, kde pôsobil.

Svoje verše väčšinou prednášal priateľom a netušil, že raz zľudovejú. "Za svojho veľmi krátkeho života mu stačilo k šťastiu, keď ich mohol recitovať pár desiatkam návštevníkov poetickej vinárne Viola na Národní třídě, ktorá sa začiatkom 60. rokov stala útočiskom poetických hľadačov pravdy posadnutých slobodou jazzu, beatnickej poézie a hýčkajúcich si v dušiach nádej, že umenie má magickú silu, ktorá môže zmeniť svet," napísal o básnikovi publicista, spisovateľ a prekladateľ Ondřej Mrázek.

Vo Viole tiež Hrabě hrával ako muzikant a chvíľu aj pracoval ako osvetľovač. Atmosféru tohto miesta priniesol v reportáži v časopise Tvář. Jeho významným novinárskym počinom bol rozhovor s americkým básnikom Allenom Ginsbergom, ktorý v roku 1965 navštívil Prahu.

Večer 5. marca 1965 sa Václav Hrabě vrátil do svojho malostranského bytu a zrejme aby sa zohrial, pustil si plyn. Zomrel na otravu oxidom uhoľnatým.

Neúnavným propagátorom jeho tvorby sa stal recitátor Mirek Kovářík (zomrel zhodou okolností 4. marca 2020 vo veku 85 rokov). Aj keď sa s básnikom stretol už počas jeho života, netušil, že Hrabě píše verše. Dostal sa k nim až pol roka po jeho smrti a ako šéf súboru Docela malé divadlo v Litvínove z nich zostavil predstavenie s názvom Stop Time – requiem za Václava Hraběte.

"Nik z jeho priateľov sa neodhodlal k tomu, k čomu sme sa odhodlali my – zverejniť to dielo. Kolovalo v rôznych opisoch, ale my sme urobili to, čo prísť muselo, skrátka to nejako zdokumentovať," spomínal Kovářík. V neskorších rokoch uzreli svetlo sveta zbierky Stop-time, Blues v modré a bílé, Korunovační blues: pásmo z veršů Václava Hraběte, Černé nebe nad městem či Blues pro bláznivou holku.

Básne, ktoré napísal Václav Hrabě, zľudoveli nielen vďaka recitácii Mirka Kováříka – pre svojich poslucháčov ich objavil a zhudobnil aj spevák Vladimír Mišík. Azda najznámejšia je jeho pieseň Variace na renesanční téma. "Láska je jako večernice / plující modrou oblohou, / náš život hoří jako svíce / a mrtví milovat nemohou," to sú verše, ktoré poznajú celé generácie v Česku i na Slovensku.

"Václav Hrabě sa pre nás stal symbolom 60. rokov, neopakovateľným fenoménom. Je to paradox, ale vďaka tomu, že zomrel, nemusel sa v nasledujúcich rokoch ohýbať, zapredať, ani robiť kompromisy. Zostal čistý, sám sebou a stal sa legendou," spomína na básnika prekladateľ a herec Jiří Žák.

Václav Hrabě je pochovaný v Lochoviciach. V Hořoviciach je na jeho počesť pomenované gymnázium, ktoré navštevoval a od roku 1994 sa tu koná literárna súťaž Hořovice Václava Hraběte.

Zdroj: irozhlas,cz, literarky.cz