Bratislava 24. marca (TASR) – Po tom, ako Juhoslovanská zväzová republika (JZR) odmietla mierový plán pre Kosovo, sa 24. marca 1999 o 19.30 h začala operácia Spojenecká sila, v rámci ktorej Severoatlantická aliancia (NATO) bombardovala ciele na juhoslovanskom území. Vtedajšie srbské úrady na čele so Slobodanom Miloševičom vyhlásili vojnový stav. Od začiatku vojenskej operácie uplynie v nedeľu 24. marca 20 rokov.

Po skončení krvavých občianskych vojen v Chorvátsku a na území Bosny a Hercegoviny počas prvej polovice 90. rokov 20. storočia došlo na Balkáne k ďalšiemu konfliktu. NATO vzdušnými náletmi na JZR, vtedajší nástupnícky štát bývalej Juhoslávie, zasiahlo v roku 1999 do vojny v Kosove pre postup srbskej armády voči tamojšiemu albánskemu obyvateľstvu.

Rozhodnutie o bombardovaní JZR padlo v roku 1999 prvýkrát v histórii bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN. Príkaz na začatie vojenskej akcie proti suverénnemu štátu vydal americkému generálovi Wesleymu Clarkovi vtedajší generálny tajomník NATO Javier Solana 23. marca 1999. "Cieľom NATO je priniesť do Kosova mier a NATO bude v úsilí o dosiahnutie tohto cieľa pokračovať," povedal Solana tesne pred začiatkom operácie.

Dôvodom na začatie útokov boli tvrdé zákroky srbských jednotiek proti albánskym separatistom v Kosove. Clark neskôr vo svojej knihe Vedenie modernej vojny priznal, že plánovanie vzdušnej operácie NATO proti JZR bolo "v plnom prúde už v polovici júna 1998".

Po začiatku náletov vyhlásila vtedajšia juhoslovanská vláda pod vedením autoritatívneho prezidenta Slobodana Miloševiča vojnový stav. V Srbsku prakticky neexistuje mesto, ktoré sa počas 11 týždňov útokov nestalo terčom bombardérov. Územie Čiernej Hory, ktorá bola v tom čase súčasťou štátneho zväzku, bolo od väčších útokov ušetrené.

Počas operácie bolo vykonaných 2300 leteckých náletov na 995 objektov v celom Srbsku, 1150 bojových lietadiel vystrelilo takmer 420.000 projektilov s celkovou váhou 22.000 ton. NATO útočilo na JZR z lodí na Jadrane a zo štyroch leteckých základní v Taliansku. Pri niektorých operáciách nasadilo aj strategické bombardéry, ktoré štartovali so základní v západnej Európe a USA.

Srbskej armáde sa počas vojny podarilo zostreliť dve lietadlá, stroj typu F16 a americké supermoderné "neviditeľné" lietadlo F-117 Nighthawk, ako aj zajať troch vojakov NATO. Akciu nazvala vtedajšia juhoslovanská vláda agresiou.

Počas bombardovania miest a dedín zahynulo podľa srbských zdrojov najmenej 2500 civilistov, z toho 89 detí. Zranenia utrpelo viac ako 12.500 ľudí. Najviac vojakov Aliancie sa na akcii zúčastnilo z členských krajín Nemecka, Francúzska, Talianska a USA.

Vláda SR na svojom mimoriadnom neverejnom rokovaní 6. apríla 1999 odsúhlasila neobmedzený prístup vzdušného priestoru SR lietadlám NATO na prelety pri operáciách v JZR. Príslušné nariadenie nadväzovalo na predchádzajúci súhlas vlády SR z 24. marca 1999 s požiadavkou NATO umožniť využívanie vzdušného priestoru Slovenska na prelety cisternových lietadiel a dopĺňanie pohonných látok. Súhlas na využívanie vzdušného priestoru pre lietadlá NATO dali aj Slovinsko, Albánsko, Macedónsko, Rumunsko a Bulharsko, hoci niektoré z nich s istými obmedzeniami.

Bombardovanie, ktoré trvalo nepretržite 78 dní, spôsobilo poškodenie miestnej infraštruktúry, hospodárskych objektov, škôl, nemocníc a kultúrnych pamiatok.

Po 78 dňoch bombardovania Miloševič pristúpil na medzinárodný mierový plán na ukončenie bojov. Na rokovaní v macedónskom Kumanove sa 9. júna juhoslovanská strana zaviazala do 11 dní stiahnuť svoje sily z Kosova a do 24 hodín toto sťahovanie začať. Deň na to boli zastavené vojenské akcie a bola podpísaná rezolúcia OSN č. 1244, ktorá odobrila vstup medzinárodného kontingentu na územie Kosova.

O bezpečnosť sa po vojne v provincii starala Severoatlantickou alianciou vedená mierová jednotka KFOR, medzinárodná a domáca polícia. V rámci KFOR pôsobilo 18.500 vojakov z 37 krajín, vrátane Slovenska. Misia OSN v Kosove (UNMIK) nahradila srbskú administratívu, ktorá bola z provincie evakuovaná.

Slovensko po skončení vojenskej operácie NATO tiež poskytlo na obnovu vojnou zničenej Juhoslávie k dispozícii technické aj inžinierske i ľudské kapacity. Na Balkáne bol záujem najmä o slovenských ženistov.

Juhosrbská provincia sa dostala pod správu OSN a vo februári 2008 jednostranne vyhlásila nezávislosť od Srbska. Nový balkánsky štát uznalo odvtedy viac než 100 krajín. Slovenská republika patrí medzi krajiny, ktoré ho neuznali podobne ako Grécko, Španielsko, Rumunsko, Cyprus, Ukrajina či Rusko.