Bratislava/Berlín 19. júla (TASR) - V sobotu (20. júla) uplynie 80 rokov odvtedy, čo sa nemecký plukovník Claus Schenk von Stauffenberg pokúsil o atentát na Adolfa Hitlera v jeho hlavnom vojenskom stane Wolfsschanze v Rastenburgu. Do histórie sa plán zabitia vodcu zapísal ako operácia Valkýra. Hitler atentát prežil.

Pokus o atentát na Hitlera sa stal 20. júla 1944. Tento deň je v Nemecku zároveň Pamätným dňom vojenského odporu proti národnému socializmu. Spomienkové slávnosti na tento odvážny čin sa uskutočňujú každoročne v areáli komplexu budov Bendler-Block v Berlíne. Vyvrcholením a zároveň záverom spomienkových podujatí býva tradične od roku 1999 slávnostná prísaha brancov, nováčikov Bundeswehru, pri Pamätníku nemeckého odporu v berlínskom Bendler-Blocku.

Na tomto mieste bol zastrelený hlavný organizátor atentátu 36-ročný plukovník Claus Schenck von Stauffenberg a aj niektorí ďalší sprisahanci. Ostatných popravili v Plötzensee (bývalá nacistická väznica, kde v rokoch 1933-45 popravili asi 2500 ľudí).

Dôstojníci Wehrmachtu pod vedením plukovníka Stauffenberga sa 20. júla 1944 neúspešne pokúsili zabiť Hitlera bombou a ukončiť tak druhú svetovú vojnu. Hitler však vyviazol s ľahšími zraneniami, keďže v čase explózie sa nenachádzal dostatočne blízko nálože.

Plukovníka spolu s jeho tromi kolegami krátko po odhalení sprisahania popravili na nádvorí komplexu budov Bendlerblock v Berlíne. V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch nacisti zabili ďalších približne 90 účastníkov a podporovateľov vzbury.

Atentát na Hitlera pripravoval plukovník von Stauffenberg a ďalší členovia sprisahania - vyšší dôstojníci, diplomati, vtedajší politici - dva roky.

Stauffenberg po nástupe nacistov v roku 1933 podporoval Hitlera, lebo veril, že dostane krajinu z krízy a z područia Versaillskej zmluvy. Ako jeden z mála bol podporovateľom tzv. pohyblivého boja, ktorý sa zásadne líšil od praktík zákopov v 1. svetovej vojne.

Po skončení štúdia bol pridelený k 1. ľahkej divízii Wehrmachtu pod vedením Ericha Hoepnera. Jednotka Clausa von Stauffenberga sa zúčastnila obsadenia Sudet a bojov proti Poľsku. Slúžil v nej ako náčelník štábu.

Zúčastnil sa útoku na Sovietsky zväz, kde začal pochybovať o kompetentnosti Hitlera. Pochybnosti sa prehĺbili po katastrofálnej porážke pri Stalingrade. Následne bol prevelený do Afriky k 10. pancierovej divízii v rámci nemeckého Afrikakorpsu.

Siedmeho apríla 1943 napadli jeho vozidlo spojenecké stíhacie bombardéry. Pri útoku bol ťažko zranený. Prišiel o ľavé oko, pravú ruku, a malíček a prstenník na ľavej ruke. Zo zranenia sa v nemocnici zotavoval tri mesiace. Keďže nebol schopný aktívnej služby, požiadal o pridelenie k veleniu záložnej armády, kde sa stretol s generálom Friedrichom Olbrichtom, jedným z hlavných predstaviteľov protinacistického odporu.

Krátko pred atentátom doniesol do Vlčieho hniezda aktovku s časovanou bombou, ktorá mala vybuchnúť v priebehu vojenskej porady. Stauffenberg z miestnosti tesne pred výbuchom odišiel a ihneď podal telefonicky signál svojim spolupracovníkom, aby zaistili ostatných nacistických pohlavárov v Berlíne. Aktovku s bombou oprel o masívnu nohu stola a po niekoľkých minútach odišiel, aby si údajne prevzal súrny telefonát.

Stauffenbergov odchod pobúril náčelníka štábu Wilhelma Keitela. Náčelník štábu generála Heusingera, plukovník Heinz Brandt, v snahe zlepšiť si prístup k mapám, posunul aktovku hlbšie pod stôl, čím pravdepodobne zachránil Hitlerov život. Masívny stôl stlmil výbuch a Hitler vyviazol iba so zraneniami. O tom, že Hitler stále žije, sa von Stauffenberg dozvedel až na ceste lietadlom do Berlína.